novinky z radnice

K dejinám zábavy v 2. polovici 18. storočia, 1. časť: Divadlo

Meno Mateja Einzigera (Mathias Joseph Einziger) nie je v divadelnej histórii neznáme. Bol hercom, bábkohercom, riaditeľom divadelnej spoločnosti. Doložené sú jeho aktivity z obdobia rokov 1763 – 1779. Vo svojej dobe ho považovali za najlepšieho hanswursta (postava hlupáka v improvizovaných fraškách) v celom Uhorsku. O Einzigerovom vzťahu k nášmu mestu bolo známe, že bol trnavský mešťan a v zime roku 1773 tu hral pred mešťanmi a univerzitnými študentmi. Tu začína stopa, ktorá nás povedie dejinami meštianskeho divadla a zábavy. Tu je príbeh muža, ktorý prišiel zabávať Trnavu.
Matej Einziger sa prisťahoval do Trnavy v roku 1770 vo veku 48 rokov. Aby sa mohol stať trnavským mešťanom, musel vlastniť v meste nehnuteľnosť. Vhodný sa mu zdal jednopodlažný dom po Michalovi Turócim na dnešnej Štefánikovej ulici č. 38, ktorý kúpil za takmer 3500 zlatých. Na druhý deň po kúpe (16. marca 1770) bol prijatý medzi mešťanov. Na trnavské, aj meštianske pomery mal nezvyčajnú profesiu – herec. Možno preto sľúbil, že on sám hrávať nebude. Vzorový nebol ani jeho rodinný život, s manželkou Máriou Katarínou žili oddelene.
Podnikateľské a umelecké ambície Mateja Einzigera boli jasné hneď od začiatku: usporadúvať divadelné predstavenia a fašiangové plesy. Pre tieto účely nechal postaviť nový reprezentačný priestor na poschodí – redutu, ktorá pozostávala zo sály s rozlohou 125 m² a priestrannej chodby. Výstavba reduty v hodnote vyše 2500 zlatých bola ukončená ešte pred koncom roku 1770. Spoločenskému využitiu sály zodpovedalo zariadenie aj výmaľba. Hoci inventár domu je k dispozícii až z roku 1782, vybavenie sály bolo pravdepodobne od začiatku podobné, ak nie totožné. Miestnosť osvetľovalo sedem lustrov a pätnásť svietnikov, na stenách viseli štyri veľké zrkadlá. Sedenie bolo očalúnené na červeno, líšilo sa iba v použitom materiáli: 24 stoličiek a päť pohoviek s plátenným poťahom a štyri pohovky s koženým poťahom. Zariadenie sály dopĺňal štvorcový stôl z mäkkého dreva a dva hráčske stolíky.
Keďže umenie má aj svoju obchodnú stránku, požiadal Einziger v septembri 1770 mestskú radu o stanovenie výšky poplatkov za bály a predstavenia. Sám navrhol, aby platil rovnako ako bolo zvykom v iných mestách: jeden zlatý za každý bál, pol zlatého za každé predstavenie. Hrať sa nesmelo v čase adventu, pôstu pred Veľkou nocou a na iné väčšie sviatky. Nariadenie o nedeliach a sviatkoch prikazovalo, že divadelné hry sa nesmeli začať pred 19. hodinou; tie, ktoré sa hrajú vonku pred 16. hodinou. So žiadosťou o úpravu nepochodil ani Karol Schwertberger, riaditeľ Einzigerovho divadla, ktorý navrhol predĺžiť uvádzanie divadelných produkcií do 12. decembra, ako je to obvyklé v iných mestách. Mestská rada odpovedala nekompromisne: mesto nie je viazané cudzími zvykmi a odporučilo radšej modliť sa k Bohu kvôli nebezpečenstvu nákazy z Poľska.
Einzigerovo rozhodnutie vzdať sa hereckej kariéry si pravdepodobne vynútili okolnosti – snaha vstúpiť do meštianskeho stavu. Pre vtedajšiu spoločnosť bolo neprijateľné, aby ctihodný mešťan vystupoval ako komediant. No neprešiel ani rok a Matej Einziger sa chcel k herectvu vrátiť. Pred vedením mesta to zdôvodnil tým, že do domu už investoval vyše 6000 zlatých a len z krčmy, ktorú prevádzkoval, vyžiť nemôže. Žiadal, aby mohol s najatými viedenskými hercami uvádzať veselohry a drámy. Mestská rada súhlasila.
Matej Einziger sa v Trnave zdržiaval obvykle cez zimné mesiace. Známe sú dve vyúčtovania Einzigerových produkcií pred mestskou radou: v roku 1771 za 26 predstavení a v roku 1772 za 34 predstavení. Počet členov divadelnej spoločnosti nie je známy, ich mená sa vyskytujú iba sporadicky (Ján Melner kvôli šarvátke, Terézia Böhmová kvôli dlhu). Verejnosť sa o predstaveniach dozvedala z plagátov, ktoré sa umiestňovali na rožné domy. Istému hercovi sa však táto forma prezentácie javila ako nedostatočná a tak vybubnovával oznam po meste. Bolo to v čase svätojakubského jarmoku, kedy sa ulice zahusťovali domácimi i cudzími návštevníkmi. Keď po dnešnej Hlavnej ulici prechádzal bubnujúci herec, nachádzal sa tam aj sluha pražského obchodníka s koňmi. Kone sa splašili a sluhu, ktorý sa ich snažil zadržať, vláčili po ulici. Následky boli tragické.
Zvyčajne po Veľkej noci opustil Einziger Trnavu a kočoval najmä po Dolnom Rakúsku a Morave. Uvádzal hanswurstiády (improvizované ľudové divadlo), hrával aj hry s fixovanými literárnymi textami (drámy, veselohry, spevohry) a pantomímy.
Tu by sa mohlo rozprávanie o Einzigerovi ako divadelníkovi ukončiť. Dal postaviť barokovú redutu, ktorá hrala prím v kultúrnych dejinách Trnavy a Trnavčanov do polovice 19. storočia. Viedol prvé súkromné meštianske divadlo. Vďaka nemu mali aj Trnavčania divadlo, keďže to univerzitné im nebolo prístupné.
Dôvodom k pokračovaniu príbehu sú susedské nezhody, ktoré neboli ničím nezvyčajným a patrili ku koloritu medziľudských vzťahov. Príčina sporu medzi Einzigerom a jeho susedom barónom Ignácom Perénim však bola jedinečná: drevené divadlo. Toto divadlo nechal postaviť Matej Einziger za domom, v zadnej časti parcely. Spor sa dostal v roku 1776 pred mestskú radu, ktorá vyslala dvoch svojich členov, aby stavbu preskúmali. Najprv si vypočuli baróna Peréniho. Vadilo mu, že divadlo je vyššie postavené ako múr medzi parcelami. Preto svetlo z divadla prenikalo na jeho dvor, ba aj do jeho spálne. Z rovnakej príčiny bolo z okna divadla narúšané barónove súkromie. Okrem súkromných dôvodov vyjadril Peréni aj obavy o bezpečnosť mesta a jeho obyvateľov. Predstavenia sa hrali najmä večer pri svetle sviečok a v divadle postavenom z dreva mohol ľahko vypuknúť požiar. Einziger sa bránil, že drevené divadlo (ocenené na vyše 500 zlatých) nestaval kvôli sledovaniu svojho suseda, ale len z dôvodu uvádzania predstavení. K vyriešeniu sporu bol Einziger pripravený postaviť múr do výšky divadla, drevenú stavbu navrhol obmurovať tehlami, dlážku a strechu potrieť cementom. Vyslaní senátori vyslovili presvedčenie, že po vykonaní opatrení nebude drevené divadlo predstavovať nebezpečenstvo ani pre susedov, ani pre mesto. Mestská rada však presvedčenie dvoch svojich členov nezdieľala. Okrem plameňov sviečok vraj drevené divadlo ohrozovali aj hltači ohňa, ktorí tu vystupovali. Priťažiť mali aj sluhovia s horiacimi fakľami, ktorí odprevádzali domov šľachticov a iných pánov. Mestská rada neodsúhlasila opatrenia navrhnuté majiteľom divadla, podľa nej by nebezpečenstvo požiaru naďalej pretrvávalo.
Pokúsim sa ešte z úradných záznamov niečo zistiť o povahe a charaktere trnavského divadelníka. Einziger nebol v Trnave ešte ani rok, keď sa mu pošťastilo nájsť na ceste do Suchej 55 zlatých a 16 grošov. Napriek tomu, že bol finančne vyčerpaný stavbou reduty a pôžičkou 1200 zlatých, peniaze poctivo odovzdal na radnici. Ako bolo spomenuté už na začiatku, manželstvo sa Einzigerovi nevydarilo. Neprišli spolu ani do Trnavy. Zachovali sa dva záznamy, ktoré dokumentujú rozchod manželov. V roku 1758 opustila Mária Katarína Einzigerová bez závažnejšieho dôvodu manžela. Po pár dňoch zistila, že urobila chybu a chcela sa vrátiť. Zmierenie prebehlo pred vrchnosťou v juhoštajerskom Leibnitzi. Einziger jej bol ochotný odpustiť za určitých podmienok: mala vrátiť peniaze a predmety, ktoré si vzala so sebou, správať sa ako dobrá manželka a vyhýbať sa zbytočným hádkam s hercami jeho spoločnosti. Mária Katarína súhlasila a dohodu podpísala. O šesť rokov sa stretli opäť v Českých Budejoviciach, aby sa dohodli na výške výživného pre Einzigerovú. 40 zlatých ročne mala dostávať pod podmienkou, že bude počestne žiť a nebude sa stretávať s pochybnými ľuďmi. Mária Katarína sa usadila v Linci, odkiaľ v roku 1772 poslala list do Trnavy. Z jeho obsahu vyplýva, že Einzigerovci nežili spolu od roku 1758 (manžel ju vraj bez príčiny opustil). Einzigerová žiadala trnavského richtára, aby ju v prípade smrti jej manžela vyrozumeli ako jedinú dedičku. Obávala sa, aby majetok neprepadol do cudzích rúk. Zároveň poprosila richtára, aby o liste neinformoval jej manžela. Bála sa, že by jej prestal posielať výživné, predal dom v Trnave a niekam sa "stratil".
Osud všetko zariadil po svojom. Matej Einziger zomrel v Trnave v apríli 1782. Mária Katarína ho prežila iba o niekoľko dní. V testamente za hlavných dedičov určil deti svojho brata a sestry. Manželke odkázal 1 000 zlatých. Tieto mali byť uložené na bezpečnom mieste a mala z nich dostávať dohodnuté výživné. Po jej smrti pripadli hlavným dedičom. Einzigera s Romanom Waitzhoferom, riaditeľom mestského divadla na Zelnom trhu v Brne, spájalo asi priateľstvo, keď jeho deťom odkázal 200 zlatých. V testamente sa spomínajú aj tri herečky, jedna z nich Anna Mária Schosleitnerová zdedila všetky libretá. Posledné vety patrili jeho manželke, ak by si robila falošné nároky na jeho majetok – neprispela naň ani jedným grajciarom a všetky potvrdenky o zasielaní výživného mal odložené. Einzigerov dom spolu so zariadením veľkej sály kúpil v dražbe Matej Reitmajer. Z predmetov, ktoré sa dostali do dražby mali najväčšiu hodnotu vreckové zlaté hodinky (48 zlatých 80 denárov) a nový letný oblek červenej farby (19 zlatých a 50 denárov).
Pri naplánovaní pohrebu nezostal Einziger nič dlžný svojej profesii herca. Posledné predstavenie, v ktorom hral hlavnú úlohu. Do smútočného sprievodu mali byť pozvané všetky školské deti a ich učitelia. Kňazi a členovia mestskej rady, ktorí išli za rakvou, niesli sviečky. O hudbu sa postarali dvanásti hudobníci na dychové nástroje a šiesti speváci. Vyzváňať mali zvony na všetkých kostoloch. Matej Einziger si vybral miesto posledného odpočinku na Starom cintoríne neďaleko líp. Na hrobe chcel mať dubový kríž vysoký asi 180 cm.
Einzigerom sa divadelný život v Trnave nezačal ani neskončil. V roku 1769 tu osem týždňov hral herec František Pauly, v tom istom roku sa spomína ešte jeden herec – tanečník. Šermiarsky a tanečný majster Karol Jozef Foigt zakúsil v roku 1764 aj mestské väzenie. Každý, kto chcel hrať v Trnave, musel získať povolenie od mestskej rady. Dôvody na odmietnutie bývali objektívne (nedostatok peňazí kvôli drahote spôsobenej krízou alebo vojnami) alebo subjektívne. Už sa asi nedozvieme, prečo nedostala v roku 1786 povolenie spoločnosť Karola Morocza. Mestská rada na jeho žiadosť odpovedala, že Trnava nemá divadlo a Trnavčania obľubujú komédie iba minimálne! (v tom istom období uvádzal predstavenia Jozef Leopold Probst a na žiadosť trnavského publika svoje účinkovanie predĺžil). Moroczova spoločnosť mala osem herečiek (z toho dve do detských úloh), dvanásť hercov, divadelného majstra a garderobiéra. Súdiac podľa priezvisk boli viacerí v príbuzenskom zväzku. Henrich Zumberský, riaditeľ nemeckej hereckej spoločnosti, sa prvým odmietnutím kvôli zlým časom nedal odradiť. O mesiac neskôr bola jeho požiadavka schválená a mohol uviesť najlepšie a najnovšie hry, ako sľuboval (jeho spoločnosť odohrala 27 predstavení). Široký repertoár ponúkal Trnavčanom Fridrich Jungheim so svojou spoločnosťou: okrem veselohier, drám a tragédií, aj balet a pantomímu. Obyvatelia Trnavy sa radi zabávali a divadla sa nechceli zriecť ani v čase napoleonských vojen. V roku 1795 odmietla dať mestská rada súhlas Krištofovi Kunstovi. Odôvodnila to drahotou a nedostatkom peňazí, z vybraného vstupného by herci len horko-ťažko vyžili. Na naliehanie viacerých mešťanov rada svoje rozhodnutie zmenila v prospech Kunsta.
Mestská vrchnosť, ktorá povoľovala divadelné predstavenia, nabádala hercov k slušnému správaniu počas pobytu v Trnave. Bábkar Krištof Tissy na to nedbal. Pred divákov predstúpil opitý s neslušnými a urážlivými vtipmi a s bábkami odohral škandalózne predstavenie. Mestský kapitán ďalšie vystúpenia zakázal a Tissy musel bez osobných dokladov opustiť mesto.
Presťahovanie univerzity do Budína v roku 1777 sa isto negatívne prejavilo v živote mesta, ale kočovní umelci a komedianti Trnavu neprestali vyhľadávať. Svedčia o tom zachované žiadosti a vybrané poplatky do mestskej pokladne. Seippova spoločnosť na prelome rokov 1790/1791 odohrala 56 predstavení, od septembra 1791 do februára 1792 rôzne produkcie uviedli 82 hier, Kunstovu spoločnosť mohli v roku 1793 vidieť v 45 predstaveniach. Trnavčania mali možnosť vidieť aj produkcie založené na vizuálnych efektoch: optické divadlo (vizuálny dojem zosilnený zrkadlami) a mechanické divadlo (nazývané aj "matematické kumšty", rôzne mechanicky pohyblivé figúry a objekty). Deti sa určite tešili na kočovných cirkusantov. Pochádzali najmä z dnešného Talianska a vystupovali so zvieratami (napr. opice, medveď, ťava). K cirkusu by sme dnes zaradili aj povrazolezcov a artistov. Stručný prehľad ukončím dvomi „obrami“, ktorí svoju gigantickú postavu ukazovali za peniaze.
Život našich predkov nenapĺňala iba práca. Mali aj voľný čas a v rámci neho využívali všetky aktivity, ktoré im ponúkala daná doba a lokalita. A Trnavčania si to vedeli užiť.

Mgr. Roman MACURA

Pramene:
Štátny archív v Bratislave, pobočka Trnava: Magistrát mesta Trnava

Literatúra:
Jakubcová, Alena a kol.: Starší divadlo v českých zemích do konce 18. století. Osobnosti a díla. Praha 2007.
Kazimír, Milan: Trnavská baroková reduta. In Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, Trnava 2000.

(Nabudúce o plesoch)
 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)