novinky z radnice

Skôr narodení Trnavčania si určite pamätajú na verejný proces s rozkrádačmi majetku v socialistickom vlastníctve, pracovníkmi trnavského bitúnku, skrátka, s mäsiarmi. Konal sa v auguste 1958 v Strednej priemyselnej škole strojníckej v Trnave na výstrahu všetkým, ktorí by chceli narušiť budovanie socializmu. Medzi súdenými aj odsúdenými bol aj vtedy dvadsaťšesťročný František B.

Po skončení povinnej školskej dochádzky sa vyučil za mäsiara – údenára vo firme vd. Ištóková na Pekárskej ulici v Trnave. Ešte stále platili slová učeň – mučeň. Musel zjesť všetko, čo mu pani kuchárka dala na tanier, a to len z jediného dôvodu, aby v dielni nejedol údenárske výrobky. Pre štrnásťročného mládenca to bolo veľmi ťažké, hlavne keď v udiarni vešal salámy a spadli mu do pilín. Snažil sa ich zachrániť, začal horieť a majster miesto toho, aby mu pomohol, začal ho biť.
Túto negatívnu skutočnosť si priniesol do prvého zamestnania a veril v lepšie a spravodlivejšie usporiadanie sveta, odstránenie vykorisťovania človeka človekom, ako to v tom čase hlásala komunistická strana. Živnosť si po februári 1948 otvoriť nemohol. Súkromné obchody boli zrušené, v mestách ich prevzal Zdroj a na vidieku Jednota. Začal pracovať na bitúnku, ktorý čoskoro prevzal národný podnik Mäsové závody a riaditeľ ho menoval za vedúceho dielne. Bola to pre neho veľká zodpovednosť, nielen hmotná, ale aj za pracovníkov, ktorí nemienili poslúchať „sopľoša“. Vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti veril v nový spoločenský poriadok, skrátka v svetlú budúcnosť, ktorú chcel aj svojou prácou budovať.
Čoskoro bol celozávodným predsedom Československého zväzu mládeže a rok pred nástupom na vojenskú prezenčnú službu, v októbri 1952, aj kandidátom Komunistickej strany Slovenska. Patril medzi posledných vojakov, ktorí mali pri nástupe na vojenskú prezenčnú službu drevené kufre. I po takmer šesťdesiatich rokoch ho má odložený na pamiatku. Uniformu vyzliekol v roku v októbri 1954, ale čoskoro prišiel čas, keď dostal novú, väzenskú.
Po návrate z vojenčiny ho poslali na školenie do Sládkovičova, a po návrate robil majstra. Napriek veľkej zodpovednosti mal majster menší plat ako robotník. Odmietal, ale predseda mu to dal ako stranícku úlohu. Ako majster musel dávať pozor, aby sa nekradlo. To by však musel mať desať očí, aj tak by to nestačilo. Dnes kradne menej ľudí, ale zato v miliónových čiastkach. V tom čase obchody s mäsom zívali prázdnotou a ľudia na kúsok mäsa stáli v dlhých „šóroch“ aj niekoľko hodín. Aj preto kvitol obchod s ukradnutým mäsom. K oficiálnym heslám sa pridalo aj: „Kto nekradne denne aspoň hodinu, okráda svoju rodinu.“
Keď navštívil závod generálny riaditeľ, nabalili ho mäsom a najlepšími výrobkami v takom množstve, že to šofér ledva naukladal do auta. Hovorilo sa tomu vzorky. Keď si robotník ukradol kilo mäsa, nazývalo sa to rozkrádanie národného majetku v socialistickom vlastníctve, začo mu hrozilo nemalé väzenie. Najčastejšie prehadzovali kabelu plnú mäsa cez plot bitúnku do susednej záhrady. Existoval tajný príkaz, koho majú chytiť, koho nie.
Františkovi B. pribudli ďalšie funkcie: bol funkcionárom Slovenskej odborovej rady, poslanec národného výboru a v závode členom výboru Komunistickej strany Slovenska a Revolučného odborového hnutia. Veril v svetlú budúcnosť pre seba a svoju rodinu, preto bol ochotný pracovať dvanásť aj štrnásť hodín denne a poctivú prácu vyžadoval aj od ostatných. Mnohých potrestal, prípadne dal návrh na prepustenie za požívanie alkoholu a hlavne za krádeže mäsa. Niektorí mu to spočítali svojimi výpoveďami pred súdom.
V auguste 1957 chytili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti ich šoféra, ktorý načierno viezol bravčové mäso do Čiech. Do celej akcie bol zapletený expedient, ktorého, samozrejme, zatkli. Na jeho miesto nastúpil František B., ktorý nepochopil, že to bola pripravená pasca. Zakrátko, po niekoľkých inventúrach, zistili manko stotisíc korún a prišla pohroma na celý bitúnok. Vedúci a dvaja expedienti boli vzatí do väzby 19. 12. 1957 a on sa mal hlásiť na oddelení verejnej bezpečnosti 19. 12. 1957. Prišiel na bicykli, aby sa odtiaľ rýchlejšie dostal späť do práce. Lenže táto starosť bola zbytočná, ihneď ho zatkli a odviezli do Justičného paláca v Bratislave.
Vchádzalo sa tam z Ruskej ulice. Neskôr sa od väzňov dozvedel, že je to najdlhšia ulica v Bratislave, lebo keď raz do nej vojdeš, nikdy nevieš, kedy z nej vyjdeš. Jemu to trvalo osem mesiacov, a potom nasledovali ďalšie, oveľa ťažšie väzenia. Začala sa najťažšia časť jeho života, lebo nevedel, prečo ho zavreli, bol presvedčený, ako mnohí pred ním, že je to len nedorozumenie a čoskoro ho prepustia. Všetko musel odovzdať, aj fotografie manželky a dcéry. Zostali mu len oči pre plač a vreckovka, aby sa mal do čoho vyplakať. Na samotke bol ako najväčší zločinec šesť týždňov.
Prvú večeru zjedol záchod. Zo smradu sa mu dvíhal žalúdok. Ráno dostal nejaké čudo, ktoré sa nazývalo káva a dosť dobrý chlieb, tridsať dkg na celý deň. Toaletný papier bol z tvrdého baliaceho papiera, ktorý si vopred požmolil, aby sa vôbec dal použiť. Každý deň mal nárok na pätnásťminútový pobyt na dvore. Samozrejme, bol tam sám, len s dozorcom, taký bol dôležitý väzeň. Nasledovalo každodenné vyšetrovanie, kde vyšetrovatelia boli v presile, traja na jedného. Chceli vedieť, kde má poschovávané všetky ukradnuté peniaze. Medzi psychické týranie okrem iného patrila vyhrážka jedného vyšetrovateľa, že sa postará, aby sa s ním manželka rozviedla, že bude za ňou chodiť, tak ako v mnohých prípadoch predtým.
Neskôr bol v cele, kde bolo šesť osôb. Aj ľutoval za samotkou, kde mu jeden starší dozorca nosil knihy. Prečítal ich veľké množstvo, čo sa na spoločnej cele až tak nedarilo. Zato sa hrala dáma a karty. Karty si vyrábali zaujímavým spôsobom. Spomínaný toaletný papier nastrihali na veľkosť kariet, tri spolu zlepili lepidlom vyrobeným z chleba a vody. Pri rôznych kontrolách im ich zobrali a museli vyrábať ďalšie. V cele bol aj právnik, ktorý mnohým dával neoceniteľné rady.
Keď ich začali voziť na Račiansku, pochopili, že ich nechcú súdiť ako rozkrádačov národného majetku, ale ako politických. Verejný súd sa konal v dňoch 5. až 16. augusta 1958 v Strednej priemyselnej škole v Trnave ako výstraha pre ostatných. Predsedom senátu bol prom. právnik Zdeněk Adamec a sudcovia z ľudu: Štefan Tomašovič a Ladislav Špiřík. V ich skupine bolo súdených dvadsaťdeväť rozkrádačov, ktorej podľa rozsudku 1 T 165/58 zo 16. augusta 1958 spoločenská nebezpečnosť trestnej činnosti bola hlavne v jej rozsiahlosti, organizovanosti a rafinovanosti foriem k jej prevádzaniu používaných a s veľkým počtom osôb. Samozrejme, neboli súdené osoby, ktorým množstvo kilogramov najlepšieho mäsa a mäsových výrobkov vozili domov ich osobní šoféri.
Ako hovorí František B., bezpečnostné opatrenia boli ako pri Norimberskom súde v Nemecku, keď súdili fašistických zločincov. Ktorí mali peniaze, zastupoval ich advokát, on mal advokátku ex offo. Rozsudok znel na osem rokov väzenia nepodmienečne a vedľajší trest šesťtisíc korún, ktorý by sa v prípade nezaplatenia premenil na ďalší rok väzenia, a strata občianskych práv. Výška trestu bola ovplyvnená aj skutočnosťou, že sa k vine nikdy nepriznal. Aj iní svoje priznania z vyšetrovania úplne odvolali a skutok popreli. Zmenu výpovede podľa spomínaného rozsudku odôvodňovali, že k priznaniu boli donútení psychickým nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Súd týmto výpovediam obžalovaných neuveril, lebo vraj z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že pri vyšetrovaní boli dodržiavané všetky zákonné prostriedky. Naopak, obžalovaní zmeny vo výpovediach odôvodňovali tým, že pri vyšetrovaní boli nervovo vyčerpaní alebo prinútení k doznaniu psychickým nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Podľa súdu toto odôvodnenie nebolo logické, a preto sa pridržiaval výpovedí urobených pri vyšetrovaní.
Najväčšia chyba v prípade Františka B. bola, že advokátka nepožiadala o jeho vylúčenie na samostatné konanie, ako to urobil advokát jeho spoluväzňa, ktorému hrozilo podobné odsúdenie, a ktorý nakoniec dostal len tri roky. František. B. bol súdený spolu s ostatnými nepriateľmi socializmu, ktorí svojimi činmi sťažovali vývoj socializmu, a hlavne ktorých sa obžalovaní dopustili ako členovia spolčenia. V rozsudku sa okrem iného píše: „Pri výmere trestov u všetkých obžalovaných prihliadal súd na stupeň nebezpečnosti spáchaných činov pre spoločnosť, zo všetkých hľadísk uvedených v § 19, tr. zák., v súčasnej dobe, kedy úsilie všetkých našich pracujúcich je predchnuté spoločnou myšlienkou dovŕšiť výstavbu socializmu v našej vlasti.“
Prvým miestom odpykávania trestu bol tábor s príznačným menom Vojna pri Příbrame, kde si odpykávali veľké tresty politickí a vrahovia. Výstižne by znel názov Peklo. Podmienky boli neľudské. Pred Vianocami ušli traja väzni, ktorí sa čoskoro ohlásili zo Slobodnej Európy. Potrestaní boli tí, čo zostali, štyri hodiny stáli na mraze, mnohí odpadávali. Rozruch do krutého a jednotvárneho života spôsobila návšteva manželky bývalého prezidenta Klementa Gottwalda, ktorá prišla navštíviť svojho brata kasára. Cestou do návštevnej miestnosti, keď všetci príslušníci boli okolo Marty Gottwaldovej, jej šikovný brat vykradol náčelníkov trezor. Neskôr bol František B. prevelený do Lípkovíc, taktiež do baní, kde zažil aj výbuch a smrť siedmich spoluväzňov.
Nasledovala baňa Stalin v Ostrave, samozrejme, najťažšie pracovisko v celom banskom revíre. Už neveril, že niekedy uvidí manželku a dcéru. Neskôr sa mu pošťastilo dostať do kuchyne. Po uplynutí polovice trestu sa spýtal náčelníka, či si môže podať žiadosť o podmienečné prepustenie.Pretože bol s jeho prácou veľmi spokojný, sľúbil mu, že keď zacvičí dobrého vedúceho kuchyne, dá mu taký posudok, že ho určite prepustia.
Pred odchodom domov si ho zavolal náčelník a povedal mu, že si podrobne naštudoval jeho spis a odporúčal mu, aby v budúcnosti už nikdy nebral zodpovednú prácu. Určite by sa našli podobní lumpi, ktorí by vás znova využili, ako tí, ktorí vás dostali sem, povedal. Veril, že bol nespravodlivo odsúdený a poďakoval sa mu za poctivú prácu vo výkone trestu.
Po prepustení išiel do závodu a nesmelo žiadal riaditeľa o miesto. Na veľké prekvapenie mu ponúkol znova miesto majstra. Vraj z nápravno-výchovného zariadenia dostal veľmi dobrý posudok. Pripomenul mu slova náčelníka a túto funkciu odmietol. Chcel pracovať ako robotník, aby si viac zarobil na splácanie pokuty a hlavne aby sa jeho rodina mala konečne lepšie. Postupom času znova pracoval vo vedúcich funkciách a znova sa kradlo, ale do väzenia nešiel nikto.

Margita KÁNIKOVÁ
 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)