novinky z radnice

Po tridsiatich siedmich rokoch opäť na doskách divadla. Aj keď už len ako spomienka.

Aj keď spomienkové predstavenie pripravovali viac ako pol roka, zhodli sa, že forma, akou si chceli pripomenúť speváčku a trnavskú rodáčku Evu Kostolányiovú, bola najvhodnejšia. Zvolili si hudobno-slovné pásmo, v ktorom by nemali chýbať Evini súčasníci, ich spomienky a, samozrejme, orchester typický pre hudobný žáner, ktorý spievala. A vyplatilo sa. Dve vypredané predstavenia v Divadle Jána Palárika v Trnave, dva ďalšie koncerty v regióne a (napriek prvotnej nedôvere) neočakávane pozitívny ohlas boli dokladom toho, že takáto spomienka a typ podujatia bol viac než očakávaný a v našom meste má svojho diváka. Eva Kostolányiová, ktorá tu mala koncom roka 1973 koncert spolu so spevákom Karolom Duchoňom, sa tak (aj keď vo forme spomienok) vrátila do trnavského divadla po tridsiatich siedmich rokoch.

Podujatie, ktoré sa v divadle uskutočnilo koncom novembra, pripravilo Občianske združenie Pramene v tradičnej kultúre z Červeníka v spolupráci so sponzormi a partnermi. Jedným zo spoluorganizátorov koncertov bol Slovenský rozhlas a záznam z prvého uvedenia odvysielal v decembri na programovej službe SRo2 – Rádio Regina. Impulzom pre prípravu spomienkového koncertu, ktorý by pripomínal životné i pracovné etapy Evy Kostolányiovej, bolo udelenie Ceny Trnavského samosprávneho kraja in memoriam pre speváčku na jar minulého roka, pri príležitosti 35. výročia jej úmrtia.
Najdôležitejšie však bolo nájsť orchester. A podarilo sa. Art Music Orchestra z Červeníka vedie člen Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave Marek Bielik, ktorý zostavil z niekoľkých telies veľkú kapelu zloženú z klasickej sláčikovej sekcie a tradičného bigbandu. Orchester vznikol pred troma rokmi v Červeníku z niekoľkých zoskupení ľudovej hudby. No hudobníci týchto skupín (Malí huslisti, Mladí huslisti, Heskovci, Milkivej) nemajú vzťah len k folklóru, ale osvojili si žáner populárnej hudby, džezu a vážnej hudby. Teleso zložené z 24 členov pod názvom Art Music Orchestra naštudovalo program a predstavilo aj interpretky, ktoré s rôznymi ďalšími zoskupeniami účinkujú po celom Slovensku. Skladby Evy Kostolányiovej tak v divadle pripomenuli štyri mladé speváčky – Barbora Müllerová, Júlia Vlčková, Anna Jakubíková a Katarína Micháliková, pre ktoré sa Kostolányiová stala inšpiračným zdrojom. Boli to skladby známe (Až bude pokosená tráva, Poď so mnou, Keď si sám, Výlety), i menej známe (Si dážď, Ťuk, ťuk, Mestom zvoní smiech, Príma panoptikum), ako aj duetá spievané s Michalom Dočolomanským (Haló tam a Smoliar).
„Pre nás naštudovanie niekoľkých piesní Evy Kostolányiovej nebol skokom do neznáma. Jej repertoár je všeobecne známy a piesne sú to natoľko silné, že bol skôr problém vybrať z jej spevníka len niekoľko. Snažili sme sa vybrať známe i menej známe, a tak nepriamo poukázať aj na výrazové možnosti speváčky a jej dobrú intuíciu pri výbere repertoáru. V porovnaní s pôvodnými skladbami bolo potrebné len urobiť aranžmán a rozpis na náš orchester, a nájsť vhodné speváčky, ktoré by svojím naturelom a výrazom vedeli pripomenúť skladby, ktoré sú generačne o dve generácie staršie. Ale len napohľad, pretože dobrý spevák a hudobník nie je nikdy obmedzovaný žánrom či časom vzniku skladby. My sme s podobnými piesňami mali skúsenosti z našich predchádzajúcich projektov s Janou Kocianovou a Norou Blahovou či Zdenom Sychrom,“ hovorí dirigent orchestra Marek Bielik.
Program bol okrem spomienok súčasníkov speváčky popretkávaný ukážkami pôvodných piesní z rozhlasového archívu, ktoré konkrétne dotvárali profesionálnu rôznorodosť jej aktivít. Pestrosť programu v Divadle Jána Palárika zaručovalo vyváženie hovoreného slova, konferansu, ukážok z archívu a naživo hraných piesní, ktorého výsledkom bol takmer dvojhodinové pásmo.
Zdeno Sychra ako jeden z hostí pripomenul jedno z Kostolányiovej úspešných období v bratislavskej Tatra revue (ale napríklad aj ich spoločné účinkovanie v niekdajšom trnavskom Imperiáli). Postupne sa predstavovali hostia, ktorí rozprávali o jednej z etáp speváčkinho života. Napríklad, Karol Bodorik hneď na úvod hovoril o swingových kapelách v Trnave z konca 50. rokov: „Keď som ja začínal, ona už v dixielande bola. Pôvodne sme chodili do školy pod mestskou vežou. Eva spolu s mojou spolužiačkou z triedy Emou Gočálovou spievali krásne dvojhlasy. Pamätala si na tie časy, spomenula to, keď sme si podali ruky. Potom kapela hrala a ja som sa usiloval držať s ňou krok. Dali mi aj noty, ale dixielandy som skôr odohral podľa sluchu. Eva sa ozvala: – Ja mám rande, precvičme moje veci a potom si hrajte, pokiaľ vás dedo Vtoch nevyženie. – Hral som s kapelou skladby, ktoré Eva bezchybne odspievala. Medzi skladbami ma, zámerne v trnavčine, pochválila: – Kajo, s tú gitaru to zní omoc modernejší a ty celkom mlado vizíraš. – Až som sa začervenal. Pri poslednej skladbe, ktorú spievala, poznamenala: – Chlapci, nalaďte si nástroje, niečo neladí. – Obliala ma horúčava, lebo som si myslel, že je to pripomienka na mňa. Nebola, keďže som skladby dokonale nepoznal, hral som veľmi pianissimo. Jej priateľ bol syn známeho trnavského kaviarenského kapelníka Laja Galbavého. Tomu rodičia bránili chodiť s Evou, lebo pre nich nebola dcéra „bírešskej“ rodiny dosť dobrá. Vyhnali ho kdesi do Čiech. Eva sa rozhodla zo žiaľu využiť príležitosť a odišla do Vojenského umeleckého súboru do Bratislavy tancovať,“ povedal Karol Bodorik, hudobník z Trnavského dixielandu, v ktorom Kostolányiová začínala v roku 1958.
Rôznorodosť Kostolányiovej aktivít – spevácke, tanečné, herecké, sa takto dostali do kontextu, na ktorom bolo možné pozorovať nevšedný životný príbeh ženy. Na jednej strane ako jediná zo svojej generácie začala spájať spev a tanec, a tak si získala široké vrstvy publika, a na druhej strane prežívala zdravotné komplikácie vychádzajúce z jej dlhotrvajúcej choroby a zväčša nie veľmi šťastný partnerský život. Zmena hlasu a neskôr aj imidžu patrili k následkom vedľajších účinkov vtedajšej liečby.
V programe Hommáge á E. K. / Pocta Eve Kostolányiovej sa hovorilo aj o jej pôsobení v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. O Vojenskom umeleckom súbore hovorila jej priateľka a baletmajsterka Gita Kopeliovičová-Šebová, o účinkovaní na pôde rozhlasu hovoril skladateľ a dlhoročný redaktor Redakcie populárnej hudby bratislavského rozhlasu Pavol Zelenay. K svoju pôsobeniu v trnavskom divadle sa spomienkou vrátila aj dramaturgička a rozhlasová režisérka Viola Muránska. S Evou sa stretla až na pôde rozhlasu, až po tom, keď zrušili súbor Krajového divadla v roku 1965 a odišla do Bratislavy. A okrem rozhlasovej réžie sa začala venovať aj piesňovým textom. „Ja som sa ňou zoznámila cez Braňa Hronca, kde predtým spievala Jana Beláková. Eva spievala u Ľuba Beláka a potom si to vymenili. To bolo jedno jej najkrajšie a najúspešnejšie obdobie. Vtedy sme sa skamarátili, keď sa Eva dostávala do ťažšieho a bolestnejšieho obdobia. Chodila za mnou, povedzme po text alebo skúšala Mamzelle Nitouche a potrebovala po režijnej stránke poradiť. Ale občas začala chodiť len tak, porozprávať sa, pritúliť, vysmútiť. A začala o tom rozprávať, ako je jej ťažko, ako ťažko sa človek niekedy dostáva cez niektoré situácie a ako sa ťažko zdvíha. A na základe toho som jej napísala text piesne Neplač viac. Bola to melódia amerického autora Burta Bacharacha. Tieto skladby mala veľmi rada a to bola jeden z nich, čo mi priniesla. A naozaj sa snažila neplakať ani v tých najhorších životných situáciách,“ spomínala Viola Muránska.
Jednu z trnavských príhod pripomenul publicista Peter Horváth, autor celkom posledného článku o speváčke, ktorý vyšiel v časopise Kultúra a život Trnavy až po jej smrti v novembri 1975. „Bolo to u Marty Florišovej, nezabudnuteľnej osobnosti trnavského divadelného života, ktorá pozývala Evu vždy pred nejakým koncertom. Ja som nosil magnetofón, aby som tieto piesne či rozhovory zaznamenával. A presne vtedy vznikol rozsiahly rozhovor, ktorý sme toľko odkladali, až vyšiel až po Evinej smrti. Názov článku – Koncert, ktorý sa nekonal – som nezvolil náhodou. Práve v rozhovore sa vyznáva z toho, že v novembri 1975 pripraví pre Trnavčanov reprezentatívne podujatie. Trnava, žiaľ, Evu nemohla osloviť, pretože mala len spomienku na to, že sa tu narodila. Ona všetky svoje úspechy dosiahla v Bratislave. Ale v kútiku duše si zachovala vzťah k rovnocennej generácii, medzi ktorou rástla. Ja som na nej obdivoval talent a umenie, ktoré preukázala v slovenskej populárnej hudbe. A ona si uvedomovala, že má tento dar Boží, že to vedela zaspievať na prvý raz,“ povedal Peter Horváth.
V niektorých skladbách sa predstavili aj členovia Art Music Orchestra. Okrem zboru členov sláčikovej sekcie orchestra napríklad dirigent Marek Bielik a pozaunista Rastislav Kalenský. Sólové partie v skladbách hrali členovia orchestra Miroslav Kusý (gitara) a Marek Bielik (krídlovka). V podaní dirigenta (tentoraz v úlohe speváka) zaznela v programe aj pieseň z muzikálu Na skle maľované. Do jednej z rolí muzikálu na doskách činohry Slovenského národného divadla v Bratislave obsadil v premiérovom roku 1974 režisér Karol L. Zachar pôvodne Evu Kostolányiovú. No pre jej zdravotné problémy k reálnej spolupráci s divadlom už nedošlo (jej part potom hrala Božidara Turzonovová). Účinkovať v dvoch muzikáloch a dvoch groteskách v televízii sa jej však podarilo. Ľubomír Feldek pre ňu vtedy jeden z muzikálov písal priamo na telo: „Keď sa medzi jej priateľmi začala šíriť tá iba šeptom vyslovovaná správa, že Evička je vážne chorá, navštívil ma televízny dramaturg Slávo Marušiak s návrhom, aby sme pre Evičku tú veľkú príležitosť vymysleli. Konať bolo treba rýchlo, rýchlejšie než choroba. Dohodli sme sa, že tou príležitosťou bude Hervého Mamzelle Nitouche a že sa pokúsim z libreta starej, ale ešte vždy slávnej operety urobiť scenár pre modernú televíznu inscenáciu. Slávo mi dal voľnú ruku, hlavne aby som urobil niečo, čo by prehovorilo k súčasnosti. Bolo to v stiesnenej dobe po auguste 1968, žili sme v pasci normalizácie. A tak som pôvodný príbeh premenoval na Play Mamzelle Nitouche a prerobil som ho na trpkú komédiu, pohybujúcu sa v bezvýchodiskovom kruhu,“ spomínal spisovateľ a člen Trnavskej skupiny Ľubomír Feldek na muzikál, ktorý Evu azda preslávil medzi divákmi televízie najviac.
Obdobie festivalov a dnes už zľudovených piesní pripomenul textár a libretista, trnavský rodák Tibor Grünner. Napríklad, svoju pieseň Až bude pokosená tráva, ktorú napísal spolu s hlohovským rodákom. „Skladateľ Andrej Lieskovský bol vyslovene hitmaker. Vedel urobiť dobrú hudbu do ucha. S jej zapamätaním neboli nijaké ťažkosti. Túto pieseň mi rovno ponúkol v súvislosti so súťažou Zlatá ruža Detva 1972. Najprv bola hotová jej hudobná časť. Text považujem za vydarený. Minule ma jeden básnik pochválil, že to bol jeden z najlepších textov, ktoré sú v našej populárnej hudbe. Žiaľ, pieseň vtedy na festivale neuspela. Paradoxne sa stala známou až neskôr vďaka rozhlasovému vysielaniu a Eviným koncertom,“ povedal Tibor Grünner.
Súčasťou podujatia, na ktorom bola zastúpená, stredná, staršia, ale aj mladšia generácia, bol aj bulletin, komplexne zachytávajúci nielen Kostolányiovej prácu pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá (autori zachytili všetky dodnes známe skladby, ktorých bolo okolo 150), ale okrem obrazového materiálu priniesol aj spomienky známych Trnavčanov a spolupracovníkov. Jedným z nich bol aj Milan Petráš, iniciátor komorného programu, ktorý sa uskutočnil ešte v roku 1997 v Západoslovenskom múzeu v Trnave. „V roku 1990 som prišiel do Trnavy ako prvý ponovembrový, už konkurzný riaditeľ Západoslovenského múzea. Predsavzal som si širokospektrálne, vyvážené, ambiciózne aktivity. V nich nemohla chýbať spomienka na Evu. Keď som avizoval podujatie, nie vždy som sa stretol s porozumením a uznaním. Ale to už tak v živote chodí. Podujatie v koncertnej miestnosti múzea malo rodinný charakter,“ spomínal Milan Petráš. Myšlienka predstaviť život a osobnosť Evy Kostolányiovej formou spomienok jej súčasníkov a hudobného programu veľkého sláčikového orchestra a bigbandu v Trnave sa teda vyplatila. Aj keď spontánnosť pozitívneho ohlasu programu nebola pred prvou premiérou celkom jasná, vzhľadom na konzervatívny pohľad jej trnavskej generácie na prostredie, z ktorého Kostolányiová vzišla, a žáner, ktorý interpretovala.

Martin JURČO, foto: Marcel Rebro

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.7 (6x hodnotené)