novinky z radnice

Imrich IkrényiLen máloktorý Trnavčan vie, že prvým predsedom Národného výboru mesta Trnavy po relatívne slobodných voľbách v roku 1946 bol Imrich Ikrényi, ktorý vystriedal komunistu Jána Kleštinského. Dokladom toho je aj heslo na tabuli vo vstupnom priestore radnice. Je veľmi potrebné spomenúť si a poďakovať ľuďom, ktorí v neľahkej povojnovej dobe vystavili svoj život, ako aj život rodiny represiám v záujme demokracie a lepšieho spoločenského poriadku. O sebe hovoril, že nebol odbojárom, ani hrdinom, iba vždy sympatizoval so slabšími, napadnutými a utláčanými. Vo svojich spomienkach, ktoré čakajú na vydanie, okrem iného napísal, že lepšie urobili tí, ktorí odmietli politické funkcie. Spomienky boli podkladom na napísanie tohto článku, kde je spracovaný úsek života Imricha Ikrényiho v čase vojny, povojnovom období a väzenia.

Očakávanie nového života ( 1. časť)

Pokiaľ Nemecko v Európe víťazilo, až do roku 1943, Slovensko bolo tichým ostrovom, bezpečným zázemím. Keďže Nemci za všetko dobre platili, ľudia boli spokojní. Všetci doma – nevojaci aj vojaci – mohli iba sledovať peklo rozpútanej totálnej vojny. Pretože sme boli príslušníkmi národa, s ktorým mohol ktokoľvek manipulovať, iba sme dúfali v prežitie. Najsmutnejšiu úlohu musela vláda zohrať na nátlak Hitlerovej ríše pri transportova- ní židov do táborov. Zo známych dôvodov sa verejná mienka nemohla prejaviť v pro- spech židov, ale našli sa odvážni jednotlivci, ktorí im pomáhali s nasadením vlastného života. Hrozné bolo dívať sa na odvlečenie tých najúbohejších, lebo boháči zavčas zmizli za hranice alebo mali vo vreckách výnimky prezidenta Tisa. Aj tak to boli len časenky na odklad. Nemcov čakala spravodlivá odplata. Krutá ruská zima a zúfalý ruský človek, ktorý už mal v sebe len posledné vzopätie, posledný vzdor, a to vystaviť účet Nemcom za všetko. Šialenstvo sa chýlilo ku koncu, pád Hitlerovej tretej ríše bol jasný, nebolo však jasné, nakoľko víťazné opojenie pomúti rozum spojencom. Moc zaslepuje. O čo ešte išlo Nemcom? Prečo kládli západným mocnostiam taký silný odpor? Mala sa splniť Goebelsova vyhrážka, že ak Nemecko padne, poriadne tresne za sebou dverami. V skutočnú inváziu verili len prví pozorovatelia v skalných opevneniach. Ich hláseniu neverili ani Rundstedt, hlavný veliteľ západnej armády, ani Hitler. A potom to bol ob- raz ako z apokalypsy. Námorná pechota sa vrhala v plnej výstroji do mora ešte pred brehmi, skôr ako sa prisunuli umelé prístavy. Svitanie bolo zatemnené transportnými lietadlami s výsadkami. Vo februári 1945, v snehovej čľapkanici, už odchádzali karavány nemeckých usadlí- kov so svojim majetkom na západ. A za nimi nemecká armáda. Kanóny ťahané koňmi ustupovali v neuveriteľnom poriadku. Imrich Ikrényi chcel zachrániť čosi z majetku, ale schovával to, čo bolo najmenej potrebné skrývať – knihy. Slovenský štát bol totalitný, ale oproti nemeckému mal umiernenejší režim. Čechoslováci mohli skoro verejne disku- tovať proti spomínanému režimu. Mnohí pomáhali povstaniu. Zámožní roľníci – republikáni – ochotne dávali obilie i peniaze, ktoré odovzdali povstaleckým spojkám. Zvlášť Ikrényiho priateľ Karol Fojta bol veľmi činný, neskôr však odsúdený do väzenia. V Trnave dávali peniaze i komunistickým spojkám, napríklad Augustínovi Kubánovi. V posledných dňoch vojny bol zaistený a z koncentračného tábora sa viac nevrátil. Z Fabokovej rodiny z dvora Rybníčky v Krupej odišla celá rodina. Cestou vnútenej správy sa podarilo statok rodine uchovať. Keď hospodárstvo už vo frontovej línii obsadili Nemci, správali sa v ňom, akoby ani majitelia nebojovali v povstaní proti nim. V Trnave bolo veľmi málo komunistov. Odbojové skupiny občianskych strán však mali s nimi dohodu. S približujúcou sa Červenou armádou sa ich šance zvyšovali, a podľa toho aj konali. Pre mesto bolo dohodnuté paritné zastúpenie v jeho budúcej správe. Už bolo jasné, že pri konečnom lámaní chleba bude musieť budúca vláda ustupovať nie našim komunistom, ale tým, ktorí budú nastolení Červenou armádou. Počas jarných nocí už bolo počuť sovietske tanky, akoby v noci traktory orali. Keď na mesto začali padať prvé bomby, Ikrényi naložil deti a manželku na sedliacky vozík pod perinu a odviezol ich do rodnej obce, Hrnčiaroviec. Neboli si istí, či Nemci pri ústupe nebudú brať mužov so sebou. V rannom úsvite videli točiace sa pancierové Tigre, akoby sa zvíjali v posledných kŕčoch. Obec sa budila v čase veľkonočných sviatkov do neuveriteľného ticha. Prví vbehli do ich útočiska u Hrdinov ruskí kozáci v skutočných papachách. Tetke Hrdinovej šabľami vytiahli z veľkonočnej polievky všetky sliepky, popýtali sa, či „jest German“ a cválali do Trnavy. Ešte predpoludním sa Ikrényi na bicykli pokúsil dostať s postupujúcimi oddielmi do mesta. Hneď ho oslobodili od bicykla, ale vzali ho do obrneného voza a vtisli mu do ruky balík ruských papirosov. Keby nebolo ležiacich Nemcov v priekope, dokonávajúce kone, všetko bolo tiché, vyzeralo by to ako idyla. Most už bol vyhodený, ale plytká voda nebola prekážkou postupu. Do ich Weislovej ulice vedľa Trnávky od Modranky ako prví prišli kozáci. Pravdepodobne preto sa dnes volá Kozácka. Ich domová bránka bola vysadená, v záhrade kone, v byte ruskí vojaci, v spálni nevybuchnutý granát. Stačil preraziť povalu, odraziť kus nočného stolíka a akoby zázrakom zostal trčať na parketách. Boli to vojaci Malinovského jazdy, kozáci a Kirgizi, ktorí prišli na nízkych koníkoch z Maďarska. Liehoviny boli zakopané, vína a údenín, čo boli v suteréne domu, sa ani nedotkli, ani tam nevošli. Neskôr zistil, že od šatstva ho oslobodili naši ľudia. Ale bol ako vo sne, nič mu nechýbalo, bol presvedčený, že ich čaká celkom nový život. Aký to bude život? Rozhodol sa priviesť rodinu späť. Bratanec z Hrnčiaroviec mu požičal koňa a voz. V nepredstaviteľnom chaose a zmätku, keď ešte na Trnavu dopadali delostrelecké granáty Nemcov, sa predierali domov. Keď sovietski vojaci videli spod perín vykukovať detské hlávky, robili im cestu bez toho, aby sa pozreli, čo je ešte pod perinou. Deti vyvolávali úsmev na tvárach fúzatých a ošľahaných kozákov. Ako by sa asi zachovali, keby tam zbadali dve mladé ženy, manželku Imricha Ikrényiho a jej sestru?

(pokračovanie v budúcom čísle)

Margita KÁNIKOVÁ, foto: archív -mk-

Zatiaľ nehodnotené