O poštové holuby sa začal zaujímať už od malička. Jeho rodičia sa presťahovali z Kysúc na západné Slovensko. No nevenuje sa len poštovým holubom, ale aj chovu spevavých kanárikov, dutospevcov, s ktorými v súťaži jednotlivcov dosiahol prvé miesto na Majstrovstvách okresov Trenčína a Trnavy. Vo voľnom čase sa venuje aj zbieraniu známok a numizmatike. Trnavčan Ján Chreno je dušou a srdcom lokálpatriot, a je fanúšik nielen chovateľstva, ale samozrejme, aj trnavského futbalu.
Narodil sa v Galante, ale po týždni sa jeho rodičia aj s ním presťahovali do Trnavy. Trnava sa stala mestom jeho života. Poštové holuby chovali jeho otec, aj dvaja bratia Oliver a Jozef. Po malej inšpirácii u nového suseda na Kopánke, ktorý bol tiež vášnivý chovateľ, sa Ján Chreno už ako deväťročný zaregistroval do spolku chovateľov poštových holubov. V roku 1967 prvýkrát vystavoval holuby na oblastnej výstave v Trnavskom cukrovare.

Trnava a jej nepísané historické prvenstvo
K holubom kvalitného pôvodu sa dostal veľmi skoro. Koncom šesťdesiatych rokov prišla do jeho holubníka posila – prvý Československý olympijský víťaz z Amsterdamu z roku 1957 od Františka Dolihala, ktorý sa stal úspešným základom ďalšieho chovu a jeho potomkovia zaznamenali tiež veľké úspechy. Neskôr získal holuby od známeho českého chovateľa Ladislava Krejčího z českého Písku, ktorý bol viackrát majstrom republiky a aj intermajstrom. Boli to holuby kmeňa Van der Espt. „Čistil som ako dieťa susedovi holubníky, začalo ma to baviť, obdivoval som na holuboch, že sa vedia vrátiť z miesta, kde nikdy pred tým neboli. Chodil som v Trnave aj k Vladovi Princovi, od neho som získaval skúsenosti a zoznamoval sa so špičkovými chovateľmi z celej republiky,“ hovorí Ján Chreno. Postupne sa začal zaujímať aj o históriu chovu poštových holubov v Trnave. Začiatky sa datujú niekedy do roku 1920, takže by sa dalo povedať, že trnavskí holubári sú najstarším dodnes organizovaným klubom chovateľov poštových holubov. „No certifikát s najstarším rokom má Liptovský Mikuláš, nám takýto priamy doklad chýba. Holubári boli v Trnave niekedy na miestach, kde je dnes nová železničná stanica. Bola to taká drevená stavba, neďaleko odtiaľ bol známy bufetový podnik s názvom Koruna. Potom sme sa presťahovali na Hlbokú, kde vtedy boli len rodinné domy, tehelňa a dlhá cesta. Ešte sme medzitým boli na jednom mieste – pri kine Sloboda, tam sme mali aj drobnochov a na tomto mieste sme aj košovali – to je profesionalizmus medzi holubármi, keď sa nasadzujú holuby na závod. Tam zapíšu holuba na kontrolný list – rok narodenia, číslo spolku, aj holuba, číslo závodnej gumičky, ktorá sa mu navlečie na krúžok. Tieto údaje má holub na rodovom krúžku, ktorý dostane pri narodení. Kontrolný list podpíše trojčlenná komisia, holuby sa nasadia do prepravného koša, a ten sa potom naloží do auta, ktoré prevezie aj tritisíc holubov na vypúšťacie miesto.“
Mal Thatcherovú, aj potomkov Mercedesa
Postupným získavaním skúseností sa Ján Chreno dostával aj medzi renomovaných chovateľov, a to vďaka početným účastiam na výstavách najmä v zahraničí. „Sú to krásne spomienky, napríklad v roku 1986 som vyhral národné preteky Koblenz, aj ten holub sa tak volal. Kedysi bolo v Trnave viac ako štyri desiatky aktívnych chovateľov poštových holubov. A ako je to dnes? „Dnes máme v klube jedného pätnásťročného chlapca, ale je to skôr výnimka. Asi by bola potrebná väčšia propagácia chovu holubov. My sme boli k tomuto koníčku až vášnivo pripútaní, pamätám sa, ako sme aj s kolegami kedysi chodili ’oberkovať’ kukuricu na polia, vtedy sa to ešte dalo, alebo celý rad zážitkov z pretekov. Dnes sa mi zdá, že prevláda v chove skôr komerčné využitie, mnohí skôr myslia na to, ako by mohli z holubov čo najviac vyťažiť. My sme holubom venovali každú minútu života.“ Medzi holubármi je obľúbená aj téma pomenúvania holubov. „Napríklad, meno Mercedes – mám po ňom vnukov a vnučky (holubov). To je holub poľský, ktorý bol na olympiáde v Anglicku v Blackpoole v roku 1998 a vyhral olympiádu. Nemci chovateľovi Handerekovi A-W zaňho ponúkali peniaze, a potom aj auto -- mercedes, on však toho holuba nepredal, lebo si ho vážil a poznal jeho poctivo nalietané výsledky. Motivácia vzniku mena holuba je rôznorodá. Napríklad, ja som mal ako chlapec holubov Zálesáka, Olejára a Maznáka. Zálesák chodil vždy neskôr, túlal sa niekde. Olejár vždy prišiel zašpinený od oleja, pretože išiel cez Moravu a Gbely, kde boli naftové ložiská, tam sa vždy zastavil niekde sa napiť vody a prišiel celý špinavý. Maznák bol rozmaznaný, lietal okolo mňa a zobákom mi česal vlasy. Keď priletel zo závodu, hneď mi sadol na plecia a tešil sa – a ja s ním, že sme zasa spolu. Na začiatku som si najviac cenil holuba s menom Krištáľ. Ako ročný vyhral derby závod ročiakov a získal krištáľový pohár. Neskôr patril medzi piatich najvýkonnejších holubov v oblasti. S nim som zaznamenal najväčšie úspechy v roku 1986. Potom som mal aj Thatcherovú. To bola nekompromisná holubica, ktorá ako ročná porazila celú oblasť, keď sa jej liahli mláďatká.“
Kamaráti sa nepredávajú
„Najväčšie úspechy mi však priniesol holub Superstar, ktorý sa narodil v roku 1998 a mal číslo krúžku 21-7933. Za život sa umiestnil 60-krát, získal mnoho špičkových cien, nalietal v percentách 25 tisíc kilometrov z každej trate, ale najradšej mal dlhé od 700 až nad 1 000 km vzdušnou čiarou. Dokázal bojovať v nečase, v daždi, vo veľkých horúčavách a vždy bol spoľahlivý. Nedá sa opísať, akú má holub lásku k domovu, tento bol trikrát na celoštátnej výstave, vždy bol výborne ohodnotený a patril medzi najlepších vo svojej kategórii. Za tohto holuba mi skutočne ponúkali veľké peniaze. Práve v súvislosti s ním som už viackrát povedal, že kamaráti sa nepredávajú. Keď taký holub porazí štyritisíc holubov, to je pán holub, je to veľký úspech (smiech)!“ Na margo rôznych súťaží však pripomína, že dobrý holubár musí vedieť aj prehrávať, pretože je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvnia úspech. „Aj mňa sa neraz pýtajú, prečo sa nehnevám, keď moje holuby nemajú občas taký výkon, ako by som si predstavoval. Podáme si medzi chovateľmi ruky a povieme si, veď nepodarilo sa teraz, azda sa podarí nabudúce.“
Súťaživé spevavce
Nielen holuby sú doménou Jána Chrena. Postupne sa začal venovať aj okrasným a spevavým vtákom, zväčša kanárikom. Už v roku 1988 bol majstrom okresov Trnavy a Trenčína na súťaži v Novom meste nad Váhom. Aj keď spevavé kanáriky nepatria k tým najkrajším, vyskytujú sa len vo farbe žltej, zelenej alebo strakaté, žltozelené, ich chov Jána Chrena veľmi bavil. „Spievanie u kanárikov sa dosahuje zatemňovaním. Keď sa k nim znova dostane svetlo, tak si začnú spievať. Volajú sa dutospevce alebo Harzke. O ich vyšľachtenie sa zaslúžili najmä baníci, remeselníci, ľudia s okolitých usadlostí pohoria Harzu. Tu sa mestečko Andreasberg s okolím stalo kolískou spevavých kanárikov, ktorých sláva sa rozšírila do celého sveta. V Trnave choval kanárov aj Anton Lehuta. Keď šiel na súťaž, poprosil som ho, či by nevzal aj jedného môjho kanárika. Zdal sa mi taký iný, spieval hlboko, akoby zamilovane. No a podarilo sa. Rok 1988 bol pre mňa šťastný, vylietal som prvýkrát majstra Trnavy v konkurencii asi 40 chovateľov, a v tom čase sa mi narodil aj tretí syn Dárius. Vtedy som mal už veľké skúsenosti s chovom papagájov. Veď ich chovám od príchodu z vojenčiny, čo bolo takmer pred štyridsiatimi rokmi. Asi na mňa veľmi vplývajú krásne veci, krásne živočíchy...“
Krásu hľadá aj v zberateľstve
Ján Chreno je však nielen úspešným chovateľom holubov a kanárikov, ale venuje aj sa aj zbieraniu známok a vzácnych mincí. „Je to podobné ako pri chove. Mal som z toho veľkú radosť. A keďže mám rád aj históriu, ideálne sa to dopĺňa známkami a mincami. Vždy, keď som cestoval, zastavil som sa v múzeu či v galérii, pretože aj obraz má istý dej. A známka, to je vlastne obraz v malom. Cez známky sme sa ako deti učili spoznávať svet, okrem toho mi približovali umelecké diela, zvieratá a históriu. Kedysi nebolo toľko možností ako dnes, pokiaľ ide o cestovanie, koníčky, tak sme sa tešili aj z takýchto drobností. Podobne to bolo s numizmatikou. Od roku 1988 som bol v novom zamestnaní v jednom podniku a tam sa to všetko začalo. Mamička mi raz dala mincu z roku 1660 a vďaka nej som začal premýšľať aj týmto spôsobom – ako sa cez mincu či platidlo dozvieme o histórii -- a opäť je to aj vizuálna krása.“ Ako sme sa dozvedeli od Jána Chrena, v Trnave sa stretávajú nielen milovníci známok, ale aj numizmatiky. Dokonca organizujú aj numizmatické burzy, kde môžu záujemcovia o určenie hodnoty mincí prísť a poradiť sa s odborníkmi. „Máme predsedu pána Kollára a Ivan Špakula je tajomníkom, a teda on vie skutočne každému poradiť. Jedenkrát do mesiaca bývajú aj spoločné stretnutia numizmatikov v budove Katolíckej jednoty naproti starej poliklinike. Ja veľké rarity nemám, to skôr moji kolegovia, ktorí už zbierajú mince dlhé roky a sú aj oveľa starší. Zaujímavé sú však aj relatívne nové mince. V roku 1993 bola napríklad vydaná minca Svätopluka a každoročne vychádza veľa pamätných mincí, napríklad vzácna je strieborná minca razba košických dukátov alebo Vlkolínec či Spišský hrad.“
Text a foto: Martin JURČO
....
Janko je dobry clovek mozem potvrdit poznam ho 5 rokov ma dobru dusu pracovity nedam nanho dopustit Monika