novinky z radnice

Históriu najstaršej divadelnej budovy na Slovensku s divadelnou prevádzkou – dnešné Divadlo Jána Palárika, ktoré oslávilo 180 rokov od svojho postavenia, sme si priblížili v minulom čísle Noviniek z radnice. Dnes vám predstavíme osobnosť, ktorá celý svoj tvorivý život, vedeckú prácu, ale aj srdce lokálpatriota venovala Trnave a historickému výskumu divadelných aktivít v našom meste – divadelného historika a kritika, trnavského rodáka Ladislava Čavojského.

Narodil sa 17. januára 1932 v Trnave. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Odvtedy je pracovníkom vedeckých pracovísk venujúcich sa výskumu divadelnej histórie (Umenovedný ústav SAV, odd. divadla a filmu a nástupnícke inštitúcie). V prvej polovici 60. rokov bol aj hlavným redaktorom časopisu Slovenské divadlo. Okrem základných odborných prác sa venoval najmä výskumu minulosti nášho divadla. Mnohé z poznatkov zhrnul okrem časopiseckých článkov aj v publikáciách Divadlo v Trnave, ale aj Slovenské ochotnícke divadlo či Ochotnícke divadlo v období realizmu a Kapitoly z dejín slovenského divadla. Novšie práce publikoval v monografiách Dejiny Trnavy (1988, 2009). Ladislav Čavojský je aj autorom množstva drobných prác, medzi inými spomeňme aspoň autorské heslá do rozsiahlej dvojzväzkovej Encyklopédie dramatických umení Slovenska (1989, 1990). Pri príležitosti životného jubilea Ladislava Čavojského – osemdesiatych narodenín – sme sa ho opýtali nielen na jeho cestu k divadlu.

Mnoho umelcov získava v rodinnom prostredí svoje vzory. Mali vaši rodičia vzťah k divadlu, alebo boli ochotníci? Za prvej Československej republiky malo naše mesto predsa už dlhoročnú ochotnícku tradíciu.
V tomto som úplný samorast. Môj otec bol umelecký zámočník, matka domáca, špeciálny vzťah k umeniu nemali. Napriek tomu chodili do divadla, v tom čase hosťovalo v Trnave Ľudové divadlo z Nitry, ktoré malo v repertoári predovšetkým operety, a ten žáner im celkom vyhovoval. Pamätám sa, že vždy keď prišli z predstavenia, som sa ich pýtal, ako vyzerala scéna. Výpravná stránka divadla, scénografia, tá ma zaujímala. Vtedy ešte nebola takáto tvorba, používali sa maľované kulisy, ktoré malo divadlo k dispozícii pre všetky hry. Napriek tomu ma tieto veci vždy zaujímali. A potom, keď som končil na gymnáziu, na školu prišiel agitovať niekdajší režisér Igor Ciel, vtedy študent z novozaloženej Vysokej školy múzických umení z Bratislavy, aby sme na túto školu išli študovať aj my. Vtedy som reagoval tak, že by som veľmi rád išiel študovať scénografiu. Bol som však slabý z matematiky, ale bol som dobrý kresliar, no rysovať som nevedel. Musel som sa tejto myšlienky vzdať, aj keď som sa chcel prihlásiť napríklad aj na opernú dramaturgiu. Opera bola moja láska, aj keď sa v Trnave nehrala.
Ako vyzeralo naše mesto v čase vášho detstva? Okrajové časti neboli rozrastené ako dnes, väčšina starších Trnavčanov má v pamäti najmä historické centrum.
Ja som zo samého okraja Trnavy. Rodičia si postavili rodinný dom v roku 1938 celkom na okraji mesta smerom na dnešný Zeleneč, teda Linč. Na tento Linč mám krásne spomienky, pretože na tejto ulici som prežil krásne detstvo až do odchodu do Bratislavy. V čase frontu, keď nebolo potravín, som chodil Linča na mlieko. Zhodou okolností sedliak, od ktorého som kupoval mlieko, bol strýkom neskôr slávneho herca a režiséra Jozefa Bednárika. Dnes s hrdosťou vyhlasujem, že s Jozefom Bednárikom som bol odchovaný na jednom mlieku (smiech). Inak, Trnava bola veľmi špinavá a plná blata. Nebolo chodníkov ani spevnených ciest. Dookola boli veľkostatky, kde sa veľa pestovala cukrová repa. Na jeseň, keď ju na vozoch vozili do cukrovaru, sa mesto doslova topilo v blate, kde sme my bývali, tam to bolo úplne najhoršie. Nejakú modernú tvár mesto stále nemalo. To sa dá doložiť na mestskom divadle. Zachovalo sa práve preto, že moji rodáci boli dosť leniví stavať nové mesto, a teda aj novú budovu divadla. Ono má, samozrejme, dnes už zmodernizovanú podobu zo začiatku 20. storočia.
Divadelná budova v Trnave vám isto na celý život učarovala. Ako ste vtedy prežívali kultúrne aktivity v meste?
Hudobný život sa v Trnave sa odohrával na chóre Dómu sv. Mikuláša, kde bol regenschori Mikuláš Schneider Trnavský. Vždy v nedeľu tam odohral orchestrálnu omšu. Ja som si tento typ hudby vtedy zamiloval a dodnes ju mám rád. To sú nezabudnuteľné spomienky. Dokonca na ľudovej škole som sa stal členom spevokolu, ktorý viedol salezián Jozef Strečanský, ktorý bol aj mojím profesorom na gymnáziu. Združenie sa volalo Saleziánski speváčikovia. On pestoval tiež hudbu pomerne širokého rozsahu a nacvičoval vlastné operety. Inšpiráciu čerpal z klasických diel, najmä z Offenbacha. Je zaujímavé, ako som sa s Jozefom Strečanským skontaktoval. Bolo to ešte v časoch, keď som bol malý chlapec. Hrali sme nejaké ochotnícke detské divadelné predstavenie. Vtedy sa divadlá konali aj v sále saleziánskeho kláštora, čo je dnešné Marianum. Cez prestávku som spieval pieseň Keby som bol vtáčkom, myslel som si, že to je ľudová pieseň, nenapadlo mi, že jej autorom je Mikuláš Schneider Trnavský. Po predstavení ma Jozef Strečanský oslovil. A tak som ako žiak ľudovej školy vstúpil do spevokolu, ktorého jadro tvorili gymnazisti. A tam neskôr študovali známi básnici – Vojtech Mihálik, Viliam Turčány, ale aj Miroslav Válek. Do jedného ročníka sme však nechodili. Vtedy aj jeden – dva roky boli napohľad veľkým vekovým rozdielom. Dokonca Miroslav Válek už ako minister kultúry mi napísal v osemdesiatych rokoch doslov do knihy o divadle v Trnave. Podarilo sa mi zistiť, že viacerí trnavskí básnici venovali aspoň jednu básničku divadlu.
Poďme do čias vašich univerzitných štúdií. Chceli ste študovať scénografiu, neskôr opernú dramaturgiu, ale ani k tej ste sa nakoniec nedostali...
Pôvodne to mala byť operná dramaturgia, ale tá sa vtedy ani na VŠMU študovať nedala. A tak ma usmernili, najmä profesor Ján Jamnický, aby som išiel študovať divadelnú vedu. Túto ponuku som prijal a nakoniec som štúdium v tomto odbore aj absolvoval. Tam boli aj prvé korene môjho trvalého záujmu o dejiny trnavského divadla. Venujem sa mu odvtedy, odkedy sa zaujímam o dejiny divadelníctva na Slovensku. Tie prvé kontakty pri štúdiu materiálov v trnavskom archíve boli také bohaté a plodné, že môžem z prvého základného štúdia žiť dodnes. Na škole nás bolo v ročníku pomerne veľa. Všetci boli sústredení prevažne na herectvo, prípadne na réžiu. Neraz sa stalo, že tí, čo prišli študovať napríklad réžiu, počas štúdia zistili, že nemajú na túto oblasť predpoklady. Tak ich preradili na štúdium dramaturgie, s tým zámerom, že to budú vzdelaní osvetoví pracovníci v oblasti divadla. Ale pokiaľ ide o mojich spolužiakov, absolventov herectva, nedávno som si uvedomil, že aj keď boli v minulosti známi, dnes už vypadávajú z pamäti divadelnej verejnosti. Z môjho ročníka to bol napríklad Anton Korenči, Oto Krivánek, Eva Rysová, Zlatica Gillová a ďalší. Žiaľbohu, nielen na mojich bývalých spolužiakov, ale aj na mojich pedagógov ako boli napríklad Ján Jamnický, Mikuláš Huba, Viliam Záborský, sa dnes zabúda.
Aké bolo vaše vstupovanie do prameňov, ktoré vtedy neboli známe? Čo vás z týchto pôvodných zdrojov prekvapilo natoľko, že ste poopravili a doplnili dovtedy známe informácie o divadle a divadelnej tradícii v Trnave?
Ono sa to z dnešného pohľadu ťažko posudzuje. V tom čase bola k dispozícii len malá brožúrka vydaná práve k storočnici trnavského divadla (vyšla v roku 1931 – pozn. aut.) a okrem toho vyšlo zopár drobných čiastkových štúdií. No to podstatné o dejinách, stavbe divadla, pohybe súborov – nemeckých a maďarských, to sme študovali až s Milenou Cesnakovou-Michalcovou. Ona bola moja kolegyňa na akademickom pracovisku a venovala sa najmä stredovekému divadlu, nemeckým a maďarským spoločnostiam na území dnešného Slovenska. Dá sa povedať, že to bolo také hlbšie a systematickejšie štúdium divadelných dejín na Slovensku.
Už na vysokej škole bolo jasné, že zakotvíte na vedeckej pôde, teda stanete sa divadelným historikom? Slovenská akadémia vied vznikla v roku 1953, jednotlivé pracoviská sa ešte len formovali, nebolo isté, že sa aj tam hneď zriadi výskum divadelnej historiografie.
My sme boli absolventmi štúdia krátko po vzniku univerzity, jednotlivé zamerania a disciplíny si len hľadali svoju tvár. Napríklad, na estetike nám pedagóg prednášal štyri typy Jednotných roľníckych družstiev (smiech). Čo ste si teda v staršej literatúre nenašli, to ste nemali, veľa vecí ste si museli hľadať sami v rôznych iných zdrojoch, učebnice a skriptá neboli. Vtedy sa študovalo takým spôsobom, že všetci študovali všetko, i keď to nepotrebovali. Všetci chodili na prednášky z dejín divadla, estetiky a podobne. A my študenti dramaturgie sme chodili na herectvo, dokonca po nevydarených skúškach herectva mi hrozilo vyhodenie do školy, napriek tomu, že išlo o disciplínu, o ktorú som nemal záujem a talent. Našťastie, neskôr to všetko pedagógovia usmernili, aby sme napríklad my študenti dramaturgie netrpeli preto, že nevieme hrať divadlo. Pokiaľ ide o to moje základné zameranie, teda divadelnú históriu, vtedy bola taká prax dostávať umiestnenky. Už v treťom ročníku mi povedali, že pôjdem pracovať ako divadelný historik do Slovenskej akadémie vied. A tam som zotrval až do odchodu do dôchodku. S dnešným Ústavom divadla a filmu SAV spolupracujem dodnes.
Vaša generácia vlastne zakladala modernú slovenskú historiografiu umenia, z ktorej sa čerpá dodnes. Vy ste vlastne mali šťastie, že ste boli pri tom, keď sa pracovalo so vzácnymi prameňmi, ktoré nikto predtým nespracoval. To znamená, že ste vyšli do rôznych častí Slovenska a začali ste zbierať doklady primárneho významu...
Boli tam prvotné kroky a základný výskum. V podstate najprv vzniklo len oddelenie divadla pri Ústave slovenskej literatúry. Aj sa tam dlho kládol dôraz na štúdium drámy v rámci pobočky literárneho ústavu. Potom prichádzali noví pracovníci a orientovali sme sa na dejiny divadla, teda už nie drámy ako literárneho druhu. Aj sa preto menil názov tohto pobočného pracoviska. Bol to Kabinet divadla, neskôr sme boli Ústavom divadla, a po revolúcii sme sa stali znovu oddelením. Dnes má pracovisko názov Ústav divadla a filmu SAV. A pokiaľ ide o prvotný výskum, my sme ako prví vstupovali do archívov. Veď neboli spracované dejiny divadelných budov ani súborov. Spracované texty boli akurát, pokiaľ ide o Bratislavu. Významnejšie texty neboli o košickom divadle, ani o Prešove, Nitre, Levoči, Spišskej Novej Vsi a ďalších z 19. storočia. Trnava mala v tomto významnejšiu tradíciu, pretože okrem novopostavenej budovy divadla v roku 1831 sa tu v okolí formovalo viacero divadiel. Vzniklo napríklad zámocké divadielko v Hlohovci, rovnako divadielko v Dolnej Krupej. Divadlo v Hlohovci sa dodnes zachovalo, aj keď je nešťastne zrekonštruované, a divadlo v Dolnej Krupej, ktoré sa spomína aj s návštevami Ludwiga van Beethovena, to sa, žiaľ, na konci druhej svetovej vojny zbúralo.
Váš vedecký výskum sa, pochopiteľne, neorientoval len na výskum divadelnej kultúry, ktorá bola spojená s vašim rodiskom a regiónom.
Pripravoval som dejiny drámy a neskôr aj dejiny divadla. Napríklad, moju diplomovú prácu som venoval dramatikovi Jánovi Palárikovi, ktorý je mojou celoživotnou láskou. Neskôr k nemu pribudol aj Ferko Urbánek, ktorému chcem venovať najbližšie svoju knižnú prácu. Až neskôr som sa začal venovať dejinám divadla – mojou doménou sa stalo ochotnícke divadlo od vzniku, od roku 1830, až po súčasnosť. Dnes sa teda venujem nielen výskumu staršej slovenskej drámy, najčastejšie 19. storočia, ale zároveň aj dejinám divadla, čo je určitou mojou prioritou. Teda základ bol zosumarizovať všetky tituly, ktoré sa hrali a kde sa hrali. Aby som tento výskum nemal v čiastkových prácach, do dvoch zväzkov som sústredil všetky súpisy ochotníckych titulov od najstarších čias až po rok 1918, teda do zániku Rakúska-Uhorska. Slovenské divadelné predstavenie až do roku 1918 nebolo len kultúrnou aktivitou, ale aj významnou manifestáciou národného ducha. Po vzniku Československa tento aspekt zanikol. Kým dovtedy to bol čin odvahy, odvtedy to bola skôr umelecká alebo zárobková činnosť.
Vaše meno je spojené aj s divadelnou kritikou. Patríte k tým nemnohým kritikom, ktorí využívajú všetky dostupné možnosti kriticky reflektovať súčasné divadelné dianie. Aj keď v dnešnej dobe je nájsť priestor, kde by sa dala uverejniť kritika divadelnej inscenácie či koncertu, skôr problémom.
Pokiaľ ide o akési moje krédo kritiky, to myslím trošku nadľahčene. Skôr si tými formuláciami uľavujem v tomto staršom veku (smiech). Tie zásady som zhrnul napríklad do týchto bodov: Kritika je divadlom po divadle. Píš tak, aby si nemal výčitky svedomia, keď po predstavení ideš na recepciu, nedaj znať, že po premiére si bol na posedení s hercami. Aj keď sa nepodpíšeš, čitateľ musí poznať, kto to písal. V rozprávkach aj zvieratá hovoria ľudskou rečou, mal by to vedieť aj kritik.
Kritik by sa týmito návodmi mohol nechať poučiť, no dnes je problém uverejniť recenziu aktuálnej divadelnej premiéry. Recenziu nájdeme v novinách až s časovým odstupom, čo je dané periodicitou divadelných a literárnych časopisov. Aj v mienkotvorných denníkoch sú kritiky uverejnené často až s odstupom niekoľkých dní. A niekedy ani nejde o kritiku, ale skôr o propagačný článok o inscenácii či reflexiu redaktora.
Priestor pre kritiku sa takmer zúžil na minimum. Zostáva pár odborných časopisov, ale denná kritika neexistuje. Kedysi bolo bežné, že konkrétny kritik mal vyhradený pravidelný priestor v novinách. A kritiku tam uverejnil už na druhý deň po predstavení. A herci a inscenátori na ňu čakali. Napríklad, mne sa podarí neraz uverejniť kritiku s dvoj-trojmesačným odstupom od uvedenia inscenácie. Čerstvé a bezprostredné reagovanie na inscenáciu je už zriedkavé. Aj keď kritika sa nepíše preto, aby ste poopravili uvedenie inscenácie, veď tvorcovia sa ku korekciám naštudovanej a premiérovanej hry nevracajú. Hrajú to, čo naštudovali, tobôž by reflektovali to, čo od nich chceli kritici.
Rozhovor sme začínali v Trnave. Sledujete aj dnes aktivity súboru Divadla Jána Palárika, ktorý je výrazne omladený a jeho dramaturgia kolíše na pomedzí experimentu a klasického divadla?
Dnešný súbor je už trošku iný, kedysi tam zakotvil celý ročník z herectva na VŠMU. Tam povyrástli, vtlačili pečať svojmu herectvu, a potom odchádzali do Bratislavy. Zaujímavé je, že to bol najmladší divadelný súbor v najstaršej divadelnej budove na Slovensku. Mne sa stalo napríklad, keď som veľmi prijal inscenáciu, dozvedel som sa, že inscenácia nemá veľký úspech u publika. Hoci som ju pozitívne prijal, inscenácia prepadla. To znamená, že názory kritika a publika bývajú často rozdielne. Nemožno však tvrdiť, že jeden či druhý kritik nemajú k niektorým divadlám bližšie, veď je to jasné aj z mojej práce. Napríklad, ja tým, že som Trnavčan, trnavskému súboru držím palce, ale v kritike sa snažím byť objektívny.
Aké sú vaše návraty do Trnavy?
Sú to návraty historické. Chodím stále do archívov na výskum a snažím sa publikovať výsledky mojej práce aj v štúdiách. Ale sú to aj návraty na premiéry divadla. Sú mi blízke najmä inscenácie slovenskej a svetovej klasiky. A z tej duše sa radujem, keď sa inscenuje Palárik. Na Slovensku podľa spisovateľov máme nazvané viaceré divadlá: Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Divadlo J. Záborského v Prešove, niekedy sme mali aj Divadlo P. Jilemnického v Žiline. Ale títo dramatici sa ťažko inscenujú. Dramaturgie majú, až na Tajovského, všade hlavu v smútku, keď majú mať autora nielen na štíte divadla, ale aj na javisku. Napríklad, Hviezdoslav napísal viacero hier, ale hrá sa len Herodes a Herodias. Jonáš Záborský mal vyše tridsať hier, ale hrá sa jedna jediná veselohra Najdúch. Naproti tomu Ján Palárik má tri veselohry a jednu drámu. A tie tri veselohry sa hrajú všade a stále.
Martin JURČO

Zatiaľ nehodnotené