novinky z radnice

Slovenská kultúrna verejnosť si na jeseň pripomenie nedožité sté narodeniny hudobného skladateľa a trnavského rodáka Karola Elberta. Narodil sa 16. decembra 1911 v Trnave. Už odmalička mal hudobné nadanie a zaujal ho najmä klavír. Trnavské kultúrne prostredie a hlavne hudobný život ho ovplyvnili natoľko, že sa zaujímal o rôzne hudobné žánre. Zaujímala ho opereta, ale aj opera. V neskoršom období sa stali všeobecne známymi najmä jeho skladby z oblasti malých hudobných foriem, skladal populárne pesničky a tituly pre dychový orchester. Karol Elbert vždy rád chodil do Trnavy, aj keď roky žil v našom hlavnom meste. Jeho storočnicu si pripomenieme na jeseň počas Trnavských dní, ale aj samostatnými podujatiami v mesiaci nedožitých narodenín skladateľa.

Karol Elbert za 86 rokov života (zomrel v novembri 1997 v Bratislave) napísal a nahral niekoľko stoviek skladieb. O tom, že boli známe a populárne, svedčí aj fakt, že mnohé z nich boli nahraté a v mnohých verziách sú známe dodnes. Len rozhlasová fonotéka eviduje 301 hudobných záznamov z autorskej produkcie skladateľa.
Karol Elbert počas svojho života poskytol množstvo rozhovorov, pre noviny, rozhlasové vysielanie a televíziu. A v mnohých z nich sa dotkol aj Trnavy. V rozhlasovom rozhovore v roku 1966 v relácii Vitajte v štúdiu hovoril o tom, aké bolo jeho rodinné prostredie: „Mamička veľmi pekne spievala, mala krásny soprán, žiaľ, musela byť operovaná na hlasivky a celkom stratila hlas. A tak som mal byť ja pokračovateľom hudobnej tradície v rodine. Učil som sa na klavír, veľmi skoro som vedel zahrať skladby, ktoré som predtým počul. Bolo to tak, napríklad, pri priamom rozhlasovom prenose z Viedne.“
Karol Elbert sa za krátky čas stal známym ako mimoriadne nadaný hudobník a klavír ho sprevádzal do posledných chvíľ života. V roku 1977 v jednom z rozhovorov spomínal aj na svoje študentské začiatky. „Skutočným podnetom mojej hudobnej orientácie a neskoršie hudobného štúdia bola osobnosť národného umelca Mikuláša Schneidera Trnavského. Náhodným spôsobom sa presvedčil o mojom talente a začal sa mi venovať. Neskôr nás muzicírovanie natoľko zblížilo, že vo chvíľach oddychu sme sa venovali komornej hre. Boli to krásne, nezabudnuteľné chvíle. Rodná Trnava mala v období mojej mladosti dosť rozvinuté kultúrne zázemie, i keď na amatérskej báze. Pôsobil som v Trnavskom slovenskom spevokole, ktorého dlhoročným dirigentom bol R. Ferenc – výrazná umelecká osobnosť. V tomto vynikajúcom kolektíve pôsobili v čase svojho umeleckého dozrievania tiež L. Holoubek a L. Burlas.“
Ešte predtým, než Karol Elbert pôsobil ako hudobník v divadlách v Opave či v Košiciach a vyštudoval Hudobnú a dramatickú akadémiu, dostal odporúčanie od majstra Trnavského, aby začal študovať. A ako spomínal v roku 1986, jeho učiteľ prišiel priamo za ním. „Pod naším trnavským bytom bývala sestra Mikuláša Schneidera Trnavského, ktorú chodil pravidelne navštevovať. Raz, práve som cvičil Rachmaninovo Prelúdium, zazvonil pri našich dverách a povedal rodičom: Dajte chlapca študovať hudbu, má veľké nadanie. Sám potom, práve som skončil meštianku, išiel za Alexandrom Moyzesom a požiadal ho, či by ma nevzal do svojej triedy na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Bolo to v roku 1930. Profesor Moyzes ma preskúšal tak, že hral na klavíri, no ja som nesmel vidieť klávesnicu. Uhádol som každý tón, a bolo rozhodnuté. Dochádzal som do Bratislavy trikrát do týždňa a na cvičenie som mal denne dve – tri hodiny, lebo som musel otcovi pomáhať v papiernictve. Bol by ma rád videl v obchode ako svojho nástupcu. Tejto myšlienke som však bol veľmi vzdialený.“
V rozhlasovom archíve sme našli aj jeden z posledných rozhovorov Karola Elberta. V ňom tiež spomína na Trnavu a svoje sladké hudobnícke začiatky: „Pamätám si, ako bratislavská opera hosťovala v dvadsiatych rokoch v Trnave. Mal som pätnásť – šestnásť rokov, nevynechal som ani jediné predstavenie. Niektorú z opier dirigoval aj Oskar Nedbal, prvý riaditeľ Slovenského národného divadla. Mal som obrovské zážitky. Vžil som sa do hudobnosti deja, dokonca sa mi stalo, že som po predstavení prišiel domov, sadol som si ku klavíru, a čo mi zostalo z opery v ušiach, pobrnkával som si na klavíri. Do Trnavy chodila i Novákova operetná spoločnosť. Zaujímala ma i ľahká hudba. Ako chlapec som postával pred kaviarňou a počúval som tanečnú hudbu. Neskôr, ako klavirista, som pôsobil v revuálnych podnikoch, kaviarňach. V Bratislave v Parku, v Tatre...“
Aj keď život Karola Elberta bol zasvätený hudbe, nebol vždy jednoduchý. Napríklad, v čase fašistického slovenského štátu bol rasovo prenasledovaný a začas bol aj v koncentračnom tábore. Neskôr hral v Žiline, Bánovciach nad Bebravou či Banskej Bystrici. Nútené hranie v kaviarňach a lokáloch no nepriamo prinútilo komponovať aj tanečné skladby, aj keď verejne prezentovať ich mohol až po roku 1945. Systematickejšie sa im začal venovať až po druhej svetovej vojne. A práve vďaka jeho vkladu do populárnej a dychovej hudby je známy dodnes.
Od roku 1948 bol dirigentom bratislavskej Novej scény a o štyri roky neskôr sa na dvadsaťpäť rokov stal redaktorom, lektorom a dramaturgom redakcie malých hudobných foriem bratislavského štúdia Československého rozhlasu. Na starosti mal napríklad aj dramaturgiu Tanečného orchestra Československého rozhlasu v Bratislave (fungoval od roku 1961 do roku 1993). Vďaka tomu mohol pomôcť aj mladým autorom pri nahrávaní ich skladieb.
Za niekoľko desiatok rokov aktívnej skladateľskej činnosti napísal dve operety (Dovidenia, láska, Z prístavu do prístavu), mnoho scénických hudieb k inscenáciám a niekoľko tanečných suít. Dodnes je známy celý rad Elbertových skladieb – spomeňme piesne Epizóda, Bol krásny deň, Do zajtra čakaj, Maličká slzička, Pohárik vínka, Očarená bývam a mnoho ďalších, ktoré spievali interpreti staršej i strednej generácie. Karol Elbert sa popri Gejzovi Dusíkovi Andrejovi Lieskovskom a Dušanovi Pálkovi zaraďuje medzi najviac hraných autorov slovenských evergreenov. Najčastejšie spolupracoval s libretistami a textármi Jarkom Elenom, Otom Kaušitzom, Vítom Ilekom, neskôr Katarínou Hudecovou, Alojzom Čobejom, Tiborom Grűnnerom, ale aj Tomášom Janovicom. Jeho piesne spievali interpreti mnohých generácií – od Jozefa Kuchára, cez Melániu Olláryovú a Gabrielu Hermelyovú, až po Janu Kocianovú, Evu Kostolányiovú a Evu Biháryovú.
Karolovi Elbertovi nechýbal nikdy humor, o čom svedčí nespočetný rad jeho rozhlasových rozhovorov. V jednom z nich hovorí, že má zakázané hovoriť aj spievať. Jedno mu zakazujú rozhlasoví hlasoví pedagógovia, to druhé jeho kamaráti. Jedna z úsmevných spomienok z roku 1976 sa viaže aj k nášmu mestu. Karol Elbert takto odpovedal na otázku, či si pamätá na všetky svoje skladby. „A viete, že ani nie? Bolo toho veľa. Asi pred troma rokmi som bol v Trnave na festivale Mikuláša Schneidera Trnavského. Prišla ku mne jedna dáma a začala mi spievať melódiu. Začudovane som sa na ňu díval, čo mi to spieva. Nepoznávate ma? No vidíte, túto pesničku som spievala na jednom ochotníckom predstavení pred 40-timi rokmi, a je to vaša skladba.“
Počas života vyšiel skladateľovi len jediný výber skladieb v roku 1973 (LP platňa Epizóda), neskôr neverejné rozhlasové CD s archívnym výberom 23 skladieb populárnej hudby. Bolo by preto zaujímavé, keby s podporou Mesta Trnavy zaradilo Karola Elberta vydavateľstvo Opus do edície Opus 100, ktorou mapuje významné vydavateľské počiny od vzniku vydavateľstva. Osobnosť Karola Elberta, podobne ako napríklad herca Martina Gregora či Márie Prechovskej by v budúcnosti mohli byť pre mestských poslancov aj inšpiráciou, ako pomenovať nové trnavské ulice.

Martin JURČO

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)