novinky z radnice

Ivan Bajo: „Hrdý som na výstup, ktorý dnes neexistuje“

Narodil sa v roku 1935 v Bratislave, no už vyše polstoročie býva v Trnave. Je horolezcom, publicistom, ilustrátorom a humoristom. Začínal ako tramp a skaut, v dôchodkovom veku sa stal turistom. Vo Vysokých Tatrách má viac ako štyristo horolezeckých výstupov, no dodnes sú preňho pamätné výstupy aj v Alpách či na Kaukaze. Okrem športových aktivít je profesionálne psychológom, patopsychológom a defektológom. Neskôr pracoval ako vysokoškolský učiteľ so zameraním na špeciálnu a liečebnú pedagogiku. Pripravoval odborníkov, učiteľov a vychovávateľov postihnutých detí, mládeže a dospelých. Publikoval odborné texty z oblasti psychológie, v treťom vydaní vyšla jeho kniha úsmevných príbehov Smiech na lane (pôvodne vyšla v roku 1977). Jeho poviedky vyšli aj v poľštine a kresby boli publikované na výstavách nielen v našom meste, ale aj v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, ale aj v Česku, Rakúsku a Luxembursku. Dodnes publikuje aj krátke poviedky a humorné kresby v časopisoch (najdlhšie azda v najstaršom slovenskom mesačníku Krásy Slovenska). Hovoríme s humoristom, pedagógom a horolezcom, Trnavčanom Ivanom Bajom.

♦ Vaše meno je v Trnave synonymom horolezectva a humoru. Existuje nejaká charakteristika horolezeckého humoru? Dá sa to vôbec spojiť?

-Ten horolezecký humor je stavovský. Podobá sa trebárs frontovému humoru, či humoru toreadorov a iných ľudí, ktorí sa obyčajne pohybujú na úzkej hrane medzi bytím a nebytím. A tam je život najintenzívnejší a najšťavnatejší. A tento humor je skôr drsný než nežný, a niekedy až čierny a až šibeničný. Oslovuje najmä ľudí, ktorí patria k tejto krvnej skupine. Na tých druhých však pôsobí rôznym spôsobom. Svedčí o tom výstava, ktorú som mal kedysi v Trnave. Pozoroval som reakcie návštevníkov. Niektorí sa na tom veľmi dobre bavili, iní to len zobrali na vedomie. A v knihe návštev som našiel: Boli sme tu celá rodina, nič nám to nehovorilo, ale náš otec, ktorý nás sem doviedol, je jaskyniar a ten sa išiel umlátiť od smiechu. Vzťah ne-horolezcov k tomuto humoru som zažil viackrát. Raz som v práci prezentoval výsledky jedného výskumu. A prišiel za mnou jeden uznávaný pán v odbore, v ktorom pracujem. Bol to profesor. Hovorí mi: Máte asi nejakého menovca. Nejaký človek, čo sa tiež volá Ivan Bajo, publikuje v Krásach Slovenska také nepredstaviteľné blbosti aj písmom aj kresbou, že som napísal šéfredaktorovi, či nie je škoda toho kriedového papiera, na ktorom to vychádza. Dúfam, že to nie je nejaký váš príbuzný? Ja mu odpovedám: To určite nie, takých magorov by sme určite v rodine nemali. Takže som zaprel sám seba (smiech).

♦ Z akého prostredia ste vzišli? Bolo presne také, že vám priamo dalo do vienka lásku k humoru, pozitívny vzťah k životu, ale aj k náture pre šport?

-Nemôžem povedať, že by som dostal niečo z domu. Rodičia nemali vzťah k športu a k takým veselostiam ako je horolezectvo. Chodil som do skautingu. Tam mňa, mestského chlapca, viedli ku vzťahu k poznávaniu prírody. Bol som vychovávaný ako malý indiánsky chlapec. Potom sa to zakázalo. Hľadal som teda ďalšie dobrodružstvo. Začal som cez horolezectvo vnímať svet na vertikále. Svet medzi nebom a zemou, krásu gravitácie. A to ma držalo po celý život. Pamätám sa, že sme boli na hrade Pajštún pri Borinke. Tam vtedy liezli bratislavskí horolezci. Bol tam napríklad aj dnes známy cestovateľ František Kele, vtedy to bol ešte malý chlapec. Vedel som, že cez horolezectvo môžem prežiť dobrodružstvo v prírode. To ma uchvátilo. Potom som sa stretol za dramatických okolností s horolezcami a išlo to. Jedna vec je pre mňa typická. Mám schopnosť priťahovať problémy. Takéto výstupy najviac človeku utkvejú v pamäti. Pamätám sa na prvý výstup – na Pyšný štít od Téryho chaty. Chytila nás tam búrka, začali sme zostupovať, o chvíľu prišla tma a hmla, nič nebolo vidieť. Rozhodli sme sa, že budeme bivakovať. Držali sme sa jednej karabínky, na skobe, na zlom mieste. Ráno o piatej, po ťažkej noci, s vetrom a premočení sme zistili, že stačilo zoskočiť pár metrov na chodník a o chvíľu by sme boli v chate...

♦ Zrejme z takýchto nevšedných situácií, niekedy aj tragikomických, vznikali námety na zachytenie reality z humorného pohľadu – a to aj písmom i obrazom.

- Horolezci sú kategória ľudí, v ktorých akoby bol väčší zmysel pre humor ako má bežná populácia. Som sa toľko nasmial pri výstupoch, pri rozprávaniach zážitkov kolegov, preto si myslím, že sú to empatickí ľudia. Všetko, čo som napísal a nakreslil, som viac-menej prežil. Ja alebo moji priatelia. Neviem si vymýšľať. Všetko to vlastne ani nie sú poviedky, ale opísanie skutočnosti. Pokiaľ ide o kresby, azda som mal trošku talentu. Robil som pôvodne skrinku, kde sme uverejňovali horolezecké aktuality. Pri príležitosti horolezeckej sezóny, čo je spoločenská udalosť, mi ponúkli neformálnu výstavu. Chceli, aby som vyzdobil kresbami stromy okolo táboriska. Urobil som 20 kresieb. Dali sme to na šnúry medzi stromy, volalo sa to Bajova galéria. Úspech sa prejavil tak, že ráno, keď sme sa zobudili, ani jedna kresba nebola na strome. Po rokoch som ich našiel v komore u niekoho zatlčené na povale, u iných dokonca aj na stene na záchode. Potom bola z takýchto výstav tradícia. Neskôr v Sološnici a aj na Havranici sme robili tzv. Čabajovskú galériu. No a potom ma nahovárali, či by som to neposlal do časopisu Krásy Slovenska. Poslal som. Na moje prekvapenie mi to uverejnili. Potom za mnou začali chodiť horolezci s prosbou: Povieme ti, čo sa nám stalo, nemohol by si to nakresliť? A ja som kreslil... Vytvoril som si určitý štýl. Moji horolezci sú takí nezmari. Ako Tom a Jerry. Nezničiteľní. Padajúci, ľudia s problémami, ktorí sa znovu napriamia, dolezú to a pokračujú. Najmä ženy mi vyčítajú, prečo kreslím zarastených horolezcov. Tí, čo poznajú, za akých podmienok sa lezie, vedia, ako tí horolezci po niekoľkých dňoch vyzerajú...A tak som ich aj nakreslil.

♦ Vaša kniha Smiech na lane vyšla v troch vydaniach... A stále je o ňu záujem... To znamená, že tie krátke poviedky, kresby a najmä štýl majú nadčasovú hodnotu a nie sú len zaznamenaním nejakej konkrétnej dobovej udalosti...

-Napísal som to pre slovenských a českých kamarátov. O chvíľu sa to rozchytalo. Urobil som dotlač a neskôr aj doplnené a rozšírené vydanie. A teraz už mám avízo od vydavateľa na dotlač, pretože je stále o to záujem. Na moje prekvapenie, množstvo ľudí sa s tým humorom stotožnilo. Lebo kedysi horolezcov považovali za šialencov a bláznov. Kedysi sa spomínalo len v tých súvislostiach, že informovali o tom, kto kde, kedy a odkiaľ spadol. Dnes sa už tento šport výrazne rozšíril, takže je to iné...

♦ Kam všade ste mali možnosť vyjsť? S kým ste tie výstupy absolvovali? Takáto spoločnosť, kde ide o život, je veľmi dôležitá...

-Mal som aj stálych spolulezcov, mnohí sa menili. Bolo to aj so začiatočníkmi, a aj s horolezeckými hviezdami. Bolo to najmä vo Vysokých Tatrách. Tam je najlepší terén. Aj keď niekto prišiel zo zahraničia, bol uveličený nad tými úžasnými možnosťami. Dostal som sa do Álp, do Dolomitov, na Kaukaz. To sú obrovské zážitky. Ak sa niekto stane horolezcom, skutočne ho to chytí a drží. To je na celý život. Ja som v tomto veku zavesil lano a čakan na klinec, ale keď sa pozerám na fotografie alebo horolezecký film, prežívam to, ako keby som liezol sám. Kedysi bol napríklad dostupný Kaukaz. To je horolezecky zaujímavé pohorie. Je tam najvyšší kopec Európy Elbruss, aj keď sa o ňom toľko nepíše a nehovorí. Je tam veľa neprebádaných stien. To napríklad v Alpách neexistuje. To je výzva pre horolezcov do budúcnosti. Žiaľ, momentálne sú v tejto oblasti nepokoje, takže tam nie je bezpečné cestovať. Keď sme tam boli v rokoch 1958 – 59, Francúzi boli uveličení a hovorili, že toto je budúcnosť európskeho horolezectva.

♦ Poznajú vás ako turistu, horolezca, karikaturistu. No menej ľudí o vás vie, že ste psychológ, dokonca patopsychológ.

-Ako Bratislavčan som sa dostal po štúdiu ako psychológ do Trenčína. Tam však zrušili miesta. Prišiel som na konkurz na Pedagogickú fakultu v Trnave. Dostal som tu byt a zvykol som si. Musím mať však výhľad na nejaké kopce. Bývam na treťom poschodí, takže vidím aspoň na Malé Karpaty. A aj tam je krásna turistika, možno tam hľadať huby a sú tam možnosti aj pre cvičné výstupy. A pokiaľ ide o psychológov – možno takíto ľudia sú vnímavejší. Ja som tak trochu aj spojil svoju profesiu s horolezectvom. Bolo to v dvoch prípadoch. Predseda slovenského horolezectva ma kedysi dávno oslovil – vraj robím patopsychológiu, budem vraj dobrý predseda metodickej komisie. Na druhej strane väčšina horolezcov, najmä v začiatkoch, začínajú ako nosiči na tatranské chaty. Ja som robil nosiča na Zbojnícku a Téryho chatu. Ako doštudujúci psychológ som vystupoval hore. Už sa zvečerievalo, mal som zle nabalený batoh a nechcelo sa mi. Povedal som si: Prečo sa zaoberám tým, aký je ten batoh ťažký. Si psychológ, urob niečo. Teda budem myslieť na niečo príjemné. Vymyslel som si pláž. Šliapal som, šliapal do kopca. Zastavil som sa a povedal som si: Duch je všetko, človek je titan. Pozrel som sa za seba a ďaleko odo mňa ležal zabudnutý batoh (smiech). Nedám však dopustiť na Vysoké Tatry, pretože je tam vyše sto krásnych plies. V Alpách sú všetky tie plesá zakalené, u nás má každé svoj krásny čistý odtieň.

♦ Máte za sebou veľa skúseností. Ako je to dnes s vašimi aktivitami? Idú vo vašich stopách aj vaše deti?

-Občas ma zavolajú do Vysokých Tatier na Horalfest. Nedávno som tam bol hosťom, niečo som čítal aj rozprával. Samozrejme, že chodím do prírody – blízko sú Malé Karpaty, Považský Inovec. Stal sa zo mňa vášnivý hubár. Je to podobné ako horolezectvo. Je v tom tiež hľadanie, poznávanie, vzrušenie, objavovanie... Moje deti idú v mojich šľapajach, pokiaľ ide o prírodu. Oni to zasa prenášajú na svoje deti. Takže štafetu som odovzdal. Mladší syn robil aj horolezectvo, ale na cvičných skalách mal ťažký pád, mal úraz, a tým to preňho skončilo. Niekedy zlá skúsenosť urobí všetkému koniec. Ja som, našťastie, takúto skúsenosť nemal, ale pomáhal som pri záchranných akciách, no mňa pády nejako obchádzali.

♦ Na ktoré výstupy ste hrdý, a naopak – boli vo vašom horolezeckom živote méty, ktoré ste nedosiahli?

Pokiaľ ide o nesplnené ambície, tých je veľmi veľa. Najväčšou ambíciou bol výstup na Matterhorn. Tak som tam chcel vyjsť... Ale som sa nakoniec o to ani nepokúsil, takže to zostalo v rovine sna. Na jeden výstup som však hrdý. Je to taký výstup, ktorý dnes už neexistuje. Oproti Téryho chate sa nachádza Prostredný hrot. A tam sme robili prvovýstup. Kľúčom k tomu ťažkému výstupu bola veža prilepená na tú stenu. Treba vyliezť na tú stenu, urobiť prekrok do steny a pokračuje sa v stene. Bol som hrdý, že som to prešiel. Referencie som uverejnil, napísal som informáciu. Kolegovia mi gratulovali, že aj oni sa presvedčili, že je to nádherný výstup. O niekoľko mesiacov však tá veža spadla, a výstup prestal existovať. Takže hrdý som na výstup, ktorý dnes neexistuje...

Text a foto: MARTIN JURČO
 

Zatiaľ nehodnotené