novinky z radnice

Husitská okupácia a obnova mesta (1432 – 1440)

Od konca dvadsiatych, no najmä v prvej polovici tridsiatych rokov 15. storočia bolo územie Slovenska intenzívne zasiahnuté opakujúcimi sa útokmi husitských vojsk, ktoré sa takto usilovali oslabovať postavenie uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského v jeho vlastnej domovine a súčasne aj oplácať útoky tohto kráľa na českých vzbúrencov. Kráľ Žigmund totiž po smrti svojho brata a českého kráľa Václava sa v roku 1419 stal zákonitým dedičom českej koruny a tú sa aj usiloval získať, čo však bolo spojené s potlačením heretickej husitskej revolty v krajine. Bola to úloha, ktorú posvätil samotný Rím a preto uhorský a nádejajúci sa český kráľ Žigmund vyhlásil husitom krížovú výpravu. Niet divu, že v Čechách sa stal najnenávidenejšou postavou a ešte aj dnes rezonuje jeho osoba v povedomí tamojšieho obyvateľstva prevažne len v negatívnom svetle. Odhliadnuc od českých záležitostí bol však Žigmund jedným z najvýznamnejších stredovekých panovníkov, v Uhorskom kráľovstve (a teda aj na Slovensku) vládol neuveriteľné polstoročie (1387 – 1437). A bolo to prevažne obdobie, kedy sa krajina rozvíjala, ako to bolo aj v prípade Trnavy a iných slovenských miest. Kráľ Žigmund bol však úspešný aj v zahraničnej politike, vďaka jeho úsiliu a angažovanosti sa podarilo ukončiť cirkevnú schizmu a opäť zjednotiť západnú cirkev pod jediným pápežom Martinom V. (1417), napokon sa Žigmundovi podarilo potlačiť aj husitskú revoltu, keď títo v bitke pri Lipanoch v roku 1434 utrpeli zdrvujúcu porážku. V roku 1410 sa stal nemeckým kráľom a v roku 1433 získal aj cisársku korunu. V tomto zmysle nijako nezaostal za povesťou a významom svojho otca, českého kráľa a cisára Karola IV. Na druhej strane práve Žigmundova angažovanosť v zahraničnej politike nechávala Uhorsko často nechránené pred útokmi a rabovaním husitov. Tí si svojim násilným správaním medzi miestnym obyvateľstvom nezískali žiadne sympatie, práve naopak, preto aj súdobé historické pramene z nášho územia často označujú husitov len ako „českých lotrov“ (latrones Bohemici). Do kontextu týchto udalostí patrí aj obdobie rokov 1432 až 1435, kedy bola Trnava okupovaná husitami a načas stratila svoje slobodné postavenie. Husitom sa však mesto nepodarilo dobiť vojenskou silou, ako sa o to usilovali v predchádzajúcich rokoch, ale zmocnili sa ho ľsťou. Svedectvo o tom – okrem viacerých zmienok v neskorších listinách – podáva uhorský kronikár Ján z Turca, ktorý poznamenal: „keď kráľ odišiel do cudzích krajín vybavovať svoje záležitosti, istý Blažek, muž s nepatrným majetkom a menom, dal dovedna z uhorských a českých vojakov bažiacich po koristi veľkú armádu. Keď mešťania usnuli v nočnom pokoji, vtiahli nebadane najprv do Trnavy, do mesta s vysokými vežami, ktoré sú spojené tehlovými hradbami. Zmocnil sa tejto pevnosti a jeho ozbrojená sila vzrástla. Ako prudká víchrica vrútil sa do severných oblastí krajiny, ktoré my nazývame Matúšovou krajinou (Slovensko), nešetriac ani cirkevné imanie, ani pohlavie, ani vek a všetko až po Dunaj ohňom a mečom spustošil a ukojil nenásytnú túžbu po koristi.“ Tieto udalosti sa odohrali počas jarmoku konaného na sviatok narodenia sv. Jána Krstiteľa 24. júna 1432. Blažko s komplicmi prenikli do mesta preoblečení za kupcov, v noci premohli stráže a otvorili mestské brány pre vojsko, skrývajúce sa neďaleko mesta. Z nasledujúceho obdobia sú správy o tom, čo sa dialo v Trnave, len veľmi kusé, no obsadené mesto sa usilovali opustiť viacerí významní mešťania, často zanechajúc svoj tunajší majetok a so snahou zachrániť si aspoň holý život. Na druhej strane však Blažko potreboval, aby mesto fungovalo aj naďalej, pretože jeho úmyslom nebolo Trnavu vyplieniť a vyrabovať, ale zamýšľal si z mesta spraviť svoje hlavné uhorské sídlo a východiskovú základňu pre útoky na ďalšie ciele na juhozápadnom Slovensku. Usiloval sa preto, aby sa pomery v Trnave rýchlo skonsolidovali. V tomto období sa preto aj Blažko v listinách označuje za „držiteľa“ Trnavy (possessor). Do akej miery však umožnil fungovanie mestských orgánov, nevedno, celkom iste bola moc radných pánov výrazne limitovaná. Možno ľahko predpokladať, že Blažko bol nielen držiteľom mesta, ale aj jeho najvyšším správcom a sudcom a zrejme neobmedzene disponoval aj mestskými financiami, ktoré potreboval na výplatu žoldu pre svoje vojsko. Správy o existencii mestských orgánov však naznačujú, že predsa len mestská správa aj s vlastným richtárom v istom zmysle fungovala, nie je však známe žiadne meno richtára či prísažných. O obmedzenom pôsobení týchto funkcionárov svedčia aj chýbajúce zápisy v hlavnej mestskej knihe, posledný záznam pochádza z 1. marca 1432. Týkal sa oltárnej základiny kremnického mešťana Henricha, ktorý daroval farskému oltáru Božieho tela šesťdesiatdva a pol zlatých, za ktoré sa mala pri uvedenom oltári každodenne slúžiť svätá omša a taktiež tu mala neustále svietiť zapálená lampa. Za zvyšok peňazí mali byť zaobstarané odevy pre chudobné obyvateľstvo. Nasledujúci záznam potom pochádza až z 3. februára 1436, keď sa v dome aktuálneho richtára Štefana z Vacova zišla mestská rada a potvrdila vyúčtovanie mestskej dane v sume štyristotridsaťsedem a pol zlatých. Bola to len desatina z toho, čo mesto vyberalo na daniach v období pred svojím obsadením husitami, čo je výrečné svedectvo o pomeroch v meste. Keď v roku 1434 utrpeli husiti zdrvujúcu porážku v bitke pri Lipanoch, začali sa postupne jednotlivé husitské posádky sťahovať z územia Slovenska späť do Čiech, často aj s bohatým výkupným. Podobne to bolo aj v prípade Blažka z Borotína, ktorý mesto opustil niekedy začiatkom jari 1435, keď mu kráľ daroval ako odškodné moravské panstvo Veselí. Krátko nato kráľ Žigmund osobne pricestoval do Trnavy, v meste bol už 7. apríla 1435 a ihneď sa usiloval svojimi mandátmi a ochrannými listinami zmierniť spôsobené škody. Tie boli pomerne veľké, a to nielen na bezprostrednom majetku mesta, ale týkali sa aj viacerých zničených a ukradnutých mestských listín a privilégií, čo malo ďaleko závažnejšie dôsledky. V roku 1437 mestský notár spísal do mestskej knihy niektoré škody spôsobené husitami. Podľa tohto záznamu husiti ukradli dva kalichy, dve misy, dve knihy, víno v hodnote šesťdesiat zlatých a v hotovosti ďalších dvesto zlatých. Išlo zrejme o veci a peniaze uložené v mestskej pokladnici. Boli však ukradnuté aj viaceré iné dokumenty, ba i samotná zlatá bula od Bela IV. z roku 1238, ktorej hodnotu si mesto cenilo na štrnásť zlatých. Navyše husiti vylúpili aj trnavské kostoly – z farského kostola ulúpili dve biblie a viaceré iné bohoslužobné predmety a rúcha, a tiež víno v hodnote osemdesiat zlatých. Mesto preto muselo kostolu zaobstarať dve nové monštrancie v hodnote štrnástich zlatých. Kráľ Žigmund preto vystavil v prospech Trnavčanov viaceré listiny, ktorými chránil ich stratené privilégiá. Išlo najmä o rozličné mýtne slobody.
Súčasne s odchodom husitov z mesta však bola aj obnovená mestská samospráva. Novým richtárom sa stal Mathes Reynman a prísažnými mešťanmi Štefan Kübelwirt, Mikuláš z Kremnice, Štefan z Vacova (Vácu), Rudel, Jakub z Nového Mesta (Horné Lovčice), zlatník Hannus (Goldsmid), Januš Wogner, Hannus March, mäsiar Enderl (Flaschiker) a Mikuláš z Nitry. Všetci predstavovali vtedajšie najváženejšie mestské rodiny a aj v nasledujúcom období sa plne angažovali v mestskej správe. V roku 1436 (od 24. apríla) vystriedal v úrade richtára Mathesa Reynmana významný mešťan a na nasledujúce obdobie najvýraznejšia osobnosť mestskej society dovtedajší konzul Štefan z Vacova (Vácu). Ten už 17. júna 1436 vyrazil so sprievodom na cestu do Budína ku kráľovskému kancelárovi s cieľom dať potvrdiť, či presnejšie obnoviť, výsadnú listinu Trnavy (zrejme tu išlo o privilégium Bela IV. z roku 1238). Celá cesta vyšla mestskú pokladnicu na stopäťdesiat zlatých a okrem toho si kráľovská kancelária za vydanie novej listiny vyúčtovala ďalších sedemdesiat zlatých. Cesta sa však nepochybne vyplatila a bola úspešná, pretože z roku 1436 sa v mestskom archíve Trnavy ešte aj dnes nachádza viacero výsadných listín a mandátov uhorského kráľa a cisára Žigmunda Luxemburského. Pritom priamo v Budíne vydal panovník v prospech Trnavčanov až osem svojich listín. Mesto však zrejme panovníkovi adresovalo svoje žiadosti ešte skôr, pretože už 25. mája (teda pred príchodom trnavského posolstva) vydal kráľ mandát, ktorým zakázal vyberať od Trnavčanov akékoľvek mýta a clá. Ďalšiu skupinu listín panovník vydal 24. júna, keď už bol trnavský richtár so svojím sprievodom na kráľovskom dvore. Žigmund Luxemburský v tento deň potvrdil Trnavčanom konfirmáciu Ľudovíta I. z 30. apríla 1359 so znením výsadnej listiny Karola I. Róberta z 10. augusta 1326 o poplatkoch a dávkach, ktoré boli za svoje vinice Trnavčania povinní odovzdávať majiteľom majetkov v Modre a v Malom Tŕni. Ďalšou listinou panovník zakázal sedmohradskému vojvodovi Petrovi Čechovi z Levíc a Petrovi Forgáčovi z Gýmeša vyberať od Trnavčanov akékoľvek mýtne poplatky. Nové listiny vydal kráľ v prospech Trnavčanov už začiatkom júla krátko pred svojím odchodom do Čiech. Najskôr 1. júla vydal mandáty, ktorými zakazoval cudzím obchodníkom predávať súkno mimo oficiálnych trnavských trhov (čo sa v poslednom čase udomácnilo v okolitých dedinách) a zakázal tiež väzniť a súdiť akéhokoľvek trnavského mešťana, pretože toto právo prislúchalo len a výlučne mestskej rade Trnavy. Najvýznamnejšiu listinu od panovníka však dosiahlo trnavské posolstvo na čele s richtárom Štefanom z Vacova nasledujúci deň 2. júla, keď kráľ udelil Trnave novú výsadu – jarmočné práva na sviatky sv. Jakuba (25. júla) a sv. Mikuláša (6. decembra). Jarmoky sa smeli v tieto termíny konať v meste až v rozmedzí tridsiatich dní (pätnásť dní pred sviatkom a pätnásť dní po sviatku). Ako sa však v listine osobitne zdôrazňuje, v tieto dni sa v Trnave podobné trhy zvykli s povolením panovníkov organizovať už oddávna, Trnavčania si teda dali od kráľa Žigmunda len zlegalizovať svoj starší zvyk. Je však tiež pravdepodobné, že udelením privilégia sa Trnavčania snažili len nahradiť stratenú staršiu výsadnú listinu, zrejme tiež ulúpenú husitami. Napokon poslednú listinu vydal kráľ Žigmund na žiadosť trnavského posolstva 6. júla a panovník ňou zakázal vyberať mýtne poplatky od ľudí, ktorí sa sťahovali do Trnavy. Z celej tejto situácie je zrejmé, že mesto sa potrebovalo po odchode husitov spamätať najmä z ekonomickej stránky, k čomu bola potrebná kráľovská podpora. Ako vidno, bola skutočne pomerne veľká. 
V nasledujúcom funkčnom období bol za trnavského richtára zvolený ďalší významný mešťan, zlatník Ján Kisling, ktorý bol trnavským richtárom už aj v rokoch 1426 a 1427 (mestskú radu tvorili Štefan Kublwirt, Görig Kleinswürstl, Marich Hannus, Štefan z Vacova, Rudl Leikew, Jakub z Nového Mesta, Januš Wogner, Marich Hannus, Enderl Flasker, Michel Neithekl, Niklas Cramer, Hannus Lemwater a Niklas Leschendurst). Vďaka úsiliu nového richtára sa podarilo získať od nitrianskeho biskupa Juraja z Rozhanoviec oslobodenia od platenia mýtneho na mostoch v Nitre a majetkoch veľmožského rodu Forgáčovcov. V rokoch 1438 a 1439 (do 23. apríla) bol však za richtára Trnavy opätovne dosadený Štefan z Vacova, ktorý sa vtedy postaral o získanie ďalších mýtnych imunít. Medzi členmi mestskej rady došlo pritom len k minimálnym zmenám, keď sa objavujú nové osoby, reprezentujúce už aj novo prisťahované obyvateľstvo – takým bol predovšetkým mešťan Štefan z Dubovej. Novými prísažnými boli aj Pecz Kursner, Wolfgang Pondl a Niklas Rot. V roku 1439 richtár Štefan z Vacova sa so sprievodom zúčastnili aj korunovácie nového uhorského kráľa Albrechta a následne mu predložili na potvrdenie privilégium Bela IV. z roku 1238. Za vyhotovenie konfirmačnej listiny zaplatili kancelárovi osemdesiatštyri zlatých. Trnavský richtár pri tej príležitosti daroval panovníkovi aj viaceré vecné dary v celkovej hodnote šesťdesiattri zlatých. Celý trnavský sprievod sa v Budíne zdržal päť týždňov a ich pobyt mestskú pokladnicu stál navyše ešte aj päťdesiatpäť zlatých. Štefana z Vacova v období od 24. apríla 1439 do 23. apríla 1440 potom opätovne vystriedal v richtárskom úrade zlatník Ján Kisling. Medzi prísažnými sa objavuje len jedno nové meno – Heincz Junker, potomok iného trnavského richtára v roku 1402 Petra Junkera. Tým sa zavŕšilo obdobie rekonštrukcie mesta po ničivej husitskej okupácii. Ako vidno z uvedených menoslovov a aktivity trnavských richtárov, obnova mesta prebiehala pod kuratelou starobylých trnavských rodov, v oboch prípadoch išlo o vážené osoby, ktoré tento úrad zastávali ešte v období pred husitskou okupáciou. Dialo sa tak v úzkej spolupráci s kráľom Žigmundom a jeho hodnostármi.

doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD.
Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)