novinky z radnice

foto: Divadlo Jána Palárika v TrnaveJe rodený Trnavčan. A hoci nepochádza z umeleckého prostredia, jeho rodina ho sprevádzala aj na prijímacie skúšky na herectvo. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ho absolvoval v roku 1979. Potom, s krátkymi prestávkami v rokoch 1976 – 79 a v sezóne 1980/81, resp. 1982/83, pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave a dnešnom Divadle Jána Palárika. Z minulosti si diváci pamätajú jeho účinkovanie v Zelenom papagájovi, inscenácii Koniec hry, či v známej hre Kone sa strieľajú. Z nedávneho obdobia to bola napríklad hra Milana Jedličku Bola raz jedna dedina, Kafkova Amerika či Faust a Margaréta. V súčasnosti ho môžeme vidieť napríklad v hre Vrátila sa raz v noci, Cymbelin či Nosorožcovi. Okrem divadla dostal aj filmové príležitosti v snímkach zo začiatku osemdesiatych rokov Úsmev diabla či Cnostný Metod alebo v televíznej inscenácii Sekera. V súčasnosti hrá v komerčnej televízii v dvoch pôvodných seriáloch, jeden je z prostredia nemocnice a kriminálnej služby. Herec Tibor Vokoun. Mnohí ho poznajú nielen ako herca, ale napríklad aj ako aktivistu v novembrových udalostiach roka 1989 či počas transformácie organizácie slovenského divadelníctva v roku 1996.

Som zo Špíglsálu. Mal som deda pôvodom Čecha, preto moje meno nenasvedčuje tomu, že by sme boli typická trnavská rodina. Bývali sme na Štúrovej ulici. Do divadla ma pritiahla sestra. Priamo do detského súboru Bzučalka, ktorú viedol vtedajší riaditeľ divadla Rudolf Debnárik. Potom som prestúpil do Vysokoškoláku pod vedením Júliusa Farkaša. Špíglsál bola stará trnavská štvrť, bolo to blízko do centra mesta. Zo starej Trnavy si dodnes pamätám cukrovarské vily. Štúrova ulica nebola vyasfaltovaná, ešte pokiaľ nezačali stavať nové sídlisko a začali staré domy búrať. Tam sme mali veľa možností pre hry – dalo sa všelikde skryť, boli tam rôzne staré pivnice. Našli sme tam veľa zaujímavých vecí, aj nebezpečných. Dokonca, jeden kamarát mal problémy, pretože našiel samopal a dal si ho do izby na stenu, čo sa vtedy veľmi nesmelo.

Ako ste vtedy vnímali divadelný život v našom meste a ako vás to nasmero- valo k profesionálnemu divadlu? Začínalo tu fungovať divadlo, prišli mladí, celý ročník z vysokej školy. Julo Farkaš sa do- stal do divadla a pripravoval ma na prijímačky. Marika Teplicová, terajšia Jedľovská, mi tiež pomohla s rôznymi etudami, robila mi partnerku. Vyústilo to do toho, že som vyskú- šal ísť na vysokú školu. Moji rodičia ma, samozrejme, odhovárali. Pamätám sa, že mama išla so mnou na prijímacie skúšky. A ako sme prechádzali tými kolami skúšok, česala ma, aby som dobre vyzeral. Postupne sa to aj jej zapáčilo, pocítila hrdosť a súhlasila s di- vadlom i školou. V ročníku sme boli deviati. Boris Farkaš, Peter Šimun, Marián Geišberg, Robo Šudík. Z dievčat Anna Giertlová, Alena Semanová, Iveta Weissová a Inge Filanová, vtedy ešte Žirková. Aj moji kolegovia časť svojej kariéry spojili s divadlom v Trnave. novinky z radnice február 2010 kultúra Ingrid Filanová doteraz hráva, dlho bola materskou členkou divadla, Peter Šimun tu tiež dlhé roky pôsobil, podobne aj Marián Geišberg. Borisa Farkaša spájajú s trnavským divadlom mama i otec. Jeho otec tu režíroval, mama robila dlhé roky inšpicientku. Bola to taká naša milá teta Jojka.

Zelený papagáj bola jedna z progresívnych hier, ktorú vtedy uviedlo vtedajšie Divadlo pre deti a mládež. No toto divadlo bežne prichádzalo s rôznymi pozoruhodnými hrami, čo nebolo v tom čase obvyklé. Ako ste do tohto kolotoča zapadli? Táto zlatá éra divadla v Trnave bola poznamenaná aktivitami dvoch skvelých režisérov – Blaha Uhlára a Juraja Nvotu. Samozrejme, s hercami, ktorí tiež prišli ako osadenstvo celého jedného ročníka – povedzme nebohý Marián Zednikovič, Zuzana Kronerová či Anna Šišková. Pretože som sa nedostal na školu hneď, ale zobrali ma až na odvolanie, bol som dva mesiace v divadle akýsi kandrdas. Nosil som všeličo po javisku, občas som si nejakú drobnosť zahral. A tak som sa postupne dostával do divadla, a ako Trnavčana ma to tam aj veľmi ťahalo.

Encyklopédie však píšu, že ste natrvalo pôsobili v divadle v Trnave až od roku 1983. Boli tam hluché obdobia, veľmi krátke, keď som koketoval s angažovaním v rôznych iných divadlách – s Nitrou, Zvolenom, Košicami, či Martinom. Ale boli to také kratuč- ké prestávky, a nakoniec som zakotvil tu. A zostal som tu dodnes. Hoci – pokiaľ ide o terajšiu situáciu, je to veľký rozdiel pre nás, ktorí sme zažili tú spomínanú zlatú éru. Mám pocit, že aj ľudia, ktorí chodia dnes do tohto divadla, sú trocha sklamaní, pretože dramaturgia je trochu nekoncepčná, neexistuje marketing. Jednoducho, divadlo nemá smerovanie, je to všetko náhodné. Vždy som bol do všetkých štrajkov a do prevratov aktívne zapojený, pretože som bol vždy nepokojný a nespokojný. Ale nespokojnosť asi človeka ženie dopredu, patrí to k životu. Ako hovoril pán režisér Karol L. Zachar, pokiaľ je divadlo o bavkaní, o priestore, kde si ľudia rozumejú, o práci, ktorá ich baví a sa ňou bavia, pokiaľ je zamestnanie pre nich koníčkom a odreagovaním ambícií, tak je to dobré. Ale pokiaľ sa to stane nutnosťou, tak je zle.

Vaša generácia zažila aj silnú éru slovenského filmu. Vyrábalo sa niekoľko desiatok filmov ročne, boli rôzne filmové štúdiá. Dnes sa cez televíznu prácu opäť vraciate aj k nakrúcaniu. Diváci vás môžu okrem divadla vidieť napríklad aj v komerčnej televízii, a to hneď v dvoch seriáloch. Bolo to pekné obdobie hneď po škole, keď som mal možnosti zahrať si veľké filmové po- stavy na Kolibe, alebo ma veľmi využívalo aj vtedajšie filmové štúdio Gottwaldov. Teraz sa mi to akoby vrátilo so spomínanými seriálmi. Myslím, že televízia je obrovské médium. Uvedomujem si, že herci, ktorí sa nemôžu prezentovať v takomto médiu, sú o niečo ukrátení. Sú málo známi, málo viditeľní. Sám to vidím na sebe, že herec môže hrať v dajakom vidiec- kom regionálnom divadle aj tridsať rokov, ale pozná ho hádam len pár uvádzačiek v tom konkrétnom meste. Odozva, akú teraz zažívam, v divadle herec nezažije. Je to úplne iné, ľudia mi píšu listy, zastavujú ma na ulici a delia sa so mnou o svoje zážitky. Myslím, že je to zaujímavá práca, no bohužiaľ, v porovnaní s takou výrobou aká bola v minulosti na Kolibe, sú dnešné podmienky obmedzené z časového i finančného hľadiska. Ale ďakujem aj za takúto príležitosť. Myslím, že je to šanca nielen pre mňa, ale aj pre ďalších hercov z regi- onálnych divadiel, ktorí sa nemajú kde prezentovať, pretože v každom diele sa vyskytne zhruba päť postáv a v celom seriáli je ich okolo 140, a to je relatívne dosť.

Niektorí však takéto účinkovanie považujú za plytké, pre herca neobohacujúce, a prácu pre dnešné televízne seriály skôr vnímajú ako mrhanie talentom... Samozrejme, aj scenáre majú chyby. Je to však výzva aj pre herca, aby sa tam snažil niečo doložiť a pridať. Napríklad, pri poslednom seriáli uprostred chvatu, s ktorým bolo naštar- tované nakrúcanie, nebol čas si niečo povedať o charakteristike postáv. V jednotlivých dieloch sme si tie postavy poľudšťovali, pridávali niektoré drobné nedokonalosti a chybičky, ktoré má každý človek a každá postava. Napríklad, ja som si vymyslel, že si neviem zapamätať mená. Zrazu tá moja postava dostala trocha iný ráz. A snažili sme sa tam dodať aj trochu humoru, aby to nebolo len suché vyšetrovanie – keďže ide o detektívny seriál.

Niektorí herci sa pokúšali po novembrovej revolúcii aj podnikať. Časť z nich sa k umeleckej práci vrátila, iní sa to snažia skĺbiť. Vy ste po revolúcii mali zo znamovaciu agentúru. Čo vám dala takáto skúsenosť a ako vás obohatila aj v hereckej práci? Mama to začala cez jedného Švajčiara. Skúšali sme aj tieto aktivity ako zoznamovacia agentúra medzi Slovenskom, Nemeckom a Švajčiarskom. Skúsenosti som nadobudol rôzne – človek si potrénoval jazyk a reč, vystupovanie. Každý víkend prišiel Švajčiar alebo Nemec a zoznámil sa s ľuďmi. Bola to zaujímavá skúsenosť. A pokiaľ ide o ďalšie podnikanie, asi som nenašiel odvahu alebo drzosť sa do niečoho väčšieho pustiť. Takže som zostal len pri tom umení, a keď som nemal dosť peňazí, tak som si manuálne chodil zarábať do Nemecka.

Máte teraz veľa hereckých príležitostí. Isto ste mali ponuky natrvalo účinkovať aj v Bratislave. Čo vás dodnes láka na Trnave, keďže v nej zostávate? Ste trnavský lokálpatriot? Myslím, že tak sa to nedá nazvať, že by som bol lokálpatriot. V dnešnej dobre ani nie je prečo, ani na čo byť hrdý, ak by som mal pravdu povedať. Jednoducho, človek zostáva a má vzťah k svojmu mestu, pretože tu niečo prežil. Sú tu zákutia, kde stretol prvé lá- sky, pamätá si, kde sa prvýkrát bozkával, v ktorom kine. Mám pocit, že človek, ktorý sa tu narodil, a ktorý tu žije, by mal mať nejakú zodpovednosť a je svojmu mestu aj niečo dlžný. Aj v tom má možno korene tá moja nespokojnosť, aj preto by som chcel niečo spraviť, aby boli ľudia spokojní – v mojom prípade diváci.

Martin JURČO, foto: -DJP

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)