novinky z radnice

Benjamín Škreko: Parva Roma. Upravili: Juraj Bielik, Miro Dacho. Dramaturgia: Miro Dacho. Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková. Hudba: Juraj Bielik. Réžia: Juraj Bielik. Hrajú: Kristína Tóthová, Jozef Bujdák, Gregor Hološka, Michal Jánoš a Martin Križan. Premiéra: 12. februára 2011 v Štúdiu Divadla Jána Palárika v Trnave

Historická tematika, pôvodné pesničky, humorný pohľad, revuálne radenie a odľahčenie. Tak by sme mohli charakterizovať novú hru Trnavčana a známeho autora humoristických textov Benjamína Škreka. Meno autora zaiste netreba nikomu pripomínať, je známe nielen čitateľom niekdajšieho humoristicko-satirického časopisu Roháč, kde uverejňoval stovky krátkych literárnych útvarov, ale aj z trnavského kontextu. Pracoval ako novinár a redaktor vo viacerých periodikách (Trnavský hlas, Národná obroda, Dobrá SamoSpráva, dodnes sporadicky publikuje aj v reláciách hudobno-zábavných žánrov Slovenského rozhlasu v Bratislave). Len nedávno sme ho mohli vidieť aj v komponovanom humoristickom pásme Sága rodu Škrekovcov, ktoré uviedli v Knižnici Juraja Fándlyho.
Parva Roma je druhou inscenáciou autora uvádzanou na doskách profesionálneho divadla. Prvú príležitosť mu ponúkla niekdajšia dramaturgia Divadla Andreja Bagara v Nitre, keď v novembri 1982 uviedli jeho hru Dobrô družstvo na dožinkoch. Hra Parva Roma bola už pred dvoma rokmi úspešná v súťaži Literárneho fondu, keď v roku 2009 získala ocenenie v literárnej súťaži na pôvodný rozhlasový a divadelný text. Bolo preto logickou následnosťou, kedy dramaturgia trnavského osloví autora s ponukou zaradiť hru do repertoáru. A zvlášť preto, že text hovorí o Trnave a Trnavčanoch, aj keď svojráznym (a samozrejme aj nadsadeným spôsobom).
Aj keď Parva Roma má atribúty ucelenej divadelnej hry, mladí autori ju výraznejšie upravili a najmä skrátili, čím zvýšili dynamickosť relatívne uzavretých scénických výstupov a piesní, ktoré ich predeľovali. Aj keď pôvodný koncept inscenácie vraj počítal s inými piesňami od iného autora, ktoré boli objednané pre túto hru, vo výslednej realizácii je autorom hudby režisér Juraj Bielik. A možno aj vďaka silnej a primerane rôznorodej hudbe boli práve tieto vstupy zážitkovo oveľa silnejšie. Zaiste k tomu dopomohli hudobne cítiaci herci, ktorí ako celok účinkovali v každom hudobnom i činohernom výstupe. Dramaturgia využila pridanú hodnotu mladého tímu hercov divadla a ich intenzívny vzťah k hudbe, ktorý potvrdili už v inscenácii Vrátila sa raz v noci uvádzanej v hlavnej sále. Ako speváci najpresvedčivejšie pôsobili Martin Križan a Michal Jánoš, aj keď asi herci a podobne aj režisér riešili (najmä v postave Víta) dilemu, ako ustrážiť mieru výrazu vzhľadom na obsah spievaného textu.
„Ten text sa skladá z viacerých viac-menej uzavretých scén. Samozrejme, medzi textovou predlohou a tým, čo je na javisku, je rozdiel, ale to sa deje pri väčšine javiskovo uvádzaných hier. Dôležitou vecou bolo najmä upraviť rozsah textu, pretože sme chceli prísť s primeranou minutážou vzhľadom na charakter hry. Trochu sme zmenili chronológiu scénok, a tak má výsledná podoba inscenácie poldruha hodiny. Priznám sa, že do naštudovania sme boli už tak zahĺbení, že už sme celkom prestali vnímať pôvodnú podobu, a vnímame len to, čo je na javisku, čiže porovnávanie je trošku problematické. Potešilo nás, že autor sa chcel nechať prekvapiť a prišiel si pozrieť svoju hru až v deň premiéry,“ hovorí režisér Juraj Bielik, pre ktorého bolo naštudovanie inscenácie pre divadlo v Trnave prvým kontaktom so súborom divadla, a tak aj obohacujúcou skúsenosťou. Nové prostredie, mladý kolektív, hudobno-dramatický žáner, možnosť spolupráce na scenári i hudobnej zložke inscenácie boli preňho zážitkom aj preto, že časť z hercov poznal ešte zo štúdií a s ďalšími si aj ľudsky porozumel v čase prípravy predstavenia. Juraja Bielika poznajú najmä bratislavskí milovníci divadla (Divadlo a. ha, Malá scéna STU a i.), a aj napriek nízkemu veku sa môže pochváliť spoluprácou s významnými umelcami, napríklad aj s legendárnym mímom Milanom Sládkom.
Trnava bola pre Juraja Bielika aj novou možnosťou spoznať prácu na inom type divadla. „Námet hry čerpá z dejín Trnavy. Sprievodcom celým dejom je Víto. Typický Trnavčan, lepšie povedané, Slovák so všetkými negatívnymi aj pozitívnymi vlastnosťami, no najmä s negatívnymi. Odľahčeným spôsobom sa ukazuje jeho chamtivá ambícia dostať sa k moci, ovládnuť všetko, ale najmä Trnavu. Jednotlivé scény sú akýmsi scénkami kabaretu, revue, sú to krátke skeče, ktoré nastolia niektorú z historických tém. Zvolili sme radenie, ktoré pripomína strihový film, teda vždy krátky obrázok v podobe scénky a pesnička. Pomohol nám sčasti aj autor, že sa nesnažil hlboko zamýšľať nad dejinami a, nedajbože, diváka poučovať, ale chcel diváka najmä zabaviť. A dúfam, že sa nám to spolu aj podarilo,“ hovorí s úsmevom Juraj Bielik.
Základom hry sú relatívne ucelené obrazy z dejín, ktoré istým spôsobom ovplyvnili územie dnešného Slovenska. Aj keď mnohé priamo s Trnavou nesúvisia, v deji sú dotvorené na „trnavský obraz“ tak, že prepájajú hlavnú postavu a jej pomyselné stretnutia s osobnosťami z rôznych historických období. Netreba, samozrejme, hovoriť, že autorskou ambíciou bolo humorne povýšiť územie nášho mesta na križovatku dejín, teda aj tých, ktoré s Trnavou reálne nesúvisia. Hlavná postava Víto (spolu s manželkou Zemežízňou v podaní skvelej Kristíny Tóthovej, ktorá síce nebola hlavnou, no zaiste najvýraznejšou postavou celej inscenácie) predstavuje svojráznosť slovenskej nátury, ktorú dotváralo trnavské nárečie. Ním hlavné postavy Víta a Zemežízne hovorili. Relatívna samostatnosť scénok umožnila navrstviť ich tak, že aj keď vždy mali svoju hlavnú tematickú líniu v podobe návštevy konkrétnej historickej postavy, mohli nadväzovať na prvky z reálnej súčasnosti a aktualizovať repliky ďalšími myšlienkami. Mnohé z nich (aj keď napohľad nelogicky, ale humorne) komentovali niektoré súčasné trnavské reálie. Vítov životný priestor, teda Trnavu, navštevujú postupne Konštantín a Metod, kráľovná Konstancia, Jánošík, obligátni trnavskí futbalisti, ale aj ďalšie postavy. Prvá z týchto „návštev“, teda putovanie vierozvestov a hľadanie imaginárnej Metodovej relikvie, tvorila myšlienkové spojivo medzi ďalšími scénkami. Jednoduchosť scény zloženej v prvom pláne zo stola a stoličiek, v druhom pláne z hudobných nástrojov, dotvárala bohato a premyslene koncipovaná garderóba.
„Pohrali sme sa s motívom zo Shakespearovho Macbetha. Tento nápad sme chceli spojiť so súčasnou hrou súčasného autora. Pre nás bola vzrušujúca predstava takéhoto spojenia svetovej klasiky a niečoho typicky domáceho. Niektorí diváci by nám to mohli mať za zlé, ale snažili sme sa nájsť presnú mieru. Je tam skutočne len niekoľko drobných motívov, aj tie sú v pozadí hlavného príbehu. Zaujímavosťou je aj to paralelné postavenie jazyka – povedzme trnavského nárečia a trnavských reálií s kontextom vysokého štýlu Macbetha a celkovo Shakespeara ako autora. Nám to pripadá milé a vtipné, a tak sme to postavili,“ hovorí dramaturg Miro Dacho.
„Moja prvotná predstava o hlavnej postave – Vítovi – bola asi takáto: Trnavčan, ktorý sa na tomto území ocitol v roku nula a dnešný Trnavčan. To je ten istý človek. Tak som ho jednoducho konfrontoval s tým, ako sa cez jeho hlavu valili tie dejiny, od veľkomoravských čias cez všetky veľké udalosti, ktoré sa tu odohrávali vrátane cesty Konštantína a Metoda. Víto je hlavná postava, ten, čo to drží, ale ho to aj mierne deformuje. Urobil som si, myslím, celkom dobré pozadie na to, aby sa dala urobiť dobrá komédia. Zásadne som písal veselohru, išlo mi o to, aby sa divák, ktorý príde do divadla, dobre zasmial,“ hovorí autor Benjamín Škreko, ktorý nezabudol do svojej hry zakomponovať aj futbalovú tradíciu.

Martin JURČO
Foto: -djp-

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)