novinky z radnice

Obdobie konsolidácie mesta (1441 – 1455)

Po smrti kráľa a cisára Žigmunda Luxemburského v roku 1437 sa situácia v Uhorskom kráľovstve opätovne zdramatizovala. Nový panovník kráľ Albrecht z rodu Habsburgovcov, bol Žigmundovým zaťom, manželom jeho dcéry Alžbety a ako už bolo spomenuté, jeho korunovácie dňa 1.1. sa zúčastnila aj delegácia trnavských mešťanov. Zdalo sa, že situácia sa v krajine stabilizuje a po období nepokojov, spôsobených husitským plienením, sa do krajiny opäť vráti poriadok a s ním aj pokojné časy. Kráľ Albrecht však koncom októbra roku 1439 nečakane zomiera, bezprostredne nezanechajúc následníka a dediča trónu. Kráľovná Alžbeta bola síce v tom čase v požehnanom stave, nebolo však jasné, či sa narodí syn. Kráľ Albrecht v poslednej vôli vyjadril prianie, v prípade, ak by sa narodil syn, aby ho uhorská šľachta (a tiež česká a rakúska) prijala za nového kráľa, no časť uhorskej šľachty s takýmto riešením nebola úplne spokojná. Krajina sa tak rozdelila do dvoch súperiacich táborov – kým jeden sa usiloval zachovať korunu pre Albrechtovho potomka a kráľovnú Alžbetu (jej stúpenci pochádzali prevažne z územia Slovenska), druhý tábor hľadal nového kráľa inde, konkrétne v Poľsku. Tunajšia panovnícka dynastia Jagelovcov bola totiž dynasticky spriaznená s uhorskými panovníkmi, bola preto považovaná za najbližšieho dediča uprázdneného uhorského trónu. Za takéhoto pretendenta bol touto časťou uhorskej šľachty vybratý mladý, sotva pätnásťročný poľský kráľ Vladislav III. a aby sa celej akcii dal punc legitimity, vznikol plán vydať kráľovnú vdovu (viac ako tridsaťročnú) za Vladislava. O povolaní poľského panovníka na uhorský trón nakoniec rozhodol začiatkom roka 1440 oficiálne uhorský snem, no kráľovná sa bránila dohodnutému sobášu, hoci spočiatku súhlasila, no len naoko, aby získala čas. Jej chvíľa nastala, keď sa 22. februára 1440 narodil Albrechtov potomok a bol ním syn, ktorý dostal uhorské kráľovské meno Ladislav, aby sa tým demonštroval jeho nespochybniteľný nárok na trón (a keďže sa narodil až po smrti svojho otca dostal aj prezývku Posthumus – Pohrobok). A to nebola jediná vec, ktorá mala demonštrovať, že sa narodil pre krajinu nový kráľ, kráľovná matka v snahe zachrániť uhorskú korunu pre novonarodeného Ladislava sa rozhodla pre riskantnú akciu. Noc pred narodením Ladislava totiž jej slúžka Helena Kottanerová ukradla na príkaz svojej panej kráľovskú korunu sv. Štefana z prísne stráženého hradu vo Vyšehrade (dnes Vysegrád na pravom brehu Dunaja v Maďarsku), kde sa strážili uhorské korunovačné klenoty. Podľa uhorských zákonov sa totiž za platnú považovala len tá korunovácia, ktorá bola vykonaná touto svätoštefanskou korunou. Tradícia jej prisudzovala pôvod už v dobe prvého uhorského kráľa sv. Štefana (korunovaný bol 25. decembra 1000), aj keď moderný historický výskum dokázal, že jej najstaršie časti nepochádzajú z doby staršej než je posledná štvrtina 11. storočia a ďalšie jej časti sú zase až z nasledujúceho storočia. Okrem toho sa kráľovnej podarilo presvedčiť ostrihomského arcibiskupa Dionýza zo Seče, prvého a hlavného preláta a primasa krajiny, aby odcudzenou korunou korunoval malého Ladislava za nového uhorského kráľa – stalo sa tak 21. apríla 1440. Hneď na to kráľovná so synom opustili Uhorské kráľovstvo a utiahli sa do Viedne k príbuzným, odkiaľ sa usilovala získať pre nového kráľa uznanie. Uhorské stavy však Ladislava odmietli, snem v júni tohto roku vyhlásil jeho korunováciu za neplatnú a za nového kráľa zvolil poľského kráľa Vladislava, ktorý v Uhorsku vládol až do roku 1444 ako Vladislav I. Kráľovná Alžbeta sa však s touto situáciou nezmierila a poverila preto českého šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa, aby ochraňoval v Uhorsku záujmy mladého kráľa. Ten si v Čechách najal viac ako päťtisícové vojsko (prevažne z bývalých husitov) a vtrhol do Uhorska, kde obsadil stredné Slovensko a najmä stredoslovenské banské mestá (boli to venné majetky uhorských kráľovien). Osoba Jána Jiskru potom na dlhé desaťročia ovplyvňovala vývoj udalostí na našom území. Keď však v roku 1444 padol Vladislav I. v bitke pri Varne v boji proti Turkom, zostala krajina opätovne bez panovníka. Uhorská šľachta preto napokon uznala Ladislava Pohrobka za kráľa, no do času jeho plnoletosti sa rozhodla riadiť krajinu sama. Za týmto účelom snem rozdelil krajinu na sedem kapitanátov na čele s menovanými kapitánmi a neskôr vymenoval aj osobitného gubernátora, ktorým sa stal významný sedmohradský magnát Ján Huňady. V tomto čase už nežila ani kráľovná Alžbeta, ktorá zomrela v roku 1442. Ján Jiskra však napriek tomu zostal v Uhorsku pôsobiť aj naďalej. Stupňovalo sa tak napätie medzi ním a uhorskou šľachtou na čele s Huňadym. Nasledujúce obdobie bolo až do roku 1452 poznačené úpornými bojmi medzi Jiskrom a Huňadym o moc v krajine, ktoré ju poškodzovali a oslabovali. Zasiahnuté pritom bolo prevažne územie Slovenska (najmä stredné a východné).
Na pozadí týchto príbehov sa postupne odvíjal aj život v kráľovskej Trnave, ktorá sa ich tiež aktívne zúčastňovala. Výrečný je prípad už spomenutého bývalého trnavského richtára Erharda Modrera (richtárom bol v roku 1424), ktorého syn Pavol sa v tomto čase pridal k prívržencom kráľovnej Alžbety vdovy a mladého kráľa Ladislava Pohrobka. Takéto Pavlove konanie nezostalo bez odozvy u novozvoleného Vladislava I., ktorý listinou z 22. októbra 1440 skonfiškoval všetky Pavlove majetky v Trnave a najmä dom jeho otca na Františkánskej ulici, a to napriek protestom Pavlovej matky Anny. Pavol dokonca podporil aj kráľovninho kapitána Jána Jiskru, a to sumou 6900 zlatých, za čo Jiskra naverboval časť vojakov. V roku 1442 preto Pavlovi odovzdal do držby hradné panstvo Veľká Ida na východnom Slovensku. Napriek uvedenému prípadu Pavla Modrera sa však zdá, že situácia sa v meste predsa len postupne konsolidovala, ako to vidieť aj z mestských účtov, podľa ktorých sa od roku 1436/1437 zvyšoval každoročný príjem z mestskej dane.     
Určitú konsolidáciu pomerov v meste nepriamo dosvedčuje aj personálne obsadenie samosprávnych orgánov, ktoré bolo v nasledujúcich piatich rokoch mimoriadne stabilné. Tak na pozícii richtára nachádzame významného mešťana Štefana Kübelwirta, ktorý bol dovtedy váženým členom trnavského senátu (mestskej rady) už od čias jej reštaurovania po odchode husitov. Trnavským richtárom bol nepretržite v rokoch 1441 až 1445. Stabilná bola aj mestská rada v tomto období, ktorú poznáme z opätovne dôsledne vedených mestských účtov. Tvorili ju Štefan z Vacova (Vácu), Marich Hannus, Ján Leymbatter, Mikuláš Lesschendurst, Heinz Junkcher, Pecz Kürsner, Jakub Magerdorffer (z Modranky), Michal Neidhakel, Jorig Klainswürstel, obchodník Mikuláš Kromer (v roku 1444 ho načas v úrade zastúpil príbuzný Fridrich Kromer), vysoko vážený mestský notár Mikuláš Kromer z Novej Bane (niekedy nazývaný aj „der Aldstatschreiber“), Volfgang Pondel a od roku 1445 aj Peter Groff. V marci roku 1442 Trnavu poctil návštevou aj nový uhorský kráľ Vladislav I. ( v meste sa zdržal od 4. do 10. marca), mesto však pri tejto príležitosti nezískalo žiadne osobitné privilégiá.   V nasledujúcom funkčnom období rokov 1445 a 1446 došlo k výmene úloh medzi dovtedajším mestským radným Štefanom z Vacova, ktorý sa stal novým richtárom mesta, a Štefanom Kübelwirtom, ktorý sa opätovne stal členom mestského senátu (mestskej rady). Ostatných členov mestskej rady sa však žiadne zmeny takmer nedotkli a uvedené osoby nachádzame vo svojich funkciách aj v nasledujúcich rokoch. Táto zmena však trvala len rok, pretože v roku 1447 bol do funkcie trnavského richtára opäť zvolený Štefan Kübelwirt. Počas  jeho funkčného obdobia došlo aj k menším zmenám v  zložení členov mestskej rady, medzi ktorými sa objavuje aj Mikuláš Dremel, neskorší richtár. Z iniciatívy richtára Kübelwirta vyhotovila Bratislavská kapitula v tomto roku hodnoverný odpis trnavského privilégia z roku 1238, čo svedčí o jeho zmysle pre stálu ochranu výsadného charakteru mesta. V rokoch 1448 až 1450 bol dve funkčné obdobia richtárom iný významný člen trnavskej smotánky, dovtedajší radný Štefan Kreuzer (Krewcziger), novými členmi trnavského senátu zase Mikuláš Hewter, remeselník Pokhl, Jakub Snayder (krajčír), Hans Sneyder (krajčír) a Hans Smollar. Počas jeho funkčného obdobia sa v roku 1449 uskutočnilo pozoruhodné vyšetrovanie škôd, ktoré napáchali husiti na majetkoch trnavských klarisiek. O ich výčinoch vtedy svedčili farári Žigmund zo Svätého Jura, Tomáš z Trstína a Ján z Dechtíc (ktorý mal údajne sto rokov !) a aj ďalší vážení starci z okolia, prevažne z Boleráza: osemdesiatročný Štefan literát, syn Tomáša z Boleráza, šesťdesiatročný Ján Erhart, päťdesiatročný Michal Ulrich, a šesťdesiatročný tunajší richtár Michal Modrak, štyridsaťštyriročný Filip, syn Mikuláša, šesťdesiatdvaročný Matej prezývaný Robota, štyridsaťšesťročný Michal, syn Jakuba Rochela, istý Juraj, ďalej šesťdesiatštyriročný Dionýz, syn Pavla Miškoviča a napokon sedemdesiatročný Tomáš, syn Matela prezývaného Krochel. V rokoch 1450 až 1452 bol však za trnavského richtára zase zvolený Štefan Kübelwirt. Zdá sa, že richtár Kübelwirt bol podporovateľom politiky gubernátora Jána Huňadyho, pretože v tomto období získal od gubernátora pre mesto viaceré výsady a ochranu. Už v novembri 1450 gubernátor oslobodil Trnavčanov od platenia mýt, a to aj od pohraničných tridsiatkov. V marci 1452, pri osobnej návšteve Huňadyho v meste, zase richtár získal potvrdenie privilégií mesta a jeho daňovej imunity. Gubernátor zakázal kráľovským úradníkom (najmä mýtnikom) tieto výsady porušovať a neskôr tiež povolil, aby sa do Trnavy mohlo slobodne sťahovať obyvateľstvo z okolia. Bolo to však už posledné funkčné obdobie Kübelwirta a hoci v nasledujúcich rokoch ešte zastával funkciu člena mestskej rady (posledný krát v roku 1465), postupne sa uťahoval do ústrania. Svoju kariéru zavŕšil v roku 1466 zastávaním reprezentatívnej funkcie trnavského mešťanostu (magister civium, purgermaister). Osoba richtára Kübelwirta tak patrila medzi tie najvýznamnejšie v tomto období a výrazne prispela k opätovnému rozvoju Trnavy. O jeho významnom postavení v trnavskej societe svedčí aj skutočnosť, že vlastnil dom na Hlavnej ulici v blízkom susedstve samotnej radnice.
V roku 1453 zvolila mestská rada za richtára dovtedajšieho prísažného Mikuláša Dremela. Ten 7. septembra predložil Bratislavskej kapitule s prísažnými Štefanom Kübelwirtom a Štefanom Kreyczerom na vyhotovenie hodnoverného odpisu dve listiny kráľa Žigmunda poškodené husitským vyčíňaním. Prvú z 2. apríla 1435, ktorou panovník obnovoval staré výsady Trnavčanov (najmä výsadu oslobodenia od platenia daní a mýtneho), a potom listinu z roku 1436, ktorou panovník potvrdil starú výsadu mesta, udelenú ešte kráľom Ľudovítom I. v roku 1363, rúbať drevo a lámať kameň na panstvách hradov Smolenice, Dobrá Voda, Ostrý Kameň, Korlátko a Horné Orešany. Mikuláš Dremel bol richtárom aj v roku 1454, o čom sa zachovala len stručná zmienka pri zapísaní fundácie oltára sv. Ladislava vo farskom kostole, ktorého kňazovi sa trnavský mešťan Štefan Fogler zaviazal každoročne vyplácať šesť zlatých. Iný mešťan, Ladislav Payr, sa zase v tomto roku zaviazal vyplácať každoročne takémuto kňazovi až osem zlatých a jeho záväzok potvrdil sám richtár Dremel.
O nasledujúcom richtárovi Jakubovi Mogerdorferovi v roku 1455 sa tiež dozvedáme len v súvislosti so záväzkami trnavských mešťanov voči uvedenému oltáru sv. Ladislava. Tak sa zaviazal ročne vyplácať správcovi tohto oltára Jakub Ledrer (garbiar) jeden zlatý, Hans Linser dva zlaté a Jakub Tirner šesť zlatých. Richtár Mogerdorfer (meno možno do slovenčiny preložiť ako „Modranský, z Modranky“) bol potomkom starej šľachtickej rodiny, ktorá sa po tatárskom vpáde so súhlasom kráľa postarala o výstavbu a obnovu Trnavy a za tieto zásluhy po niekoľko generácií zastávala dedične richtársku funkciu, ako o tom už bola reč v minulých statiach.

doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD.
Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)