novinky z radnice

Pri stretnutí na začiatku januára jeden z priateľov poznamenal: „Nemám žiadne očakávania. Nič podstatné sa nezmenilo počas dvadsiatich rokov, prečo by sa malo práve v tomto roku?“ Slová rezignácie, ktorá nás miestami napĺňa, nezohľadňujú iný, podstatnejší rozmer. Ak od nového dňa, roka, novej darovanej možnosti žiť už nič neočakávame, potom iba automaticky prežívame, alebo k životu pristupujeme o jeho vlastníci.

V prvom prípade živoríme hľadajúc vinu u iných, v druhom prípade máme blízko k totalite. Kto všetko vie, všetkému rozumie, oho nič neprekvapí, ten má tendenciu vidieť svet i ľudí len ako prostriedky potvrdzujúce vlastné ego. Svoj cieľ dosahuje na úkor iných. Oba postoje rezignácie i vlastnenia sú v rozpore s väčšinou civilizovaných kultúr. Tie videli v každom začiatku nádej i možnosť. Nádej na rast a možnosť pre budúcnosť. Dôležité začiatky, narodenie človeka, založenie štátov a spoločenstiev sa udržiavali v pamäti a v úcte. Úcta vyústila do ukotvenia práv človeka a pamäť uchovávala v čase vedomie kontinuity a dejín. V nich zanechávali nezmazateľnú stopu činy a skutky ľudí. Tí udržiavali a rozvíjali prostredie života pre seba i pre iných. V tradícii v kultúre mali neoddeliteľne svoje dôležité miesto deti a starší, v úcte boli uchovávaní mŕtvi i vedomie plynúceho času. Vďaka tomu čas získaval na vzácnosti a patrilo k múdrosti generácií nepremárniť ho. Bol darom dému žijúcemu, ktorý mal v rukách i jeho naplnenie. Ubúdaním schopnosti plniť ho, konať a myslieť stráca človek slobodu i zmysel vlastnej existencie. Prepadá do beznádeje. Život bez očakávania je na rovine prežívania, zaradenia sa do automatického plnenia biologických potrieb či predstáv moci. Otázky či otvorenosť k hľadaniu sa v dobách neslobody nahrádzajú jedinou pravdou, aroganciou, otupením mysle či zmyslov. Nová možnosť, rok či nový deň sú iba formou na udržanie zdania žitia. Očakávame či neočakávame od nových dní, stretnutí s ľuďmi čosi nové, objavné, skúsenosť ľudskosti a hľadania? Ak prevládne presvedčenie, že život a myseľ je iba v rukách európskych či domácich politikov, že spravodlivosť a čestnosť závisia len od legislatívy či trestov, tak pesimizmus je namieste. Hodnoty, ktorých sa dovolávame, majú prázdny obsah. Mám však dojem, a to mi poukazuje na zmysel vlastnej existencie, že individuálny život sa síce nedá myslieť bez spoločenstva, ale zodpovednosť i rozhodovanie leží na každom jednotlivcovi. Podobne, ako svojou mierou napĺňame obsah hodnôt, na ktorých záleží. Bez ohľadu na systém či jeho zástupcov. Inak by reč o slobode i samotný život nemali zmysel.

Pavol Tomašovič

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (13x hodnotené)