novinky z radnice

V období prosperity (1413  – 1432) ► Do súčasnosti zachovaná budova mestskej radnice sa prvýkrát v písomných prameňoch pripomína v roku 1413 (domus consilii, domus consulum – teda dom mestskej rady alebo dom radných) – bol to s najväčšou pravdepodobnosťou aj rok dokončenia výstavby tohto mestského objektu. Symbolicky sa tak završuje obdobie formovania samosprávnych orgánov stredovekej Trnavy a radnica, ktorá od roku 1418 už vystupuje aj pod nemeckým označením Rathaus, sa tak na ďalšie obdobie stáva dokladom sebavedomého postavenia trnavského meštianstva.
Zo záznamov v mestskej knihe a iných stredovekých správ je zreteľné, že mesto prežívalo obdobie mimoriadnej stability a prospechu, z ktorého profitovalo vo viacerých oblastiach. Ilustratívny je najmä údaj o finančných zdrojoch mesta. Tak napríklad v roku 1415 dosahoval príjem z výberu mestskej dane sumu 1 304 a pol zlatých, v roku 1424 to však už bolo až 3 367 zlatých, teda príjmy mesta len v tejto jedinej daňovej položke stúpli viac ako dva a pol krát. Práve vďaka tomuto rozkvetu mohlo mesto z veľkej časti dokončiť aj náročnú a niekoľko desaťročí sa ťahajúcu prestavbu farského kostola sv. Mikuláša. Hospodársky rozkvet zažívalo mesto nepretržite až do obsadenia husitami v roku 1432, ako o tom bude ešte reč na inom mieste. Obdobie stability sa prejavilo aj v oblasti verejnej správy mesta, kde v tomto období nachádzame takmer totožné mená mestských funkcionárov s minimálnymi personálnymi obmenami a aj v úrade richtára sa v období rokov 1413 až 1424 postupne vystriedali len dve osoby – vážení mešťania Michal Lell (richtárom bol v rokoch 1413-1415, 1417-1418, 1420-1423) a Michal Mollir (richtársky úrad zastával v rokoch 1416-1417, 1418-1419), pričom obaja vo zvyšných rokoch zase zastávali funkcie prísažných mestskej rady – konzulov. Pomerne podrobne sú známe aj mená členov mestskej rady; v roku 1413 nimi boli Michal Mollir, Ján Talkner, Peter Weistel, Jakub Longus a Peter Pfundel, v roku 1414 k nimi pristupujú aj Nicoman Büdlinus, Jakub Trittenpreyn, sedlár Jakub, Mikuláš Pogner, Juraj Clainheckel, Ulrich Huetel, v roku 1415 boli novými senátormi Ján Kyseling a výrobca lukov Mikuláš, v roku 1416 okrem bývalého richtára Michala Lella aj krajčír Mikuláš, v roku 1418 sa medzi už známymi menami objavujú aj mešťania Dionýz a Ján Merger. K podstatnejším zmenám v personálnom obsadení mestskej rady došlo až na začiatku 20. rokov 15. storočia. Už v roku 1421 sa tak medzi trnavskými konzulmi objavujú zástupcovia ďalších meštianskych rodov ako Jakub z Nového Mesta (Horné Lovčice), Erhard Modrer, Pavol Gossch, Ján Harber, Herman, slovenský mešťan Janko Kramer (obchodník) a Ján Goldsmyd (zlatník), a okrem nich aj známe mená Ján Kyseling (Chisling), kožiar Ulrich Huetel a Dionýz. V roku 1422 boli za členov mestskej rady menovaní Ruedel, Juraj Peck, Peter Czygler, Jakub Tritenprey, Hans Merg, Hans Goltsmid, kožiar Huetel, Peter Phuntel, Jakub Satler a Jakub z Nového Mesta. V roku 1423 poznáme mená týchto členov mestskej rady: Ján Goltsmid, Ruedel Pricz, Juraj Peck, Peter Czygler, Hans Horber (Horwer), Ulrich Huettel, Hans Marg, Jakub z Nového Mesta a Mikuláš Pogner, v roku 1424 k nim pribudli aj osoby bývalého richtára Michala Lella, Petra Phuntela, Rudela Leytgebeho, Wolfesczagela a Janiša Wagenera.
Uvedené meštianske rody v tomto období ovládali nielen verejný život mesta, ale z veľkej časti aj jeho ekonomiku a celkové hospodárske zázemie a boli aj mecénmi tunajších kultúrnych aktivít. V roku 1419 (5. marca) mesto osobne navštívil aj kráľ Žigmund Luxemburský, na čele mesta vtedy stál richtár Michal Mollir a nepochybne na jeho žiadosť uhorský panovník potvrdil a rozšíril viaceré staršie privilégiá mesta. Kráľ tak povolil mešťanom, aby si buď oni sami alebo aj ľudia, ktorí prichádzali do Trnavy len dočasne, mohli kupovať, predávať a stavať domy nielen v meste, ale aj mimo múrov mesta. Ak však niekto chcel predať dom aj so zemou za príliš vysokú cenu, vtedy sa mohol kupujúci alebo predávajúci obrátiť na richtára a radu mesta, ktorí určili jeho cenu. Ak sa majiteľ domu, ležiaceho mimo hradieb Trnavy, presťahoval do mesta a zem zanechal neobývanú, vtedy mal právo preplácať v peniazoch všetky dane a povinnosti, ktoré sa viazali k takejto zemi. Panovník tiež povolil, aby podľa znenia zlatej buly Bela IV. z roku 1238 si celá mestská komunita či jej váženejšia časť mohla slobodne zvoliť svojho richtára. Panovník tiež povolil užívať les v dĺžke trnavského chotára. Potvrdil tiež, že všetci obyvatelia mesta, nech boli akéhokoľvek postavenia, mali byť osobne slobodní a smeli tak slobodne kupovať alebo predávať dobytok. Kráľ nariadil, aby z každej vinice mešťania každoročne platili pol zlatého floréna k svojmu povinnému cenzu, a to v čase oberačiek. K podobnej povinnosti zaviazal aj klerikov a mestského farára, s výnimkou takého vína, ktoré slúžilo len pre ich obživu. Kráľ tiež napomenul trnavských Židov, aby si vždy plnili svoje povinnosti voči mestu. Napokon zakázal cudzím obchodníkom a trhovníkom, ktorí prichádzali do Trnavy so svojím tovarom, aby tu predávali súkno na drobno do rúk kupujúcich, pretože toto mohli robiť len domáci obchodníci. Na základe inej svojej výsadnej listiny z tohto roku kráľ Žigmund potvrdil mešťanom aj mýtne slobody podľa vzoru Stoličného Belehradu, teda mali byť oslobodení od platenia všetkých mýt na území celého kráľovstva. Kráľ tiež zakázal sedmohradskému vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc vyberať od mešťanov akékoľvek poplatky. Ten to predtým robil pomerne často a počas svojich pobytov na kráľovskom hrade v Trnave si nechával vyplácať mešťanmi vysoké finančné sumy a mestskými financiami vyplácal aj svoje služobníctvo. Všetky tieto opatrenia svedčia o sebavedomom postavení trnavského meštianstva. Kráľ Žigmund napokon navštívil mesto aj v septembri roku 1421.
V roku 1424 bol za mestského richtára zvolený člen starej významnej trnavskej rodiny so zázemím aj v Kremnici Erhard Modrer. V tejto funkcii s celou mestskou radou zabral rozsiahle majetky trnavského špitála sv. Kríža – mlyn s troma kolesami na riečke Trnávke, ležiaci priamo v meste, kúpele pri farskom kostole a aj majetky sedemdesiatich dvoch poddaných špitála v predmestí Trnavy, pričom ich chalupy dal zbúrať a polia a záhrady skonfiškovať pre mesto. Zakázal tiež vyplácať špitálu nájomné za dom, ktorý bol v prenájme mešťanov. Správca špitála benediktínsky mních Mikuláš preto richtára a mesto zažaloval na cirkevnom súde ostrihomského arcibiskupa. V roku 1422 vystupuje ako poverenec a správca svetských záležitostí klariského kláštora v Trnave a túto funkciu si podržal až do svojej smrti (v tejto pozícii je doložený aj v roku 1438). V roku 1430 (14. júla) žiadal v Ríme Sv. stolicu o udelenie odpustkov pre viaceré kostoly, konkrétne v Kremnici pre kaplnku sv. Ondreja, ktorú osobne fundoval a postaral sa o jej výstavbu, kostol Panny Márie a kaplnku sv. Jána Krstiteľa, ktorá už ležala za mestom v poli. Podobne žiadal aj o udelenie odpustkov pre kaplnku sv. Michala v Bojniciach a kláštor sv. Kríža za Prievidzou a farský kostol sv. Martina v Bátovciach. Dostal sa však aj do konfliktu s pápežskou kúriou, pretože sa usiloval v Ríme získať od priekupníkov relikvie svätcov a vyviezť ich z Večného mesta, čo mu však pápež zakázal, a pod hrozbou exkomunikácie mu ich prikázal odovzdať do františkánskeho kostola Panny Márie Pomocnice – Rotundy (Chiesa della Beata Vergine del Soccorso La Rotonda). Keď v roku 1432 husiti obsadili Trnavu, Erhard Modrer opúšťa mesto a uťahuje sa do Kremnice, kde už v roku 1433 zastával aj funkciu richtára a jeho rodina tu vlastnila viaceré domy a banské mlyny (1442-1443). V roku 1440 už bol Erhard Modrer mŕtvy a vtedy sa dozvedáme o tom, že jeho pôvodný dom na Františkánskej ulici skonfiškoval nový uhorský kráľ Vladislav I., lebo Erhardov syn a dedič Pavol, tiež v tomto roku kremnický richtár, sa stal verným stúpencom kráľovnej Alžbety a jej neplnoletého syna kráľa Ladislava Pohrobka a Jánovi Jiskrovi, ktorý v Uhorsku obhajoval záujmy kráľovnej a mladého kráľa, dokonca poskytol podporu vo výške 6 900 zlatých na vyplatenie žoldnierskeho vojska. Jiskra mu za to v roku 1442 zálohoval panstvo Veľká Ida na dnešnom východnom Slovensku. V osobe Erhardovho syna Pavla, ktorý bol neskôr za svoje zásluhy povýšený do šľachtického stavu, napokon dosiahol tento trnavský rod najvýznamnejšie spoločenské postavenie a prestíž.
Vráťme sa však k osobám trnavských richtárov. Údaje o nich sú známe však už len z výročných vyúčtovaní, ktoré pred richtárom a mestskou radou každoročne predkladali správcovia mestskej pokladnice a vyberači mestských daní. Tak sa dozvedáme, že v roku 1425 bol do tejto funkcie richtára zvolený Ján Horwar a mestskú radu tvorili významní mešťania, bývalý richtár Michal Lell, Jakub Richter, Hans Marg, Peter Czigler, Janko Pecz, Januš Wagner, Mikuláš Lynser, Štefan Hawher, Jakub Tritenprey, Mikuláš Kutler, slovenský mešťan Pavol (Pawel) Koš a Matej Newmeister. V roku 1426 bol richtárom Ján Goltsmyt, mestskú radu tvorili Matej Newmeister, Jakub z Nového Mesta, Mikuláš Pogner, Pavol Koš, Januš Wagner, Rudel, Juraj Peck, Janko Cromer, Mikuláš Lynser, Hans Marg, Peter Czigler a Mikuláš z Nitry. Aj v nasledujúcom funkčnom období bola do čela mesta inštalovaná nová osoba – Hans Kysling. Jeho mestskú radu tvorili mešťania Hans Marg, Peter Czygler, Rudel, Mikuláš Linser, Štefan z Vacova, Jakub z Nového Mesta, Januš Wagner a Mikuláš z Nitry. Ďalší trnavský richtár je však známy až z funkčného obdobia v roku 1430, kedy ním bol významný mešťan a dovtedajší dlhoročný prísažný Mikuláš Pogner. V jeho mestskej rade sedeli konzuli Štefan z Vacova, Janko Cromer, Rüedel, Hans Goltsmid, Januš Wagner, Hans Wngerl, Jakub z Nového Mesta, Mert Wayzil, Marg Hans, Mikuláš Lynzar a opätovne aj Mikuláša z Nitry. Napokon vo funkčnom období rokov 1431 až 1432 (do 24. apríla) bol trnavským richtárom Štefan z Vacova, ktorý aj neskôr túto funkciu ešte viackrát vykonával.
Náznak budúceho úpadku mesta sa objavil už v roku 1428, kedy počas prvého vpádu husitov na juhozápadné Slovensko utrpela škody na svojom opevnení aj Trnava. Husiti neúspešne obliehali mesto, pričom zhorela jedna z mestských veží. Mesto si na obranu najalo žoldnierske vojsko, nakúpilo viaceré zbrane až vo Viedni a dalo prestavať (opevniť) aj mestské brány – najmä Lovčickú. Zástupcovia mesta navštívili aj hlavného kráľovského taverníka v Budíne (bol hlavným sudcom slobodných kráľovských, tzv. tavernikálnych miest), no v akej záležitosti, sa už nedozvedáme. Keď však v tomto roku 1428 pritiahol k Bratislave s vojskom kráľ Žigmund, mesto k nemu vyslalo svojich poslov so žiadosťou o urýchlenú pomoc. Do kráľovskej pokladnice vtedy aj vyplatilo sumu štyristo zlatých. Na pomoc mestu poslal žoldnierov dokonca aj ostrihomský arcibiskup. Od uvedeného roku tak bola Trnava v neustálom vojenskom ohrození.


Doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD.
Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

(Séria článkov vychádza pri príležitosti 375. výročia založenia univerzity v Trnave)

Zatiaľ nehodnotené