novinky z radnice

Keď už dostalo konečnú podobu predošlé číslo Noviniek z radnice, Trnavou sa rozniesla krutá zvesť. Po dlhotrvajúcej chorobe zomrela vo veku 66 rokov Anka Adamcová, manželka futbalového vicemajstra sveta 1962 Jozefa Adamca (terajšieho poslanca mestského zastupiteľstva), matka troch detí – Janky, Jozefa a Stanislava.

Záľaha kvetov na jej hrobe zvädla. Vzácna, výnimočná osobnosť odišla do večnosti. V spomienkach však naďalej zostáva medzi nami.
Kto výstižnejšie by zosnulú mohol charakterizovať, ak nie jej dlhoročný spolupracovník Ladislav Hlavatý? Jeden z nestorov trnavského športu (hádzaná, plávanie) sa po krutej zvesti vyznal pre Novinky z radnice slovami: „Anku Adamcovú som poznal ešte počas štúdia v bratislavskej FTVŠ UK, kde ona študovala v nižšom ročníku. V roku 1967 sa stala v Trnave mojou kolegyňou. Spočiatku išlo o PdF UK, neskôr o MTF STU. Spolu sme tu pedagogicky pôsobili 38 rokov. Mal som možnosť vidieť niekoľko basketbalových zápasov domácej TJ VŠ, kde Anka rozdávala svoje bohaté skúsenosti na poste strednej rozohrávačky. Oveľa viac času však venovala tréningom študentov, nádejných basketbalistov. S Ankou i ďalšími kolegami sme organizovali významné športové súťaže, napríklad Československú univerziádu, Akademické majstrovstvá Slovenska, Malokarpatský maratón, plavecké preteky Veľká cena Trnavy a mnoho ďalších. Vedno sme absolvovali veľa letných a zimných telovýchovných kurzov pre poslucháčov pôvodnej i nástupníckej trnavskej fakulty. Bola výborným človekom. Vždy ochotná pomôcť, spoľahlivá, pritom skromná a nekonfliktná. Nikdy na ňu nezabudnem.“
Jej spoluhráčka z úspešného druholigového družstva basketbalistiek TJ Vysoké školy Trnava, pivotka Elena Hrebíčková: „Zdá sa, že to bolo iba nedávno, čo pod deravými košmi v telocvični vtedajšej pedagogickej fakulty na Prednádraží sa stretla naša výborná partia. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sme dokonca útočili v 2. lige na postupovú métu. Anka Adamcová (na fotografii spomínaného družstva basketbalistiek v hornom rade druhá sprava) sa po vydaji presťahovala z Bratislavy do Trnavy. Vtedy už bola matkou 2-ročného Jožka. Priniesla si so sebou batoh cenných basketbalových skúseností, ktoré nazbierala v drese Lokomotívy Bratislava. Hoci už mala zápisy i na reprezentačnej úrovni, nikdy to nedala najavo. Všetkým spoluhráčkam vedela poradiť, organizovala hru a z jej nahrávok sa mi na pivote často darilo zakončovať. Najmä Ankinou zásluhou som v jednom majstrovskom zápase dosiahla 45 bodov. Po tomto výkone ma ako jedinú druholigistku pozvali do reprezentačného výberu. Tiež mimo ihriska sa k nám správala kamarátsky. Po tréningoch nás neraz pozvala domov na čajovú posiedku. Približne po dvoch sezónach som prestúpila do Slovana Bratislava. Bola to predovšetkým zásluha Anky Adamcovej, mojej hráčskej dvojičky v TJ VŠ, ktorá mi na palubovke veľmi pomohla vo zviditeľnení sa.“
Spomienka iného matadora trnavskej telovýchovy, Karola Duffeka: „V mnohých kapitolách jesenného Malokarpatského maratónu a príležitostne i pri niektorých ďalších podujatiach, ktoré organizovala katedra telesnej výchovy a športu pre vysokoškolákov aj širokú verejnosť, som pracoval v pozícii rozhodcu. Nespočetnekrát sa naskytla príležitosť bližšie spoznať vysoké organizátorské a povahové kvality Anky Adamcovej. Je mi ľúto, že nás tak skoro opustila.“
Dovoľ, milý čitateľ, niekoľko slov autora celého príspevku. Keď som koncom šesťdesiatych rokov prišiel do Trnavy na vysokoškolské štúdium, našimi učiteľmi telocviku boli viaceré známe športové mená. Medzi nimi začínajúca odborná asistentka, basketbalová reprezentantka ČSSR Anka Adamcová-Gerhátová. Nádherná žena, výzorom aj ľudsky. Takou zostala po celý život.

***

Ani ďalší mesiac nového roku sa nezaobišiel bez smútku. Hneď v úvodné februárové ráno si zubatá prišla v Národnom onkologickom ústave v Bratislave po 64-ročného Ladislava Kunu, predsedu predstavenstva správnej rady FC Spartak Trnava. Teda aj v druhom prípade skosila športovú osobnosť zákerná choroba.

Zaradil sa do galérie najväčších postáv vyše 115-ročnej histórie trnavského futbalu. Spartakovský dres obliekal plných šestnásť sezón, hoci dostal viacero lákavých ponúk na prestup do iných klubov. Ako hráč sa pričinil o všetkých päť majstrovských titulov Trnavčanov (1968, 1969, 1971, 1972, 1973) a o tri prvenstvá v Československom pohári (1967, 1971, 1975). Pamätné sú jeho dva góly v domácej odvete semifinále Pohára európskych majstrov 1969 s Ajaxom Amsterdam (Trnava vyhrala 2:0).
Vo federálnej lige mal na konte 424 zápasov, najviac zo slovenských futbalistov. V najvyššej ligovej súťaži skóroval 86-krát. Stal sa Futbalistom roka 1969, dva razy bol v tejto celoštátnej ankete strieborný (1967, 1968). Za reprezentačný A-tím nastúpil 47-krát (9 gólov). Premiérovo obliekol najcennejší dres výberu ČSSR už ako devätnásťročný, keď 18. mája 1966 debutoval v Prahe proti ZSSR (1:2). Odohral všetky tri duely na MS 1970 v Mexiku, kde si po súboji s Brazíliou vymenil dres s nekorunovaným kráľom svetového futbalu Pelém. V máji 1971 ho nominovali do mužstva sveta na moskovské rozlúčkové stretnutie legendárneho brankára Leva Jašina. Pred 100 tisícovou návštevou v Lužnikách zastupoval česko-slovenský futbal spolu s brankárom Dukly Praha Ivom Viktorom.
Po skončení bohatej hráčskej dráhy sa Kuna vrátil do Spartaka ako asistent trénera ligového mužstva. V septembri 2006, po rozsiahlej rekonštrukcii futbalového stánku, prijal pri sviatočnom otvorení rolu krstného otca tohto významného športoviska. Cez prvú marcovú nedeľu 2008 prevzal na slávnostnom mestskom zastupiteľstve ocenenie z rúk primátora. Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnavy udelili L. Kunovi pri príležitosti životného jubilea, šesťdesiatych narodenín.
Ešte predtým, začiatkom januára 2007, akceptoval ponuku majiteľa FC Spartak. Najvýznamnejšia riadiaca funkcia v červeno-čiernom klube patrila legendárnemu stredopoliarovi do posledného dňa plodného života.
Vicemajstrovi sveta spred polstoročia na juhoamerických trávnikoch, spartakovskému krídelníkovi Jozefovi Štibrányimu, sa ešte niekoľko dní po Kunovom pohrebe triasol hlas dojatím: „O jeho vážnych zdravotných problémoch vedela z médií široká futbalová verejnosť. Lacko statočne bojoval a do poslednej chvíle zostal verný milovanému Spartaku. Pre svoj červeno-čierny klub odviedol počas štvrťstoročia obrovské penzum záslužnej roboty. Naša generácia napríklad ocenila, že po jeho príchode do klubového prezidentského kresla sa v oveľa väčšej miere začala venovať pozornosť hráčom, ktorí pre Trnavu za tie roky na futbalovom poli niečo vykopali. Bolo to vidieť i nainštalovaním mnohých pamätných fotografií v útrobách spartakovského chrámu.“
Tiež v tejto kapitole ešte zopár viet od autora. S Ladislavom Kunom, po mojom príchode na post mediálneho hovorcu FC Spartak, som sa v hlavnej budove Futbalového štadióna Antona Malatinského jeden rok delil o spoločnú kanceláriu. Popri iných povinnostiach zostal čas aj na písanie pamätnice o výnimočnej dráhe nášho vrcholového hráča, trénera a funkcionára. Azda sa raz nájde vydavateľ, čo autobiografii nezabudnuteľného elegána zelených trávnikov pomôže na svet. Á propos, žiada sa použiť názov knihy Diamant futbalového Spartaka. Viem, že Laci Kuna by bol proti. Tak skromného človeka, s ktorým obrovská popularita vôbec nezamávala, som tuším v živote ani nestretol.
Jaroslav LIESKOVSKÝ

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)