novinky z radnice

Západoslovenské múzeum v Trnave pripravuje materiál na svoju novú výstavu Populárna hudba v Trnave za čias socializmu, ktorá bude otvorená v Dome hudby Mikuláša Schneidera Trnavského 6. októbra 2011 na Deň TTSK. Pred jej otvorením ponúkame čitateľom časopisu Novinky z radnice na pokračovanie čosi z príbehu populárnej hudby v Trnave – dnes obdobie big beatu.

MODERNÁ TANEČNÁ HUDBA
Big beat v Trnave

V 60. rokoch prišla beatová vlna a skupiny The Beatles a The Rolling Stones rozdelili mládež na dva fanúšikovské tábory. Tieto dve anglické skupiny sa stali vzorom pre beatové kapely po celom svete a neobišlo to ani Československo. Ako hudobný jazyk sa preferovala angličtina, čo sa odrazilo v tvorbe i v názvoch hudobných skupín. V médiách a vo verejných programoch boli tzv. kvóty, koľko percent akej hudby sa mohlo uviesť (slovenská, socialistická, iná). Na zahraničné hity sa pripravovali slovenské a české texty a takéto „coververzie“ sa potom púšťali v rádiu a televízii. V Bratislave, kde študovali aj mnohí Trnavčania na vysokých školách, boli veľmi populárne programy V-klubu (Véčka). Chodievali tam mnohí známi hudobníci a speváci na klubové vystúpenia. Tam vznikli aj prvé moderované rebríčky aktuálnych piesní – hitparády s diskdžokejom Štefanom Anderkom (po emigrácii bol redaktorom Hlasu Ameriky).
Od polovice 60. rokov začali byť známe prvé domáce beatové kapely – The Beatmen (1964), The Soulmen (1966), Prúdy (1963), The Gentlemen (1969), The Blues Five (1967), The Players (1964-66) a The Meditation Four (1966) a iní. V decembri 1967 sa v pražskej Lucerne konal 1. československý beatový festival. Z dvadsiatich ôsmich skupín získala hlavnú cenu slovenská skupina Deža Ursinyho The Soulmen a skupina Prúdy získala cenu za najlepšie texty k vlastným pesničkám.
V Trnave boli začiatkom 60. rokov stále zdrojom zábavy kovosmaltské čaje a programy v kaviarňach. V I. polovici 60. rokov vznikali prvé beatové kapely. Po vzore toho bratislavského, fungovalo aj v Trnave korzo. Obľúbené miesto na stretávanie bolo trnavské námestie (po schodkoch), kde na múriku vysedávali skupinky. S touto érou súvisí i móda vreckových tranzistorových rádií, ktoré dotvárali vtedajší imidž mládeže.
Na trnavské korzo si zaspomínal líder The Beggars Pavol Opatovský: „Korzo sa začínalo a končilo námestím. Rozprúdilo sa v dobe, keď sa zatvárali obchody – okolo šiestej podvečer. Najlepšie bolo medzi siedmou a ôsmou a končilo okolo deviatej, kedy sa partie usadili do podnikov (Krym, Karpaty, Stará pošta...). Chodilo sa po ľavej strane od dnešného Zeleného domu, okolo kaviarne Krym, a pri svätej Helenke sa točilo späť. Pravá strana ulice bola slabšia. Partie mali svoje stále stanovištia. Napríklad, pred Krymom (1) stáli The Breadwinners s Tónom Šidlíkom a partia okolo Bonza Radványiho s The Breakers a ich fanúšikovia. Stáli tam aj vtedajší lámači ženských sŕdc Vlado Cigánik, Jaro Holub prezývaný Markíz, Orol, Binka a iní (doplnil Anton Šidlík). Pred obchodom Elektro, bývalým Hajachom, sme stáli my – The Beggars. Oproti, na druhej strane, pri dnešnej Vinárni u Jozefa, stáli športovci – futbalisti, hádzanári a ich obdivovatelia, neďaleko mladí muzikanti, ktorí ešte len začínali. Pekné dievčatá chodili na korzo predvádzať nové šaty, topánky, kabelky a obdivovať svoje idoly – najmä športovcov a hudobníkov (doplnil Peter Horváth).“
Jozef Šelestiak si na začiatky big beatu v Trnave spomína takto: „Môj big beatový príbeh sa začal v roku 1962 príchodom na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ) – dnešné gymnázium. V tom roku prišiel do Beatles Ringo Star a skupina nahrala prvé veľké hity: Love Me Do, P. S. I Love You a Please Please Me. Po nich prišlo ich prvé LP, turné po Anglicku a hudobná „tsunami“, ktorá sa vzápätí preliala cez „železnú oponu“ a zachvátila aj Trnavu. Vnikla aj do jednej z tried SVŠ, v ktorej sa nachádzalo viacero hudobne citlivých študentov na čele s Petrom Bonzom Radványim. Big beat nás vtedy takmer posadol. Cez prestávky a vo voľnom čase sme sa pretekali, kto pozná viac skupín, spevákov, speváčok, hitov a noviniek, po škole sme najradšej chodili za Petrom Horváthom a Pecom (Petrom Mihálikom), ktorí vlastnili najviac LP platní a singlov, resp. magnetofónových nahrávok najväčších svetových hviezd rocku a big beatu. Pokúšali sme sa založiť aj vlastnú triednu kapelu, no elektrické gitary, zosilňovače a bicia súprava boli v tom čase pre nás nedostupné. Ale aj tak sa v roku 1965 uskutočnil v Kultúrnom dome TAZ možno prvý big beatový unplugged minikoncert v histórii Trnavy, v ktorom zazneli skladby Chucka Berryho a Beatles v podaní beatového tria spolužiakov Ernesta Šťastného, Petra Bonza Radványiho a mňa.“ (2)
V roku 1964 vznikli v Trnave prvé beatové skupiny Black Boys a Black White. Black Boys založili Ľuboš Novotný a Fero Bartoš v októbri 1964, ktorí pribrali gitaristu Petra Mikuláša a bubeníka Ada Lopoša. (3a) Neskôr prišiel Miro Macko – basgitara a pribrali k sebe staršieho, ale už známeho Laca Bartoša. (3b) Vznikli najskôr ako gitarové trio pri ZK ROH Kovosmalt, kde aj skúšali. Hrali najmä repertoár The Shadows. V apríli 1965 sa zúčastnili vystúpení v nemeckom družobnom meste Erfurt. Niekedy v lete 1965 sa zúčastnili v Bratislave súťaže gitarových skupín pod slovenským názvom Čierni chlapci. Kapela fungovala približne do jesene roku 1965, keď jej členovia prešli postupne do iných, nových skupín.
Black White (4) tvorili zasa Bonzo Radványi, Marián Remenár, Peter Schultz a Roman Vnuk. Manažérom bol Peco (Peter Mihálik) a Alino Cisár (neskôr novinár). Kratšiu dobu s nimi hrali aj Stano Hlaváček a Tóno Holbík. Black White skúšali u Vnukových v byte nad Spolkom sv. Vojtecha. Prvé vystúpenie im zorganizoval Ján Schultz, Petrov brat, ktorý učil v Hlohovci (neskôr bol na trnavskom gymnáziu dirigent zboru Cantica nova). Bol to výchovný koncert pre žiakov v Hlohovci (25. 9. 1964). Black White uskutočnili prvý verejný bigbítový koncert v Trnave, keď 15. 11. 1964 vystúpili v spoločenskej sále gymnázia. Odchodom niektorých členov Black Boys a Black White na vojenskú službu či na vysokoškolské štúdium do Bratislavy sa obe skupiny rozpadli a zostávajúci hudobníci založili novú skupinu (The Breakers).
V Trnave vzniklo postupne v 60. rokoch niekoľko beatových skupín, no nie všetky sa nám podarilo vypátrať. The Stings nacvičovali v pivnici domu na Kollárovej ulici. Ide o rodinný dom oproti mestskej ubytovni postavený tak trochu pod úrovňou cesty. Členmi skupiny boli Imrich „Slávo“ Valovič – basgitara, Tomek – bicie, Jozef Jankola – sólová gitara, Ladislav Kotlan – sprievodná gitara, Vlado Dudík – gitara, neskôr prišiel Juraj Hečko – bicie a spev, ďalšie informácie sa nám zatiaľ nepodarilo zistiť.
Skupina New Beat (5) existovala asi v rokoch 1965 – 66 v zložení: Peter Schultz – sólová gitara, vedúci skupiny, Milan Sopko – klávesy, Jozef Babirát – basgitara, Ľudovít Szöke – sprievodná gitara, Jozef Šelestiak – spev a ústna harmonika, Štefan Filiač – bicie. Jej zriaďovateľom bola Katedra hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Hrali zväčša na študentských podujatiach a absolvovali úspešný koncert v trnavskom divadle, z ktorého sa zachovali fotografie.
Skupina Stars fungovala pri Pozemných stavbách v Trnave v rokoch 1964 – 65. Jej členmi boli: Anton Uváčik – sólová gitara, Karol Nebyla – sprievodná gitara, Ladislav Kucman – basgitara, Vladimír Hubáček – bicie, Viera Vadovičová – spev. Žiaľ, fotografia skupiny sa nezachovala, ale v hudobnom archíve rozhlasovej Modrej vlny z tohto obdobia by mala byť nahrávka jednej – dvoch piesní. Z časti členov Stars sa v roku 1965 sformovala známa skupina This Five (6). Tvorili ju: Anton Uváčik – sólová gitara, Karol Nebyla – sprievodná gitara, Ladislav Kucman – basgitara, Miroslav Macko – bicie, Jozef Šelestiak – spev. S nacvičeným programom sa stihli predstaviť v niektorých kaviarňach a na večierkoch. Postupne ale vždy niekto z členov skupiny vypadol – skončil školu, narukoval, presťahoval sa za prácou alebo za rodinou, až sa skupina niekedy v roku 1966 rozpadla. Zachovali sa však štýlové fotografie tejto skupiny.
Na jeseň v r. 1965 vznikla najznámejšia trnavská beatová kapela The Breakers. Vznikla zlúčením hudobníkov zo skupín Black Boys a Black White, ku ktorým sa pridali ešte ďalší muzikanti. Prvú zostavu tvorili z Black White Peter Bonzo Radványi – basgitara, ústna harmonika, spev, vokál a Marián Remenár – bicie a z Black Boys Laco Bartoš – sólová gitara, spev, vokál a Miro Macko – gitara. Neskôr sa k nim pripojil Marian Mike Kramár – klávesy, vokál a Mira Macka vymenil Fero Bartoš – sprievodná gitara. Obsahom ich repertoáru boli skladby Chucka Berryho, The Beatles, The Rolling Stones, The Troggs, The Kinks, The Loving Spoonful, Sir Douglas Quintet, ale aj vlastné skladby. Veľké koncertné vystúpenie absolvovali 22. 5. 1966 pred obrovským publikom (10 000 ľudí) v amfiteátri v Leviciach, ako predskokani populárnej maďarskej speváčky Katy Kovacs.
Skúšali v Kultúrnom dome TAZ. Manažérom bol Peter Horváth, ktorý zorganizoval aj ich legendárny koncert v trnavskom divadle. Koncert sa uskutočnil 6. 9. 1966 a predchádzalo mu prehováranie vedenia divadla na povolenie takejto akcie. Vtedajší riaditeľ Krajového divadla Rudolf Debnárik ho povolil pod podmienkou, že sa tam nesmie dostať nijaký chuligán a nemá tam prísť ku žiadnej politickej provokácii. Vstupeniek na koncert bolo menej ako záujemcov a mnohí sa preto do divadla ani nedostali. Po koncerte sa do skupiny a jej manažéra pustila riadna vlna kritiky zo strany vyznávačov socialistickej kultúry a morálky. Vyšla séria provokačných a kritických článkov v regionálnych médiách, ktoré kritizovali skupinu za reklamnú fotografiu na pomníku Antona Bernoláka v Trnave (7) – mimochodom, veľmi vydarený záber. Mali však jediný účel – zdiskreditovať členov The Breakers a zlikvidovať skupinu. Vyhodili ich z kultúrneho domu TAZ a istý čas nemali kde nacvičovať. Nakoniec ich prichýlil Pedagogický inštitút v Trnave, kde mohli od novembra 1966 v jednej triede popoludní skúšať. V priebehu rokov 1966 až 1968 prešla skupina The Breakers viacerými personálnymi zmenami – odišiel gitarista Laco Bartoš, prišiel Tóno Holbík a organistu Mariána Kramára vymenil Jendo Moravec z Piešťan. Skupinu prichýlili Trnavské sladovne a posledné zloženie skupiny bolo: Peter Radványi, Marián Kramár, Marián Remenár a nový člen Tóno Uváčik – sólová gitara (8).
Počas svojej existencie absolvovali The Breakers aj koncerty v Piešťanoch, Hlohovci, Seredi, Leopoldove, Pezinku, Cíferi, Nitre, Púchove, Považskej Bystrici, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Galante, Modre, atď., a tiež vystupovali v Trnave na rôznych podujatiach. Skupina sa stala významnou na slovenskej hudobnej scéne, o čom svedčí aj fakt, že sa dostala do knižnej antológie Slovenský bigbít a do desaťdielneho rovnomenného televízneho dokumentu.
Skupinu The Breadwinners (9) založili bubeník Tóno Šidlík, basgitarista Fero Keszler a spevák Vlado Bielko na jar r.1967 spolu s Petrom Líškom – sprievodná gitara a Kamilom Mrvom – sólová gitara. Pomerne za krátky čas The Breadwinners stihli nacvičiť repertoár. Vlado Bielko, spevák s charakteristickým chrapľavým hlasom, si vyberal skladby od rôznych skupín tak, aby mu sedeli. Nacvičovali cez víkendy od rána do večera v kultúrnom dome v Báhoni, pretože v Trnave sa im spočiatku nedarilo nájsť miestnosť a zastrešenie. Po piatich mesiacoch sa dostali do zrkadlovky trnavského divadla, kde skúšali. Vystupovali na rôznych festivaloch, napr. v Piešťanoch (letný amfiteáter, sála Napoleonských kúpeľov), v Trnave, Pezinku, Modre, a pod. Skupina spievala známe hity od Rolling Stones, Small Faces, Troggs, Pretty Things a iných, no tiež niekoľko vlastných skladieb, ktoré zložili spevák Vlado Bielko a basgitarista Fero Keszler. The Breadwinners boli na hudobnej scéne síce krátku dobu, ale zapísali sa do histórie big beatu v Trnave. Na jeseň v r.1968 odišiel zo skupiny gitarista Kamil Mrva a skupina sa rozišla.
Skupina The New Breakers/The Breakers (10) vznikla v zime r. 1968 z bývalých The Breakers a z The Breadwinners. Hrala v zložení Peter Bonzo Radványi – sprievodná gitara, ústna harmonika, flauta, spev, Marián Mike Kramár – klávesy, vokál, Fero Cecon Keszler – basgitara, vokál, Vlado Bielko – gitara, Tóno Šidlík – bicie a spev. Podľa Bonza Radványiho názov The New Breakers použili iba raz, ďalej už vystupovali pod starým názvom The Breakers. Skupina najskôr nacvičovala v Trnavskom divadle, ale približne po polroku sa presťahovala do „Trajmanky“ (bývalé Slovenské sladovne). Táto prvá zostava však nikdy nevystúpila. Na jar r.1969 odišiel Vlado Bielko a skupinu doplnil Fero Bartoš, ktorý sa vrátil z vojenskej služby. Na jeseň 1969 odišiel Marián Kramár a The Breakers v zložení Peter Radványi, Fero Keszler, Fero Bartoš a Tóno Šidlík odštartovali svoje koncerty v rôznych mestách na Slovensku.
Skupina hrala skladby od známych zahraničných skupín, ale postupne sa sústredila na vlastnú tvorbu z autorskej dielne Petra Radványiho. Tak sa skupina dostala aj do povedomia na slovenskej hudobnej scéne. V júni 1970 sa The Breakers stihli predstaviť aj na celoslovenskom big beatovom festivale v Bratislave, kde hrali v známom V-klube spolu so skupinami Prúdy, Collegium Musicum, a pod. Na koncerte zaujali rakúskeho manažéra p. Hofrichtera, od ktorého prijali ponuku zahrať na veľkom medzinárodnom dvojdňovom hudobnom open air festivale Open fest vo Viedni. Manažéra im robil Fero Heinereich. Hrali na jednom pódiu s rôznymi zahraničnými skupinami a reprezentovali súčasnú slovenskú hudobnú scénu. Po návrate z Rakúska odohrali ešte zopár koncertov a v marci 1971 sa The Breakers rozpadli. Bubeník Tono Šidlík a spevák Peter Radványi dostali ponuku od známeho speváka a gitaristu Joža Barinu a stali sa členmi bratislavskej skupiny The Meditating Four, ktorá sa dala po čase opäť dokopy, a s ktorou koncertovali až do konca r. 1971.
V roku 2001 sa skupina The Breakers znova sformovala a v pôvodnom zložení z polovice 60. rokov ( Radványi – basgitara, spev, Remenár – bicie, vokál, Laco Bartoš – sólová gitara, vokál, Fero Bartoš – sprievodná gitara, vokál, Kramár – organ) vystúpila v galaprograme Trnavských dní v Trnavskom divadle (22. 9. 2001). V rokoch 2005 – 2008 hral s Breakers aj Pavol Opatovský – spev a akustická gitara a v rokoch 2007 – 2008 na štyroch koncertoch hral namiesto Laca Bartoša Vlado Machala – sólová gitara. Odvtedy až dodnes skupina The Breakers ako jediná aktívna zo všetkých trnavských big beatových skupín zo 60. rokov úspešne vystupuje na príležitostných spomienkových koncertoch pre nostalgických pamätníkov.
Skupina Musica Viva (11) bola akýmsi pokračovaním hudobných aktivít časti členov dvoch predošlých kapiel. Skupinu založil v auguste r. 1972 skúsený hudobník Fero (Cecon) Keszler, bývalý člen The Breadwinners a The Breakers. K spolupráci si prizval bubeníka Tóna Šidlíka a Kolomana Gajlíka, ktorý bol už ako šestnásťročný výborný gitarista, vzorom mu bol legendárny gitarista Ritchie Blackmore. Anton Šidlík si na kapelu spomína takto: „Skupina začala cvičiť v Trnavskom klube Fortuna. Za štyri mesiace mala Musica Viva v tomto klube svoj prvý a zároveň posledný koncert. Zvedavým divákom sme ponúkli svoje vlastné inštrumentálne skladby v hudobnom štýle rock&blues, na ktorých sa autorsky podieľali Keszler a Gajlík. Na dvojhodinovom koncerte nám diváci tlieskali a uznanlivo kývali hlavami. V decembri 1972 sme mali vystúpiť na koncerte vo Véčku v Bratislave, ale už sme sa ho nezúčastnili. Mohli sme sa ním dostať do povedomia a získať ponuky, ale Keszler necítil, že skupina je na takú prezentáciu dostatočne pripravená a s odstupom času to oľutoval. Koloman Gajlík však ponuku dostal a z kapely odišiel. Musica Viva tak v zime 1972 skončila.“
The Beggars (12) vznikli na prelome rokov 1966 až 1967, a to v zložení Pavol Opatovský – spev, gitara, ústna harmonika, Milan Kovačič – sólová gitara, Anton Holič – basgitara, Milan Holič – bicie nástroje. Najväčším úspechom tejto pôvodnej formácie štrnásť, pätnásť a šestnásťročných chalanov bolo vystúpenie na beatovom festivale v Piešťanoch v roku 1968, kde Paľo Opatovský obsadil 1. miesto, získal cenu za spev a skupina zožala ozajstnú beatovú slávu. Obsadenie v tejto skupine sa menilo len na pozícii basgitaristu, kde sa postupne vystriedali Jaroslav Mäsiar, Peter Štefunko a Peter Líška. Časom sa vyformovalo aj hudobné smerovanie The Beggars. Spočiatku mali najväčší vplyv na skupinu už vyzreté trnavské skupiny ako The Breakers, The Stings a The Breadwinners. The Beggars sa začali orientovať na blues a R&B. V repertoári skupiny boli aj skladby od Johna Lee Hookera, Jima Morrisona, Them, Free, a pod. V tejto zostave mali The Beggars najväčší úspech v roku 1969 na samostatnom koncerte vo vlastnej réžii v kultúrnom dome TAZ v Trnave. Koncert bol vypredaný, cena vstupenky bola 5 Kčs a prišlo 600 fanúšikov big beatu. Do kapely prišiel v roku 1969 Jaroslav Rozič – basgitarista odchovaný na Jimi Hendrixovi a skupine The Cream. Bol to zrelý hudobník, ktorý predtým hral vo veľmi talentovanej skupine s Jozefom Čambálom. Hudobná kariéra The Beggars sa skončila v roku 1971 pod vplyvom neustálych zákazov zo strany politickej moci, a tiež odchodom niektorých jej členov na základnú vojenskú službu.
V roku 1971 sa uvoľnilo miesto sólového speváka v hardrockovej trnavskej skupine The Toast. Spevák Vlado Bielko odišiel na vojnu a na jeho miesto nastúpil Pavol Opatovský. Skupinu tvorili vynikajúci hudobníci: Edo Pavlíček – sólová gitara, Vlado Dudík – sprievodná gitara, Cuco Gajlík – basgitara, neskôr aj sólová gitara, Stano Gajlík – bicie. The Toast hrali hard rock a R&B. Repertoár tvorili okrem vlastnej tvorby so slovenskými textami aj skladby od Johnnyho Wintera a Black Sabbath. Vrcholom hudobnej kariéry skupiny bolo účinkovanie na verejnej nahrávke relácie Modrá vlna Slovenského rozhlasu (začiatok 70. rokov). Verejnú nahrávku absolvovali v aule Pedagogickej fakulty UK v Trnave na jednom pódiu s Helenou Vondráčkovou, Jozefom Lauferom a s najpopulárnejšou skupinou z Poľska NO-TO-CO. Po spoločnej nahrávke prišlo pozvanie na spoločný koncert s NO-TO-CO po Slovensku, ale to už zasiahla vyššia politická moc, ktorá im zakázala vystúpiť na jednom z koncertov v Žiline. Prišlo obdobie konsolidácie politickej situácie a s ním zákaz vystúpení pre skupinu The Toast.
Na obdobie big beatu si spomína Pavol Opatovský takto: „Trnavská big beatová scéna bola v období 60. rokov dosť stabilná s tými skupinami, čo si spomínam. Navyše, hrať big beat bolo finančne veľmi náročné a technicky niekedy aj nemožné. Veľmi podobné to bolo aj v iných mestách vtedajšieho Československa. Len Praha a Bratislava mali viac skupín, ale čo do kvality sme boli všetci na celkom slušnej úrovni. Takéto boli šesťdesiate roky a big beat mal vysokú úroveň, pretože sme hudbu zbožňovali, čo nám niektorým zostalo až doteraz.“
Situáciu v týchto rokoch dobre ilustruje aj nasledujúca spomienka Petra „Bonza“ Radványiho, ktorá bola uverejnená v rozhovore pre Trnava – SME (6. 11. 2010), keď na otázku, kde sa v Trnave hrával big beat a či tu vtedy fungovali kluby, odpovedá:
„Kluby neexistovali. My sme boli koncertná kapela, hrať sa dalo v kultúrnych domoch. Takže, keď sme vystupovali, dajme tomu, v Kovosmalte – my sme tomu hovorili Coburg – tak na nás prišlo 800 až tisíc ľudí. Keď teraz príde do klubu stovka návštevníkov, tak sme radi. Akurát sme mali problém, že sme spievali po anglicky. Raz sa nám však podaril husársky kúsok – v rámci Modrej vlny, každotýždňovej rozhlasovej relácie pre mladých, kde popri všetkých ideologických kecoch a domácej muzike občas pustili aj čosi od The Beatles či The Rolling Stones. Prebojovali sme sa do finále jednej súťaže – aby sme sa tam dostali, spievali sme, samozrejme, po slovensky – a na verejnej trnavskej nahrávke do rozhlasu sa nás redaktorka pýtala, čo budeme hrať. Vravím – Leto v meste. A potom sme spustili slávnu Summer in the city od americkej skupiny Lovin’ Spoonful. Išlo to naživo, takže všetci boli hneď na druhý deň v škole ohúrení, ako sa nám podarilo zaspievať po anglicky v rádiu.“
V meste vtedy veľmi chýbalo, že mladí ľudia nemali svoj klub, kde by počúvali hudbu svojej generácie, ktorá sa tak odlišovala od éry dixielandov. V snahe osloviť mládež, ponúkla vtedy dvojica Trnavčanov nový program, podobne ako v bratislavskom Véčku – hodinovú moderovanú hitparádu najnovšej hudby. Hodinovka pod názvom Music box bola zaradená v ZK ROH TAZ vo februári 1969 každú nedeľu do programu Čaj o piatej od 19. do 20. hodiny a predeľovala tak program účinkujúcej hudobnej kapely. Autori a moderátori tejto hodinky boli Peter Horváth a Peter Bonzo Radványi. K programu potrebovali gramofón, reproduktory a každý týždeň nové single. O spevákoch a skupinách si pripravovali krátke informácie pre mládež, ktorá vtedy mnohokrát ani nevedela, ako sa presne píše názov anglickej skupiny, nie to ešte, o čom sa v pesničke spieva. Aby takéto informácie moderátori mali, museli ich zháňať zo zahraničných rozhlasových staníc alebo z časopisov a prekladať z angličtiny či nemčiny. Čoskoro sa chýr o Music boxoch rozletel po Trnave a rad návštevníkov dovtedy pomaly upadajúcich čajov razom vzrástol na 600 – 800. Zo spomienok Dr. Petra Horvátha vyberáme: „S Music Boxom sa stala vlastne Trnava prvým mestom po Bratislave, kde bola diskotéka. Program bol zložený zo šestnástich skladieb – noviniek. Keďže nájsť zdroj pre nové a nové single bolo vtedy veľmi náročné, zakrátko sme sa spojili so všetkými, ktorí sa mohli dostať k originálnym novinkám zo zahraničia. Treba si uvedomiť, že vtedy stála jedna LP 200 – 250 Kčs a výplaty boli priemerne 1 300 –1 500 Kčs. Platne nám nosili trnavskí futbalisti, piešťanskí plavci, muzikanti, kamaráti – prosto všetci, ktorí sa mali šancu dostať do zahraničia. Do siete bola zahrnutá aj doprava singlov medzi mestami prostredníctvom linkových autobusov a spriaznených šoférov. Single sme si požičiavali aj od Števa Anderku z bratislavského Véčka. Neskôr sme Music boxy obohatili programom (roky 1970 – 71), pozývali sme hostí – známe osobnosti, ktoré sme potom predstavili v rozhovore. Tiež sme vsunuli do programu tombolu, kde boli tri ceny. Tretia cena bol aktuálny československý singel, druhá cena bol československý hit číslo jedna a prvá bol singel nejakého aktuálneho svetového hitu (vtedy pre obyčajných ľudí absolútne nedostupná vec). Za roky svojej existencie sme pripravili šesťdesiatsedem samostatných programov. Music box sa skončil na jeseň v roku 1971 na základe provokácie na katarínskej zábave, kedy s nami ukončil kultúrny dom TAZ zmluvu. Potom sme začali samostatne robiť nezávislé diskotéky až do jesene 1972, kedy v Trnave diskotéky zakázali.“

Klub mládeže Fortuna
Už niekedy v 2. polovici 60. rokov vznikla v hlavách mládeže idea založiť klub mládeže, niečo ako V-klub v Bratislave. Začiatkom roku 1968 prišli s konkrétnym návrhom na rekonštrukciu podzemných priestorov, ktoré patrili pôvodne k trinitárskemu (jezuitskému) kláštoru, a vtedy k priestorom trnavského archívu, ale ústili do Františkánskej ulice (ul. kpt. Jaroša). Po byrokratických peripetiách a spleti rôznych povolení mesto napokon tento priestor pre mládežnícky klub odsúhlasilo. Návrh vypracoval mladý architekt – Marián Remenár (bubeník skupiny The Breakers) v spolupráci s Petrom Lovasíkom z Pozemných stavieb. K realizácii prispel finančne vtedajší mestský národný výbor. Stavbu realizovala stavebná skupina TJ-Slávia Trnava, neskôr aj Okresný stavebný podnik a stovky hodín na úprave interiéru odpracovali tiež študenti trnavských škôl v rámci brigád. Súťaž o názov a logo nového klubu vyhral Zdeno Šimko s návrhom FORTUNA – KLUB a trnavský grafik Jozef Dóka ml. s návrhom loga. (15)
Klub bol slávnostne otvorený 28. októbra 1970 za prítomnosti funkcionárov SZM (Socialistický zväz mládeže), politických predstaviteľov a vedenia mesta. Toto kultúrno-spoločenské stredisko mládeže v nasledujúcich rokoch Trnavčania poznali pod názvom FORTUNA. Spočiatku sa programy získavali prostredníctvom Slovkoncertu a Divadelnej agentúry za podpory a pomoci Mestského domu osvety v Trnave. Vznikli však i vlastné záujmové skupiny – Divadlo poézie a literárne zameraný Krúžok mladých autorov. Vo Fortune sa pravidelne organizovali tanečné večierky a diskotéky. Známym diskdžokejom Fortuny bol Pavol Opatovský. Prevádzku tam malo reštauračné zariadenie. Zaujímavé podujatie v Trnave bolo propagované na jar v roku 1970 v mesačníku Kultúra a život Trnavy. Bol tam uverejnený oznam o dvojdňovom I. slovenskom stretnutí Disc-Jockey show, ktoré sa uskutočnilo v Kovosmalte a začínalo sa seminárom k danej téme.
Ponormalizačné politické vedenie však pritvrdilo aj v tomto klube a v roku 1971 kritizovalo, že otváracie hodiny dopoludnia nie sú vhodné, lebo sa v klube začali stretávať „záškoláci a mladí ľudia s tendenciou vyhýbať sa riadnej práci...“, a tiež nie je vhodné prevádzkovanie reštauračného zariadenia s predajom alkoholických nápojov. Diskotéky, ktoré podľa vtedajšieho názoru nemali výchovný vplyv na mládež, nahradilo Divadlo hudby s vhodnejšími tematickými hudobno-tanečnými večermi so sprievodným slovom. Programová a záujmová činnosť klubu sa rozšírila o besedy so spisovateľmi, športovcami, ako i športové aktivity mládeže a pod. Patrónom klubu sa stal mestský výbor SZM. Aktivity Fortuny sa rozšírili aj do športovej sféry (TJ SZM Fortuna) – vznikol turistický oddiel, volejbalový a nohejbalový oddiel, kulturistický oddiel, stolnotenisový a badmintonový oddiel, a pod. V roku 1978 bol klub Fortuna pridelený pod Okresné osvetové stredisko v Trnave. Okrem hudobných skupín Pramene a Pltníci, ktoré Fortuna zastrešila, fungoval vtedy aj literárno-dramatický krúžok KAMA, divadelný súbor Vysokoškolák, fotografický a výtvarno-propagačný krúžok. 12. septembra 1978 vznikol v Trnave Filmový klub, 23. na Slovensku. Zakrátko mal vyše 400 členov a filmy sa pravidelne premietali v kine Hviezda.
Igor Silný si na klub, ktorý niekoľko rokov viedol, spomína takto: „Vo Fortune s kapacitou asi 170 miest sa pravidelne konali tanečné diskotéky pre mládež od 15 rokov, klubové večery od 18 rokov, večierky pre študentov trnavských škôl, hudobné večery zamerané na profily hudobných skupín, koncerty amatérskych i profesionálnych hudobných skupín, súťažné prehliadky gitaristov a hudobníkov. Hitparáda Fortuna 20 bola údajne najdlhšie fungujúcou hitparádou v Československu. V 80. rokoch sa stali obľúbenými aj seniorkluby, spoločenské večery pre ľudí nad 30 rokov, generáciu, ktorá klub fakticky zakladala. Priestory Fortuny boli využívané aj na menšie klubové koncerty, divadelné predstavenia (Radošinské naivné divadlo, DISK), koncerty vážnej hudby – napríklad zoskupenia starej hudby (barokovej, renesančnej), a pod. Fortuna organizovala aj festivaly v mestskom amfiteátri, diskoplesy, plesy a iné. Zanikla začiatkom 90. rokov na základe realizácie reštitučných nárokov vlastníkov.“

Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ, PaedDr. Simona JURČOVÁ
Západoslovenské múzeum v Trnave


Fotografie pochádzajú z archívov Joka Radványiho, Antona Šidlíka, Ladislava Kucmana, Igora Silného, Karola Bodoríka, Ľuboša Novotného, Mariána Mrvu, Jozefa Šelestiaka, Pavla Opatovského a autorom foto Beggars je Bohuš Kosák
Zdroje:
1. kronika klubu mládeže Fortuna, informácie Igor Silný
2. Podľa rozprávanie informátorov: Pavol Opatovský (Beggars, Toast), Dr. Peter Horváth (Music Box, The Breakers), Peter Radványi a Ing. arch. Marián Remenár (The Breakers, Black White), Anton Šidlík (Breadwinners, The New Breakers, Musica Viva), Ing. Ladislav Kucman (The Stars, This Five), Ľuboš Novotný (Black Boys), Jozef Šelestiak (New Beat, This Five), Mgr. Martin Jurčo
3. článok: http://trnava.sme.sk/c/5627593/skade-sa-vzal-bonzo-verzii-je-viac.html#i...
4. internetová stránka: http://www.last.fm/music/Pavol+Hammel/+wiki/diff?&a=1&b=2

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (5x hodnotené)