novinky z radnice

Vŕbové prútiky, voda, vajíčka – tri hlavné magické prostriedky používané v predkresťanskom období počas sviatkov vítania jari mali zabezpečiť ľuďom, zvieratám i rastlinám prosperitu, zdravie a plodnosť. Neskôr si ich v mierne pozmenenej forme osvojilo i kresťanstvo a dodnes predstavujú jedny zo symbolov veľkonočných sviatkov a prebúdzajúceho sa života.Pre kresťanov veľkonočné sviatky znamenajú najdôležitejšiu časť cirkevného roka zasvätenú pamiatke na utrpenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. V ľudovej kultúre je to zároveň obdobie začiatku roľníckeho roka spojeného s vítaním jari. Podľa ľudovej viery bola príroda do veľkonočných sviatkov „zamknutá“, potom sa „otvárala“, „odomykala“, začínali pučať prvé rastliny. Prichádzala jar.

Veľkonočný týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, počas ktorej ešte v prvej polovici 20. storočia v každej dedine na okolí Trnavy chodili od domu k domu skupinky dievčat s „letečkom“, „májom“ – zelenou halúzkou ozdobenou stužkami, vyfúknutými vajíčkami a slamenými či papierovými reťazami. Spevom ohlasovali príchod jari. Keď prišli do dvora, domácim spievali: „Kvetná nedela, des klúč podela?
Ja som ho dala svatému Juru, / svatý Jur volá, zem sa otvírá,/ všelijaké kvící, až sa hora svící, ruža fiala.“ / „Budzte tu babički veselé, / už vám to letečko neseme. / Sedzí pani v okne, sukénka jej mokne, / prinde k nej kapitán, hlavenku jej odtne. / Ide Peter z Ríma, nese flašu vína, / háj, háj, zelení máj.“
Gazdiná si z „letečka“ kúsok odobrala a za odmenu dievčatám do košíčkov dala sladkosti, drobné mince a vajíčka, ktoré potom zdobili pre šibačov. Tento zvyk vo viacerých obciach pretrváva do súčasnosti, napríklad v Boleráze, Dolných Lovčiciach, Hornom Dubovom, Hrnčiarovciach nad Parnou, Zelenči, Kátlovciach či Suchej nad Parnou.
V kostole sa v tento deň dodnes svätia rozkvitnuté vŕbové konáriky – bahniatka, „jabrátka“, „jarabátka“, ktoré si ľudia odniesli domov, založili za hradu, sväté obrazy, či vložili do vázy. Posvätené bahniatka mali chrániť dom pred bleskom. V Suchej nad Parnou mal každý člen rodiny zjesť po jednom kvete z posvätenej vetvičky, aby ho celý rok nebolieval žalúdok.
Na Zelený štvrtok sa varili jedlá z listov zelených rastlín, ktoré mali konzumentom zabezpečiť silu a zdravie. Najčastejšie to boli prívarky zo špenátu, šťaveľu, ale i púpavy a mladej žihľavy. Veľmi obľúbeným a zdravým jedlom bol kalkýš – zmes múky a šťavy z prelisovaných klíčiacich obilných zŕn upečená na „pekárni“ v peci. Pripravovali sa i fazuľové a šošovicové prívarky, makové slíže. Tieto mali zaistiť bohatú úrodu. V tento deň sa po omši „zaviazali“ zvony, vravievalo sa, že „uleceli do Ríma“. Robilo sa tak na pamiatku Kristovho umučenia. Odvtedy až do obradu Vzkriesenia na Bielu sobotu zvykli po dedine chodiť chlapci s malými ručnými rapkáčmi, alebo rapkáčmi v podobe tragača. V predkresťanskom období zvukom rapkáča vyháňali z chotára zlé sily. V čase kresťanstva nahradzovali „zaviazané“ zvony – ohlasovali poludnie a večer, zvolávali veriacich do kostola. V kostoloch mali na tento účel i veľký drevený rapkáč, ktorý mohol mať podobu menšej skrinky, alebo mal veľkú rámovú konštrukciu. Zvyk zvolávať veriacich do kostola týmto spôsobom už v mnohých obciach zanikol. Avšak v niektorých ešte stále pretrváva, napríklad v Malženiciach, Opoji, Kátlovciach či Šúrovciach. Malé ručné rapkáče sa v súčasnosti používajú predovšetkým namiesto zvončekov počas obradov v kostoloch. Od polnoci do jednej hodiny ráno sa veriaci chodili modliť ku krížom. Bola to spomienka na pobyt Ježiša v Getsemanskej záhrade.
Veľký piatok je dňom najväčšieho cirkevného pôstu v roku. Jedlo sa len raz za deň. Pripravovala sa fazuľová polievka, makové slíže, najčastejšie však ryby s kúskom chleba, alebo len samotný chlieb. Skoro ráno, ešte pred svitaním, sa chodili ľudia umývať k potoku či k rieke. V predkresťanskom období sa verilo, že voda v tomto období má ozdravovacie i ochranné účinky. Kresťania zasa verili, že ich voda očistí od hriechu. Zároveň si obradným umývaním a modlitbami pripomínali Ježišovo prekročenie potoka Cedron pred jeho zradením. V tento deň chodili kúpať do potokov i kone, aby mali ľahké nohy a boli zdravé. Na Veľký piatok sa nesmeli vykonávať práce spojené so zemou – nesmela sa zem „hýbať“, pretože Kristus je uložený v hrobe. V kostole sa čítali pašie či hrali pašiové hry.
Počas Bielej soboty vrcholili prípravy na veľkonočnú šibačku. Mládenci plietli korbáče – „šibáky“ z vŕbového prútia, dievčence zas maľovali vajíčka. Na ich zdobenie používali prírodné farbivá – vyvárali ich v odvare z cibuľových šupiek, raže, kávy. Prikladali na ne petržlenovú vňať či listy, ktoré obviazali handričkou. Vzor listov sa na ne vyvarením otlačil, čím vznikali zaujímavé ornamenty. Nakoniec ich natierali masťou, aby sa pekne leskli. Neskôr používali i kupované anilínové či vodové farby. Gazdiné v tento deň pripravovali jedlá na Veľkonočnú nedeľu. Piekli „caltu“ (kysnutý koláč plnený makom, tvarohom, alebo orechami), „stracené kura“ alebo „veľkonočnú babu“ (zmes z žemlí, mlieka, mäsa a vajec), pečené kozľa, baránka, či teľacinu, chystali údené mäso, soľ, vajíčka.
Nezabúdalo sa však na duchovný rozmer Bielej soboty. V priebehu celého dňa sa ľudia chodili klaňať a rozjímať k Božiemu hrobu umiestnenému v kostole. Od Veľkého piatku pri ňom zvykli držať stráž miestni hasiči. Na večerných cirkevných obradoch zvaných „Skríšení“ sa zišla celá dedina. Kedysi sa začínali pred kostolom „pálením Judáša“ – spaľovali sa zvyšky starých svätenín. Tento zvyk už v súčasnosti veriaci nepoznajú. Kňaz posväcoval nový oheň, ktorým zapaľoval večné svetlo a veľkonočnú sviečku – paškál. Počas obradov sa opäť rozozvučali zvony na znak Zmŕtvychvstania Ježiša Krista, víťazstva života nad smrťou. Zároveň sa ukončil 40-dňový pôst. Po bohoslužbách sa rodina zišla okolo stola a spoločne večerali zvyčajne údenú šunku, „stracené kura“ a vajíčka.
Ráno na Veľkonočnú nedeľu gazdinky dodnes prinášajú do kostola košíky naplnené veľkonočnými dobrotami, kde ich kňaz posvätí. Bohoslužby sa v tento deň nesú v radostnom duchu oslavy vzkriesenia Ježiša Krista. Po návrate domov každý člen domácnosti obradne ochutnal z posvätených jedál, čím sa mala zabezpečiť prosperita, súdržnosť a zdravie rodiny. Poobede sa v niektorých dedinách ešte plietli korbáče a zdobili kraslice. V Bučanoch a Suchej začínali už v predstihu zväčša malí chlapci šibať dievčatá.
V minulosti sa Veľkonočný pondelok v obciach na okolí Trnavy niesol prevažne v znamení šibačky. Od skorého rána chodili po dedine skupiny malých chlapcov a mládencov s prútenými korbáčmi šibať dievčence. Tie sa pred nimi naoko schovávali či utekali, ale pre každú bolo vecou cti mať čo najviac šibačov. Dotykom vŕbového prútia s telom dievčaťa sa prenášala na ňu sila, vitalita a zdravie. Chlapci pri šibaní hovorievali rôzne veršovačky, napr.:
„Šibi-ribi, masné ryby,/ dávaj vajcá od korbáča, / okrem teho kus koláča, / naposledy groš, už je teho dost.“
Vyšibané dievčatá priväzovali šibačom na korbáč stužku a odmenili ich pripraveným pohostením, maľovanými vajíčkami, sladkosťami a peniazmi, starších i pohárikom pálenky či vína. Predovšetkým od druhej polovice 20. storočia sa okrem šibania dievčat začína na dedinách v okolí Trnavy vo väčšej miere objavovať i polievanie, a to nielen vodou, ale aj voňavkami. Polievanie vodou predstavuje symbolickú očistu dievčaťa. Poobede sa všetci obyvatelia zišli na spoločnej zábave, mladí na tancovačke, starší na posedení. V Malženiciach sa o tomto čase začínala „odveta“ dievčat – dievčenská šibačka, ktorá pokračovala i na druhý deň v utorok. Utorňajšia dievčenská šibačka bola kedysi známa i v Bučanoch, Križovanoch a Ružindole.
Tradičné veľkonočné zvyky v obciach na okolí Trnavy boli v minulosti súčasťou komplexu zvykov kalendárneho cyklu spojeného s roľníckym spôsobom života. Magické úkony vychádzali z predstáv o fungovaní kolobehu prírody, od ktorej bolo roľnícke obyvateľstvo bytostne závislé. Ich pôvod je často veľmi starý a siaha do predkresťanského, staroslovanského obdobia. Viaceré úkony či atribúty prevzalo kresťanstvo, upravilo si ich význam a symboliku.
V upravenej forme tak pretrvávajú dodnes. Zmenou životného štýlu, sociálno-kultúrnych vzťahov vo vidieckom prostredí zostali niektoré zvyky vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu, stratili svoju niekdajšiu funkciu i význam. A v súčasnosti plnia najmä zábavnú úlohu. Iné v priebehu desaťročí úplne zanikli a o ich existencii vieme už len zo zachovaných historických prameňov či spomienok pamätníkov.
Na záver možno spomenúť, že v zbierkovom fonde Západoslovenského múzea v Trnave sa nachádzajú viaceré predmety spojené s veľkonočnými sviatkami – malé rapkáče, prútené veľkonočné korbáče a kraslice zdobené rôznymi technikami.
Mgr. Aneta CINTULOVÁ, etnologička ZsM v Trnave
Foto: archív ZsM

Použitá literatúra: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska zv. 1-2, kol., Veda vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1995, s. 932
Horváthová E. : Rok vo zvykoch nášho ľudu, Tatran, Bratislava, 1986, s. 248
Monografie obcí na území TT SK
Použité zdroje: Dotazník k súčasným veľkonočným tradíciám v obciach na okolí Trnavy, autorka A. Cintulová, 2012, informácie od respondentov pochádzajúcich z Brestovian, Bohdanoviec nad Trnavou, Modranky, Hrnčiaroviec, Zelenča
http://www.minv.sk/?informacie_katolicka_sluzba&sprava=velka-noc-je-najstarsim-a-najvyznamnejsim-sviatkom-krestanskeho-cirkevneho-roka

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.3 (9x hodnotené)