novinky z radnice

Jeho meno nenájdete na prvých stránkach časopisov, no jeho kompozície patria k najhranejším slovenským skladbám. Jeho skladateľský záber je skutočne široký – ako upravovateľ, dirigent či autor sa suverénne pohybuje vo všetkých hudobných žánroch, od komornej a symfonickej hudby, cez detské zborové piesne, filmovú a muzikálovú hudbu (filmy Kapitán Dabač, Štyridsaťštyri, Šťastie príde v nedeľu, napr. muzikály Opera Mafioso) až po piesne populárnej hudby. Najznámejšie sú azda práve piesne, ktoré pozná široké publikum – Nemoderné tango, Ružou mi píš, Keby som mal 22 či V Tramtárii na hrade. Len rozhlasová fonotéka eviduje jeho 128 bežne hraných skladieb, a to ešte nehovoríme o nahrávkach na platniach Opusu či nahrávkach scénických diel. Pôsobil ako dirigent rozhlasového orchestra, či v SĽUK-u. Dlhé roky aktívne pôsobil ako umelecký šéf Vojenského umeleckého súboru. Činorodosť hudobného skladateľa Milana Nováka (nar. 12. augusta 1928 v Trakoviciach) je spojená nielen s Leopoldovom, ale aj s Nitrou, Bratislavou a, samozrejme, s Trnavou. V súčasnosti žije Milan Novák v Poprade a napriek veku je stále aktívny nielen v tamojšej základnej umeleckej škole, ale napríklad aj v Revúcej a ďalších mestách.

Po detstve v Leopoldove začal študovať na gymnáziu v Trnave. Ako si dnes, po rokoch, spomína na tieto štúdiá? „Tam som chodil len do prímy. Pamätám si, že so mnou chodili aj vtedajší trnavskí Židia. Bol tam farár Jozef Strečanský a naštudoval spevohru Sochy princa z Trebizondy. Bol to taký pekný hudobný zážitok a aj príjemná skúsenosť. Zásluhou brata Mikuláša Schneidera Trnavského som hral hore v hrubom kostole v orchestri na lesný roh. Majster Trnavský bol veľmi vtipný človek. Pamätám si, že sme študovali a hrali nejakú omšu, ktorá bola v E dur, prihovoril sa zboristom – má to štyri krížiky, tak prosím, aspoň dva spievajte. Po rokoch sme sa stretli, keď bol menovaný národným umelcom, za Slovenský hudobný fond som mu odovzdával cenu. Vtedy som sa mu priznal, že som hrával v spomínanom kostole. Bol milý a hovoril – je dobre, že sme národní umelci, horšie by bolo, keby sme boli maródni umelci a najhoršie bude, keď budeme národní umrlci (smiech). To znamená, že veselosť ho neopúšťala,“ spomína po rokoch Milan Novák.
Práve rok v trnavskom gymnáziu bol preňho veľmi hektický, pretože každý deň chodil z Trnavy cez Leopoldov, kde vtedy bývali, do Nitry, kde chodil do hudobnej školy. „Keď som chodil do gymnázia, v Leopoldove nás s bratom čakala mama, dala nám na stanici obedáre. Prestúpili sme do vlaku a z Leopoldova do Nitry sme to zjedli. Vtedy sme takto rok chodili z Trnavy do Nitry do školy. Bolo to celkom príjemné a intenzívne obdobie. Nacestovali sme sa dosť. Často si spomeniem teraz na to, keď naši mladí chcú, aby sme ich autom vozili aj do školy. Do sekundy som chodil v Bratislave, pretože otec chcel, aby sme hudbou študovali dôslednejšie, dokonca chcel, aby sme mali aj technické vzdelanie. Najstaršiemu bratovi sa to podarilo – stal sa inžinierom. No nikdy to nepotreboval, pretože bol hobojistom vo filharmónii a pedagógom,“ spomína po rokoch Milan Novák.
Po nástupe na bratislavské štúdiá sa jeho kontakt s Trnavou prerušil. Do svojho rodného regiónu sa vracia len sporadicky. Po dlhých desaťročiach aktívnej skladateľskej práce v Bratislave už ako vdovec všetko opustil a presťahoval sa do Popradu k svojej súčasnej manželke, ktorá mu pomáha aj pri jeho súčasných aktivitách.
Martin JURČO

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.2 (6x hodnotené)