novinky z radnice

Umelecká verejnosť, milovníci opernej a operetnej hudby, Trnavčania i priatelia sa v polovici februára v historickej budove Slovenského národného divadla a potom v bratislavskom Krematóriu rozlúčili s významnou osobnosťou našej hudobnej kultúry a slovenského interpretačného umenia, trnavskou rodáčkou Elenou Kittnarovou. Celé štvrťstoročie výrazne utvárala umelecký profil našej reprezentačnej opernej scény. Napriek desiatkam rokov prežitých v Bratislave nezabudla na svoje rodné mesto a pravidelne sa zúčastňovala aj na jeho kultúrnom živote.

Elena Kittnarová sa narodila 2. júna 1931 v Trnave ako Elena Kurbelová. Rodiča boli Trnavčania, otec bol sústružníkom v trnavskom cukrovare, blízko ktorého aj bývali – v kolónii cukrovarníckych domčekov. Kurbelovci mali tri deti – syna Jozefa, dcéru Martu a Elenu. Obe zakotvili v hudobnej kultúre a sestru Eleny Kittnarovej poznali mnohí ako opernú speváčku Martu Meierovú, ktorá tiež vyorala významnú brázdu na poli operného spevu. Zaujímavé je, že keď staršia sestra Eleny – Marta nastúpila na štúdium spevu, rodičia príliš nesúhlasili, aby podobným smerom išla aj mladšia sestra. Nepomohlo ani to, že mladá Elena začínala u Mikuláša Schneidera Trnavského. A tak si mohla vybrať buď úradnícku kariéru na obchodnej akadémii, alebo kariéru zubnej laborantky. A keďže nechcela byť úradníčka, študovala u trnavského dentistu Oskara Horanského. Po roku učňovských štúdií sa predsa len rozhodla ísť na skúšky na Štátne konzervatórium do Bratislavy, aj keď rodičom povedala, že ide na výlet so sestrou Martou. A uspela. Potom už aj rodičia, či chceli alebo nechceli, museli súhlasiť so štúdiom v Bratislave.
Vo viacerých profilových rozhovoroch s Elenou Kittnarovou sa spomína Trnava a práve Mikuláš Schneider Trnavský. Podobne sa vyznala aj v jednej z rozhlasových relácií, ktorej základy vznikli v Trnave. Dve Trnavčanky – speváčka Elena Kitnnarová a významná rozhlasová redaktorka Asta Kuffelová sa stretli na speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského. A tam sa jej opýtala práve naňho. „My sme ho nazývali Miklóš Báči. Tento milý učiteľ hudby, skladateľ, dirigent ma začal učiť spev a bola som veľmi rada, že som sa k nemu dostala. Učil na učiteľskom ústave husle a teóriu. Cez veľkú prestávku som ho čakala na schodoch, ako išiel do zborovne. Mala som 12 rokov a trošku aj trému. Povedala som mu, že by som rada uňho spievala v zbore. Pozrel sa na mňa cez okuliare a povedal, že ma vyskúša, aký mám hlas. Môžete hádať, čo som spievala – známe Ružičky. Povedal, že hlas mám, len sa musím veľa učiť. A tak som k nemu chodila do zboru, kde som postupne získavala vedomosti. Po skončení štúdia v Trnave som práve na jeho návrh išla do Bratislavy na Štátne konzervatórium. Myslím, že majster by mal radosť, keby videl, akých absolventov má na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave,“ spomínala Elena Kittnarová, ktorá sa v roku 2001 stala členkou Klubu priateľov Trnavy, pravidelne chodila na Trnavské dni, a tiež pôsobila niekoľko rokov v medzinárodnej porote v Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského. „Aj sa hovorilo, že Trnava je mestom umelcov a športovcov. Trnava je mojou láskou dodnes, a rada sa do nej vraciam. Mala som úžasné detstvo, mamička vedela krásne spievať, brat aj otec chodili do trnavského zboru Bradlan. Aj moja sestra práve tam spievala. Aj ja som mohla neskôr spievať nádherné veci u Schneidera v Dóme. Začínala som tam ako štrnásťročná, veľmi mi pomáhal. Dokonca mi napísal aj list. Keď som niečo pokazila pri omši, napríklad nástup, vždy zadupal a zahrešil (smiech).“
Odchodom Eleny Kittnarovej z Trnavy do Bratislavy sa začala jej významná spevácka a životná etapa. Ako jediná slovenská speváčka bola nielen primadonou spevohry Novej scény (1953 – 1966), ale vzápätí aj sólistkou Opery Slovenského národného divadla (1966 – 1993). Jej posledným predstavením bola Abigail vo Verdiho opere Nabucco v roku 1995, ktorú vo svojej umeleckej kariére spievala vyše 250-krát. Nová scéna bola pre ňu síce najprv nechcená, no po rokoch si pochvaľovala aj tento výcvik v ľahkom dramatickom žánri. Vytvorila tam 24 operetných rolí a zachytila aj prvú etapu muzikálov na slovenských javiskách (napríklad My Fair Lady). Na Novej scéne vytvorila rad titulných rolí – Rosalindu v Netopierovi, Aničku v Hrnčiarskom bále, Barbaru v Noci v Benátkach, Hanu Glavariovú vo Veselej vdove, Elizu Doolittlovú v spomínanom muzikále My Fair Lady a mnohé ďalšie.
Jej prierazný, farebný, veľký soprán, prirodzený šarm, herecký talent a pohybová kreativita sa na Novej scéne uplatnili tak výrazne, že si ju po rokoch znovu začala všímať Opera SND, z ktorej musela z administratívnych dôvodov odísť ešte ako končiaca študentka konzervatória v roku 1953. V Opere SND na ňu „čakalo“ 42 premiér. K vrcholom jej dramatického umenia na opernom javisku patrí spomínaná Abigail v Nabuccovi, Floria Tosca v Pucciniho opere, Emília Marty v Janáčkovej Veci Makropulos a vokálne i psychologicky zložité Straussove hrdinky – Salome i Elektra, na ktoré často spomínala. Jej všestrannosť potvrdzuje celý rad štýlovo odlišných úloh: Líza v Pikovej dáme, Leonora v Trubadúrovi, Jenny v Brittenovej Žobráckej opere, Aida v rovnomennej opere G. Verdiho, dvojnásobne naštudovaná Lady Macbeth, Tatiana v Eugenovi Oneginovi, Madeleine de Coigny v André Chénierovi, Katrena v Krútňave a Ľutomíra v Svätoplukovi. Svedectvom oddanosti Eleny Kittnarovej modernej slovenskej opere bola jej Ráchel v opere Hostina od slovenského skladateľa Juraja Beneša (1984). Práve s významným hudobným skladateľom a pedagógom, trnavským rodákom Jurajom Benešom dlhé roky spolupracovala a boli si blízki aj pre ich rodiská.
Pripomenúť treba aj niekoľko zahraničných aktivít Eleny Kittnarovej. S Operou SND absolvovala vystúpenia na Pražskej jari ’74, zájazdy do Drážďan a Berlína, Bulharska, Ľubľany, Bruselu, Antverp, Kyjeva, Moskvy a dvakrát bola aj v Španielsku. Tri roky bola stálym hosťom Leipziger Theater. V roku 1986 premiérovala ako hosť Emíliu Marty v Janáčkovej opere Vec Makropulos v Teatro Colón v Buenos Aires. Umelkyňa často hosťovala ako sólistka v Slovenskej filharmónii, desiatky nahrávok má aj so Symfonickým orchestrom Čs. rozhlasu v Bratislave a Orchestrom Novej scény. Elena Kittnarová je laureátkou mnohých titulov (napr. Janáčkovej medaily), ale aj titulu zaslúžilá umelkyňa (1978) a národná umelkyňa (1981). Významný vzťah Eleny Kittnarovej k svojmu rodisku ocenilo Mesto Trnava, ktoré jej udelilo v roku 1997 ocenenie za celoživotnú dôstojnú reprezentáciu mesta Trnavy v hudobnej oblasti.
V mnohých rozhovoroch stále spomínala svoje trnavské zázemie, z ktorého vzišla. Napríklad, keď spomínala svoju rodinu z čias, keď už ako slávna umelkyňa účinkovala na koncerte v Trnave: „Maminka mala strašnú trému za mňa, ani na to predstavenie radšej nešla. Od trémy by jej za mňa srdce puklo. Všeobecne nechodila na moje predstavenia, no ocko ich videl takmer všetky. Nebol kritický, až tak do toho nezasahoval, on nevedel ani pochváliť, ale vždy mal slzy v očiach, a to stačilo. Napríklad Nabucca, Onegina – mnohé tie predstavenia sme hrali aj na zájazde v Trnave. Aj môj brat zbožňoval hudobné divadlo,“ hovorila kedysi Elena Kittnarová a na opernom javisku sa stretla aj so svojou sestrou Martou Meierovou, rovnako sólistkou Opery SND: „Robila mi matku v Oneginovi, v Trubadúrovi mi robila služobnú a potom menšie roličky, napríklad v Elektre. Zaspievali sme si v štyroch alebo piatich veciach,“ hovorila Elena Kittnarová. „Či som mala trému? Určite. Myslím, že každý z nás má trému, ale každý ju prežíva inak. Ja mám trému až potiaľ ako vyjdem na javisko. Zaspievam prvý part alebo najťažšie miesta a poviem: Už je to dobre. Mám vždy ľadové ruky, ako keby mi krv neprúdila. Potom som si nejako zvykla, povedala som si: Vykroč! A neboj sa, dobre to dopadne. Keď som sa učila, často to bolo potichučky pri klavíri. Keď som varila, vždy som si opakovala texty a pasáže, ktoré sú háklivé. Mnohokrát ma pri tom veľa napadlo. Často som v Bratislave chodila so psom na Kuchajdu. Tam som sa rozospevovala, inokedy v divadle hodinu pred skúškou, keď tam ešte nikto nebol. Podobne aj pred predstavením som prišla hodinu pred začiatkom, rozospievala som sa – a vyštartovala na tie naše zlaté dosky.“
Tvorba Eleny Kittnarovej sa zo súčasnosti preniesla do slovenskej hudobnej histórie. A okrem toho, že obohatila našu hudobnú kultúru, ju i urobila šťastnou. Tak ako o tom hovorila v deväťdesiatych rokoch. „Po Elektre, keď prišla opera Salome som si povedala, že nikdy viac Straussa. Ale prišlo to, bez alternácie, aj keď to bolo náročné. Pri tom som si tak spomenula, že čo chceš vlastne Kittnárka, to si ani v živote nečakala, keď si bola v operete, že raz toto všetko zúročíš v opere. Tieto krásne postavy, po ktorých si túžila, ako Aida, Tosca... Nakoniec v tej Elektre som spievala: Nežiadaj viac, keď šťastie dostaneš. A ja som to šťastie dosiahla v opere. Takže: Vďaka, vďaka, vďaka!“
Martin JURČO, foto: -eu, snd-

Pramene:
Hudba je súčasťou môjho života (Elena Kittnarová). In: Bratislava : Čs. rozhlas na Slovensku (zvukový záznam). Red.: Ľ. Baricová. Archív zvukových dokumentov SRo, AFR 3477/1; Vys.: 4. 5. 1980.
Kuffelová, A.: Mikrofórum s Elenou Kittnarovou. In: Bratislava : Čs. rozhlas na Slovensku (zvukový záznam). Archív zvukových dokumentov SRo, AFR 5455/1; Vys.: 24. 5. 1986.
Šišoláková, M.- Sklár, P.: Diva. Profil opernej speváčky Eleny Kittnarovej. In: Bratislava : Slovenský rozhlas (zvukový záznam). Archív zvukových dokumentov SRo, SCD-003390; Vys.: 24. 5. 2006.
Ursínyová, T.: Život na dvoch scénach Elena Kittnarová. Bratislava : ARM 333 2004.
Ursínyová, T.: Cesty operety. Bratislava : Opus 1982.
Vajda, I.: Slovenská opera. Bratislava : Opus 1988.

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (130x hodnotené)