novinky z radnice

Západoslovenské múzeum v Trnave pripravuje materiál na svoju novú výstavu v Dome hudby Mikuláša Schneidera Trnavského, ktorú chce otvoriť 6. októbra 2011 na Deň TTSK. Výstavou doplní dejiny hudby v Trnave reprezentované dosiaľ v tomto priestore expozíciami Dejiny cirkevného hudobného spolku, Život a dielo Mikuláša Schneidera Trnavského a Dvorana slávy DOBRO. Populárna hudba v Trnave za čias socializmu (1948 – 89) je témou, ktorá bola možno pre hudobnú históriu donedávna ešte mladá na to, aby dostala výstavnú podobu. Spracovaná bola len čiastkovo prostredníctvom odborných a populárnych článkov v regionálnej tlači, prípadne niekoľkými diplomovými prácami vysokoškolákov. Nová výstava sa pokúsi podať čo najkomplexnejší pohľad na nedávne dejiny a vývoj modernej hudby v Trnave v kontexte dobovej situácie na Slovensku a vo svete. Pred jej otvorením ponúkame čitateľom časopisu Novinky z radnice zopár zaujímavých tém, ktoré môžu v expozícii očakávať.

MODERNÁ TANEČNÁ HUDBA V TRNAVE – I. ČASŤ

Moderná hudba I. polovice 20. storočia vo svete vychádzala najmä z koreňov černošskej hudby a reprezentoval ju napríklad ragtime, dixieland, blues, boogie-woogie, swing, jazz a pod. Mladé Československo sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch zabávalo aj pri kapelách, ktoré hrali na počúvanie i do tanca. V rámci operety sa spopularizovali niektoré piesne tak, že sa s nich stali šlágre, ktoré vychádzali na gramoplatniach. Vtedy ešte rozbitné platne sa u nás vydávali pod značkami Ultraphon, Supraphon a Esta. Na rozšírenie hudobného obzoru poslucháčov malo veľký vplyv vysielanie rozhlasu. Od roku 1923 sa začalo šíriť rozhlasové vysielanie v Československu a od roku 1926 vysielal Československý rozhlas aj na Slovensku. Vznik samostatného slovenského štátu spôsobil aj oddelenie českej a slovenskej hudobnej produkcie. V tomto období dominoval na Slovensku záujem o ľudovú hudbu. Nedostatok domácej tanečnej hudby podnietil činnosť hŕstky slovenských skladateľov, tak vznikli viaceré šlágre od autorov Dusík – Braxatoris – Kaušitz. Táto trojica priniesla len v roku 1939 asi štyridsať nových piesní. Populárni boli speváci Štefan Hoza, Janko Blaho a idol žien František Krištof Veselý.
V miestnych pomeroch pôsobili najmä kaviarenské dixielandové kapely charakteristické trojhlasom trúbky, klarinetu a trombónu. V tridsiatych rokoch postupne nahrádzali cigánske kapely, ktoré dovtedy v kaviarňach hrávali. Podľa vzoru veľkých orchestrov hrávali hudobníci pri svojich pultoch s označením kapely a mali svoje pravidelné rozmiestnenie väčšinou vo dvoch radoch za sebou. Kaviarenské kapely hrávali prevažne modernú tanečnú hudbu – tango, čardášový fox a valčík. V období Slovenského štátu sa počúvala aj tzv. Deutsche tanz-musik.
Pred druhou svetovou vojnou hrávala v Trnave prvá džezová skupina Jazz slovenskej ligy. Založil ju Ján Jaura a postupne v nej pôsobilo viacero hudobníkov: Eugen Nemeš – klavír, Dodo Kopačka – trúbka, saxofón a harmonika, Jozef Filípek – trúbka a harmonika, Ján Lukáč – klarinet a saxofón, Ladislav Lang – husle a saxofón, Štefan Laták – klarinet a saxofón, Jozef Heriban – bicie a spev. Áno, bol to ten Jozef Heriban, ktorý v roku 1946 odišiel do Prahy, a tam sa stal známym operným spevákom účinkujúcim v Národnom divadle. Kapelníkom bol talentovaný hudobník Ján Jaura, s ktorého menom sú spojené aj iné hudobné aktivity v Trnave. Po vojne bol Ján Jaura dirigentom a zbormajstrom veľkého orchestra a speváckeho zboru MIER v Kovosmalte, ktorý zožal v roku 1955 veľký úspech na súťaži v Prahe. Na trnavskom gymnáziu založil a viedol hudobno-spevácky súbor (v r. 1957 – 60), ktorý mal orchester zložený z približne 40 muzikantov a asi 60-členný spevácky zbor. Neskôr ho oficiálne viedol zástupca riaditeľa gymnázia Ervín Frimmel, no odborne mu asistoval Ján Jaura. V orchestri bolo 12 huslistov, 2 violončelisti, harmonikárka, 2 trubkári, trombonista, klarinetista, 2 gitaristi, kontrabasista, bubeník a iní. Hrali budovateľské skladby ako napr. Barikády, Mužne vpred, ale aj skladby národného cítenia ako napr. Hoj vlasť moja. 
Jozef Filípek mal aj vlastnú kapelu – Kapela JF, ktorá hrávala v Imperiali. Obsadenie: Jozef Filípek – trúbka, harmonika, vibrafón, Ján Lukáč – klarinet a saxofón, Štefan Orosz – basa, Ervín Kovalčík – bicie a harmonika, Eugen Nemeš – klavír.
Dôležitým povojnovým kultúrnym stánkom v Trnave sa stal Kultúrny dom v Kovosmalte. Svoj oficiálny názov niekoľkokrát zmenil (kultúrny dom Coburgových závodov, kultúrny dom Kovosmaltu, kultúrny dom ZK ROH TAZ), no málokto si pamätá, kedy ho vlastne postavili. Podľa ústneho rozprávania cez vojnu (Slovenský štát) ovládali Coburgove závody Nemci (zbrojovka Coburg), a práve oni sa rozhodli postaviť túto budovu, aby zabezpečili priestory na kultúrne podujatia pre svojich zamestnancov. V budove bola priestranná jedáleň s kuchyňou, veľká kultúrna sála s javiskom, kolkáreň, byt hostinského a hostinec a byt správcu. Neskôr, po vojne, bolo neďaleko areálu postavené kúpalisko. Jedáleň kultúrneho domu mala kapacitu 100 – 150 ľudí a konali sa v nej aj menšie podujatia a schôdze, divadelná sála s balkónom mala kapacitu až 1 500 ľudí.
Ešte počas vojny v rokoch 1942 – 45 hrával v Trnave prvý trnavský big-band pod názvom Tatra jazz. Hrávali najmä tanečné zábavy, plesy a kabarety v Trnavskom divadle. Zloženie kapely bolo: dychy (trúbky, trombón a saxofóny) gitara, husle, harmonika, klavír a bicie. Vedúcim bol Milan Wölfel – klavír, hrali tam: Dodo Kopačka – harmonika a trúbka, Jozef Filípek – tenor saxofón, harmonika a trúbka, Štefan Laták – klarinet a saxofón, Ladislav Galbavý – bicie, Eugen Nemeš – gitara, Diener – trombón, Vlado Wölfel – husle, učiteľ Ehm – husle a saxofón, Ladislav Lang – saxofón a husle, Križan – husle. Spievala s nimi speváčka Milka Keslerová. Po vojne táto kapela zanikla.
Vznik ľudovodemokratického štátu ovplyvnil celý život v povojnovej krajine. Niektoré zmeny sa udiali okamžite, niektoré sa pomaly vsúvali do života ľudí. Tak to bolo i na poli kultúry. Štát sa snažil riadiť postupne všetko, aj vkus občanov. Vznikli nové pojmy – „ľudová umelecká tvorivosť“ a „záujmová umelecká činnosť“, pod ktoré sa skryli mnohokrát gýčové a amatérske produkcie. Všetky buržoázne produkty, i tie hudobné, boli považované za nepriateľské. Do kultúry prenikla ako bežná prax cenzúra. Populárna hudba bola súčasťou vystúpení v zábavných podnikoch, k širšej verejnosti sa dostávala aj rozhlasovým vysielaním. Ďalšie médium, dôležité aj pre šírenie zábavy, bola televízia. Pravidelné televízne vysielanie sa začalo v roku 1954, najskôr len tri dni v týždni. Denne začala televízia vysielať od roku 1958.
V 50. rokoch bola odpísaná opereta ako úpadkový žáner a prejav buržoáznej kultúry, hoci sa dovtedy tešila veľkému diváckemu záujmu aj na poli amatérskych súborov. Na toto uvoľnené miesto sa dostala estráda, s cieľom zapojiť čo najviac ľudí do kultúrno-politickej práce. Estrády poskytli ľuďom uvoľnenie a oddych bez ohľadu na kvalitu. Koncertnú a estrádnu produkciu v mestách zabezpečovali viaceré inštitúcie, napr. Hudobná a artistická ústredňa. Na vydávanie československej hudobnej produkcie na gramoplatniach v povojnovom období mal monopol jediný podnik – v roku 1945 znárodnený Supraphon.
Kaviarenské kapely mali v Trnave tradíciu ešte z čias prvej republiky. Po vojne hrávali modernú tanečnú hudbu a reagovali na vývoj domácej, a čiastočne i zahraničnej scény. V Trnave kontinuálne pokračovali niektoré z predvojnových kaviarenských kapiel. Známa bola kapela Doda Kopačku, ktorá hrávala pravidelne v Imperiali. Jej obsadenie bolo: Dodo Kopačka – kapelník, saxofón a harmonika, Ján Lukáč – klarinet, Imrich Gažovič – saxofón a harmonika, Karol Svetkovič – bicie a lekárnik Jozef Ferényi – klavír. Neskôr hral v kapele aj Ľudovít Galbavý husle a tenor saxofón. Spievala s nimi aj Vlasta Radványiová – Jurčová. Ďalšou bola kapela Ruda Gajlíka, ktorá hrávala u Thalmeinera (Krym) a kapela Jozefa Kudriho st. v Pezinskej vinárni. V hostinci U zeleného stromu hrávali Schifferovci – otec Schiffer na cimbal, na bicie Vilo Schiffer (neskôr sochár a medailér v Paríži) a neznámy tretí člen zoskupenia hral na saxofón a harmoniku. Ešte hrávali aj Kopúnkovci, Čirkovci (Štefan Čirka – saxofón, Štefan Slezák – gitara, ďalší členovia nie sú známi) a Adámkovci.
Adámkovci boli kapela z Bieleho Kostola, ktorá vznikla niekedy medzi rokmi 1947 – 49. Založil ju Jozef Adámek (1914 – 2000) – altsaxofonista, huslista a hráč na havajskú gitaru. Zakladajúcimi členmi boli Vojtech „Béla“ Hrivňák (1920 – 1988) – tenor saxofón, Ján Kudry (1920 – 1987) – kontrabas, Jozef Stanek (1923 – 2001) – bicie, Vladimír Morávek (1932 – 1975) – harmonika, František Masár „Franco Királ – Faja“ (1909 – 1993) – trúbka, havajská gitara. V roku 1951 prišiel do kapely Augustín Hacaj (1925 – 2009) – altsaxofón, klarinet a po odchode Jozefa Adámka (do Bratislavy) prevzal v roku 1953 kapelnícku taktovku. V obsadení sa postupne objavili aj ďalší známi trnavskí muzikanti, napríklad René Návoj, multiinštrumentalista a vynikajúci aranžér, ktorý v kapele pôsobil v rokoch 1964 – 1967, Stanislav Gálik – trúbka a alt saxofón, Miloš Frőlich – trúbka, Milan Repčík – klávesy, Štefan Slezák st. – gitara a neskôr aj mladá generácia Peter Hrivňák – harmonika, trúbka, klávesy a Augustín Hacaj ml. – klávesy, gitara. V časoch najväčšej popularity absolvovali Adámkovci vyše 70 odohraných podujatí ročne. Mnohé manželské páry terajších sedemdesiatnikov v okolí Trnavy oslávili svoj sobáš pri tónoch tejto kapely. Nechýbali ani na prvomájových veseliciach, buď v Bernolákovom parku – „v promenáde“, alebo v Kamennom mlyne.
V roku 1954 sa sformovalo väčšie hudobné zoskupenie Big band (pôsobil približne v rokoch 1954 – 57) – hrali 4 saxofóny, 3 trúbky, trombón, basa, bicie, klavír, gitara. Kapelníkom bol Rudolf Gajlík zvaný Lugáno – 1. trúbka. Obsadenie: René Návoj – 2. trúbka, Arpád Gajlík – 3. trúbka, Jozef Draho – 1. alt saxofón, Ján Lukáč – 2.tenor saxofón, Albert Bujan – 3. alt saxofón, Viliam Hudcovič – 4. tenor saxofón, Milan Miškay – trombón, Ladislav Ozábal – kontrabas, Andrej Lošonský – klavír, Antonín Ryšavý – bicie a na gitaru hral Svätopluk (zatiaľ je známe iba krstné meno). V druhej polovici 50. rokov boli ešte známe tanečné zábavy vo fabrike Figaro, kde hrala kapela ZK ROH Figaro. Obsadenie mala na konci 50. rokov nasledovné: Roland Kurdel – trúbka, Anton Vitáloš – bas saxofón, Jaromír Pádivý – klarinet, Jozef Adamík – bicie, Karol Bodorík – gitara, na tenor a alt saxofón hrali dvaja konzervatoristi z Bratislavy.
V polovici 50. rokov začali organizovať v Kovosmalte pre mladých ľudí mládežnícke popoludnia – čaje, známejšie neskôr pod trnavským názvom Té o pécy. Každú nedeľu okrem prázdnin sa od 16. do 21. hodiny konali programy pre mládež spojené s tancovaním. Najskôr bývali v jedálni kultúrneho domu, no keď ich návštevnosť stúpla, presunuli ich do veľkej sály. Organizátormi sa okrem odborového zväzu stala aj organizácia ČSM. Programy boli spočiatku sledované, dozeralo sa na ne. Každý cech fabriky sa striedal so službou na čajoch, a tá sledovala priebeh zábavy. V prvých rokoch to brali prísne v zmysle socialistickej zábavy. Keď začal nejaký pár tancovať charleston alebo podobný moderný tanec, službukonajúci ich vyhodil ako „vyznávačov prehnitej západnej kultúry“. Keď však prešli čaje do veľkej sály a moderná hudba prenikla viac do bežného života mladých ľudí, prestal byť spôsob tanca a hudby tak prísne posudzovaný. Treba však dodať, že to bol aj následok  mierneho uvoľnenia politickej klímy od polovice 60. rokov. Za pekného počasia sa konali čaje aj v záhrade. Program na čajoch spočíval jednak z hudobnej produkcie kapely, ktorá získala na danú sezónu angažmán, a z programu hostí. Na moderovanom programe hostí vystupovali nielen populárne osobnosti z Trnavy a z okolia (herci, športovci), ale objednávali ich aj cez agentúru Pragokoncert. Zo zápiskov Ing. Karola Bodoríka napríklad vieme, že v rokoch 1962 – 65 v programe vystúpili herci z Krajového divadla, členovia Tatra kabaretu v Bratislave, Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl, Bea Litmanová, Ján Kuchár, Ota Šimánek, Jaroslav Ďuríček, Maja Velšicová, Michal Slivka, Zdeno Sychra, Jozef Krištof, klaviristi Juraj Berczeler a Tomáš Seidman a iní.
V kultúrnom dome TAZ sa konali okrem mládežníckych popoludní aj iné podujatia, napríklad spevácka súťaž Hľadáme mladé talenty, neskôr Trnavský škovránok. Výrazné spevácke talenty si mnohokrát priamo zo súťaže zobrali účinkujúce kapely do svojho obsadenia. O kapelách, ktoré na čajoch hrávali, napíšeme viac v budúcom čísle.


Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ, PaedDr. Simona JURČOVÁ, Západoslovenské múzeum v Trnave
Použité fotografie sú zo súkromného archívu Eugena Nemeša, Vlasty Jurčovej a z archívu Juraja Hlobena

Zdroje:
1. Diplomová práca Marián Mrva: Tanečné orchestre v Trnavskom okrese a ich výchovné pôsobenie na mládež, Pg. fakulta UK v Trnave, 1973, s. 6 – 8
2. Kronika kapely Dixieland, ktorú viedol Ing. Karol Bodorík
3. Čordášová, S.:  Ako sa Trnavčania v 20. storočí zabávali a obliekali. Trnavské dni 1993 – 2008, zborník, vydalo Mesto Trnava, Tirna 2008, s. 34 – 39
4. Adámkovci – podľa spomienok Augustína Hacaja ml.
5. Jazz slovenskej ligy a Tatra jazz podľa rozprávania JUDr. Eugena Nemeša
6. podľa rozprávania informátorov: Ing. Karol Bodorík, Viliam Hudcovič, Mgr. Marián Mrva, Ing. arch. Marián Remenár, Dr. Peter Horváth
7. ročníky časopisu Kultúra a život Trnavy 1970 – 1990
8. internetové stránky:
http://www.birdz.sk/hudba/vznik-modernej-popularnej-hudby-na-slovensku/1...
http://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%A1_popul%C3%A1rna_hudba

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.7 (3 hlasovali)