novinky z radnice

Mesto Trnava právom často spomína na svojich rodákov, ktorí sa pozitívne podieľali na rozvoji či už politického, hospodárskeho, kultúrneho alebo cirkevného života mesta, ba dokonca celého Slovenska. Avšak história by sa mala venovať aj tým osobnostiam, ktoré sa svojím pôsobením zaradili medzi kontroverzné osoby. Medzi ne patrí aj trnavský rodák, kňaz a politik Jozef Lukačovič, ktorého 110. výročie narodenia si pripomíname.

Jozef Lukačovič sa narodil 15. januára 1902 v Trnave. Tu navštevoval základnú školu a gymnázium. Stredoškolské štúdiá dokončil na gymnáziu v Bratislave, kde 12. júla 1920 zmaturoval. Teológiu začal študovať v biskupskom seminári v Trnave. Keď maďarskí bohoslovci žiadali, aby sa po maďarsky prednášali predmety, neprednášajúce sa v latinčine, stal sa ich hovorcom. J. Lukačovič bol pôvodne maďarskej národnosti, slovenskú národnosť nadobudol až na základe ústavného zákona č. 255/1938 o slovenskom občianstve. Po neúspechu maďarských bohoslovcov pokračoval v štúdiu teológie najskôr jeden rok v Ostrihome, potom dva roky vo Viedni a nakoniec posledný rok opäť v Trnave. Tu bol 3. mája 1925 vo františkánskom Kostole sv. Jakuba nitrianskym biskupom K. Kmeťkom vysvätený za kňaza. Keďže jeho maďarská národnosť mu spôsobovala problémy pri ustanovení v duchovnej správe a dokonca Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave požadoval od neho jazykovú skúšku, trnavský biskup a apoštolský administrátor P. Jantausch vydal potvrdenie o tom, že J. Lukačovič ovláda slovenský jazyk a že v školskom roku 1923/24 vyučoval náboženstvo na štátnych školách v Trnave. Počas piatich rokov vystriedal viaceré kaplánske miesta (Mojmírovce, Topoľčany, Komárno, Bratislava-Nové Mesto). V roku 1930 sa stal duchovným správcom Občianskej opatrovne sv. Ladislava v Bratislave. Rok nato zanechal pastoráciu a začal sa venovať pedagogickej činnosti, keď pôsobil ako profesor náboženstva na rôznych miestach (Bratislava, Nové Zámky, Zlaté Moravce). J. Lukačovič bol spoluzakladateľom Slovenského katolíckeho skautingu a niekoľko rokov aj jeho náčelníkom. Pripisuje sa mu tiež autorstvo pozdravu katolíckych skautov „Na stráž!“, ktorý sa neskôr stal aj oficiálnym pozdravom v prvej SR. V roku 1939 bol prepustený zo služieb Ministerstva školstva a v roku 1941 sa vrátil do pastorácie ako správca farnosti Veľké Leváre a Kuklov. V pastorácii pôsobil do roku 1946.
Za prvej ČSR sa v národnom a kresťanskom duchu politicky exponoval v rámci Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (tzv. agrárnej strany). Vzhľadom na nedostatok slovenskej inteligencie bola v tomto období veľmi vysoká politická aktivita kňazov. Keďže však kňazi boli činní v rôznych, nielen katolíckych politických stranách, dôsledkom boli početné roztržky medzi nimi a vzájomné napádanie, najmä v tlači. Takto bol J. Lukačovič napadnutý denníkom Slovák (mimochodom založeným A. Hlinkom) za účasť na zhromaždení agrárnikov v júni 1938 v Bratislave, kde sa mal údajne „obúvať“ do ľudáckych politikov A. Hlinku, J. Tisa a K. Sidora a za reč na verejnom zhromaždení v Brodskom, kde sa na adresu ľudákov mal vyjadriť: „Keby ľudáci ešte raz usporiadali takú manifestáciu, akú mali v nedeľu, tak by sme proti nim postavili guľomety a všetko by sme vystrieľali“. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 trnavský ordinariát na nátlak Ministerstva školstva musel J. Lukačovičovi odňať z politických dôvodov kánonickú misu pre vyučovanie náboženstva a nakoniec bol prepustený zo štátnej služby. Od 26. júna do 4. októbra 1941 bol pre „protištátne výroky, urážanie ústavných činiteľov a paktovanie so Židmi“ zaistený v koncentračnom tábore v Ilave. Lukačovičova rodina osobne navštívila v Trnave biskupa P. Jantauscha a poprosila ho, aby intervenoval za J. Lukačoviča u prezidenta J. Tisa. Ten tak aj urobil listom z 28. júla 1941 a z prezidentskej kancelárie dostal prísľub o jeho prepustení, pričom však Ministerstvo vnútra kládlo podmienku, aby „bol odstránený z hlavného mesta štátu a nikdy pripustený medzi mládež ako vychovávateľ a bolo by v záujem veci, keby mu bolo znemožnené aj vyučovanie náboženstva“. Na zákrok nemeckej národnej skupiny v Bratislave a pre vyhrážky ďalšieho väznenia sa musel nakoniec vzdať miesta duchovného správcu Občianskej opatrovne sv. Ladislava a opustiť Bratislavu. Keďže zostal bez platu, musel žiť s podporou svojho brata. Po oslobodení ČSR v roku 1945 mu nebolo umožnené vrátiť sa späť do Bratislavy, čoho sa osobne domáhal aj na ordinariáte v Trnave. Nakoniec znechutený zanechal pastoračnú prácu a začal sa politicky angažovať.
Keďže aktívna politická činnosť kňazov vo verejnom politickom živote sa neosvedčila, slovenskí biskupi sa čoraz viac zasadzovali o zákaz kandidatúry kňazov do orgánov štátnej moci a správy. Tento zákaz biskupi ešte razantnejšie zdôrazňovali po Februári 1948. Na prvom celoštátnom zjazde Demokratickej strany 8. júla 1945 v Martine bol J. Lukačovič zvolený za člena Slovenskej národnej rady pre oblasť západného Slovenska. Po parlamentných voľbách v máji 1946 ho vymenovali za povereníka pôšt a v roku 1947 za povereníka informácií. Biskup P. Jantausch sa o jeho menovaní dozvedel až z novín a viacerými listami ho napomenul, že nežiadal o jeho súhlas. Zároveň ho viackrát vyzval, aby sa zriekol úradu povereníka, v opačnom prípade mal byť suspendovaný. Ani osobné stretnutia s biskupom v Trnave situáciu nevyriešili. Nakoniec J. Lukačovič podal rekurz na Svätú stolicu, ktorá sa však pre „delikátnu situáciu, v ktorej sa nachádza krajina“ zriekla uloženia trestu. Po Februári 1948 sa J. Lukačovič začal angažovať v novej strane – Strane slovenskej obrody. Jej podpredsedom bol až do roku 1968. Keďže J. Lukačovič, proti výslovnému zákazu už nového trnavského apoštolského administrátora A. Lazíka, opätovne prijal úrad povereníka, čim sa hrubo previnil proti kánonickej poslušnosti, bol 2. augusta 1948 suspendovaný „a divinis“ (nesmel vykonávať kňazské funkcie, slúžiť sv. omšu a vysluhovať sviatosti). Biskup A. Lazík v roku 1951 musel však pod nátlakom toto suspendovanie odvolať. Po roku 1949 bol povereníkom viacerých rezortov (techniky, stavebníctva, spojov). Ako povereník techniky sa 9. októbra 1949 v Trnave zúčastnil na položení základného kameňa budovy novej pošty na dnešnom Trojičnom námestí. Po zrušení Zboru povereníkov v roku 1960 prišiel o svoju funkciu, čo ťažko niesol. Naďalej však zostal poslancom Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia. Hoci v roku 1969 odišiel na dôchodok, ešte aj potom bol do roku 1971 poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a do roku 1975 členom predsedníctva Ústredného výboru Slovenského národného frontu.
Počas svojej politickej kariéry sa J. Lukačovič angažoval aj v cirkevných akciách organizovaných komunistickým režimom, ktorých cieľom bolo rozbiť jednotu medzi cirkevnou hierarchiou, duchovenstvom a veriacimi a vytvoriť národnú cirkev odtrhnutú od Ríma a spätú s vládnymi kruhmi. Exponoval sa v rozkolníckej Katolíckej akcii i v prorežimnom Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva. Počas Pražskej jari 1968 sa vzdal všetkých funkcií. Po nástupe normalizácie v roku 1969 vyjadril záujem o funkcie v novej prorežimnej organizácii katolíckeho duchovenstva Pacem in terris. Keďže však bol už príliš skompromitovaný, nahradili ho iní (M. Višňovský, J. Vrablec). Za spoluúčasť na oficiálnej cirkevnej politike štátu, režim udelil J. Lukačovičovi viaceré vyznamenania a štátom kontrolovaná Cyrilometodská bohoslovecká fakulta mu „za zvláštne zásluhy v cirkevnej politike, za príkladnú odbornú prácu a príkladnú výchovu veriacich k ľudskému pokroku a mierovému budovaniu“ v roku 1953 udelila čestný doktorát ThDr. h. c. J. Lukačovič napísal množstvo článkov v duchu komunistickej ideológie, ktoré boli v uverejňované v Katolíckych novinách, Vestníku katolíckeho duchovenstva, Duchovnom pastieri, ale aj v straníckych a politických novinách. Zomrel 17. apríla 1991 v Bratislave a 23. apríla ho na trnavskom cintoríne do rodinnej hrobky pochoval taktiež bývalý exponent režimu a funkcionár mierového hnutia Š. Záreczký.
J. Lukačoviča charakterizovalo množstvo sporných životných udalostí. Ale ani zásluhy v jeho duchovnej a pastoračnej práci nemôžu ospravedlniť jeho politické aktivity a spoluprácu s komunistickým režimom.
Rastislav KARABA

Použité pramene a literatúra:
Archív Trnavskej arcidiecézy v Trnave, fond Apoštolská administratúra trnavská.
Aktéri jednej éry na Slovensku 1948:1989. Vydavateľstvo Michala Vaška: Prešov 2003.
Dejiny Trnavy. Obzor: Trnava 1989.
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska.
Lúč: Bratislava, 2000.

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)