novinky z radnice

Jubileum futbalového kráľa slovenských kanonierov ovenčila nová kniha z dielne športového publicistu Michala Zemana, trnavského rodáka

Na svet prišiel 26. februára 1942 vo Vrbovom. Dvojnásobný účastník vrcholného šampionátu planéty, držiteľ siedmich majstrovských titulov, štvornásobný víťaz ligovej súťaže kanonierov. Strieborný v ankete o slovenského futbalistu storočia. V tomto volebnom období poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Trnavy. Reč je o Jozefovi Adamcovi, futbalovej ikone svetového strihu.

Široká športová komunita si jubilanta uctila exhibičným zápasom v hale na Rybníkovej, následne v priamom televíznom prenose počas vyhlásenia výsledkov celoštátnej ankety Futbalista roka 2011 v dome kultúry Tirnavia aj cez prestávku prvoligového súboja Spartak – ViOn Zlaté Moravce.
Vo štvrtok 8. marca zažila Trnava ďalšiu významnú futbalovo-spoločenskú udalosť. V kníhkupectve TK Libri sa krstila kniha Hatrlo, s podtitulom Jozef Adamec – príbeh legendy. Akiste nielen priaznivcom koženej je dôverne známe, že hlavný názov graficky a textovo veľmi pútavo spracovaného životopisu zvolil Michal Zeman, trnavský rodák, podľa familiárnej prezývky populárneho futbalistu. „Pri písaní som sa vrátil do detských čias, pretože bola možnosť oprášiť si nezabudnuteľné chlapčenské roky, keď partia okolo pána Adamca nám prinášala kopec radosti a futbalového ošiaľu,“ uviedol.
Pamätnica teda vyšla z dielne skúseného publicistu, dlhoročného športového redaktora Pravdy. Čitateľovi ponúka 168 strán rôznych príbehov, historiek a štatistík. Vhodným spestrením je 150 fotografií. Stojí za povšimnutie, že ide o Zemanov jedenásty knižný titul.
„Veľmi krásne dielko. Ďakujem autorovi za tento pekný darček k mojim sedemdesiatinám. Som presvedčený, že ľudia sa potešia z mnohých starých fotografií úspešnej éry Trnavy,“ uviedol Adamec. Sviatočné popoludnie, spojené s autogramiádou, sa tešilo širokému interesu verejnosti. Moderoval ho reportér Slovenského rozhlasu Stanislav Dutka.
Nechýbal ani Adamcov dlhoročný reprezentačný a klubový spoluhráč Karol Dobiaš. Majster Európy 1976 na margo krstu zaujímavého literárneho výtvoru uviedol: „Hatrlo bol vodcovskou osobnosťou nášho trnavského mužstva. Takúto knižnú poctu k okrúhlym narodeninám si zaslúžil. Úprimne mu ju žičím a so mnou akiste i tisícky vďačných obdivovateľov jeho nesporného futbalového kumštu. Určite ešte i dnes dokážu vysypať našu základnú zostavu z čias majstrovského Spartaka.“
Mimochodom, v prípade populárneho útočníka s vrbovskými koreňmi išlo o druhú knižku. Tej prvej, pod názvom Ako som strieľal góly, pomohol na svet autorský tandem Jozef Adamec – Igor Mráz v jedenadeväťdesiatom.
• • •
Do análov svetového futbalu vošiel Adamec nespočetnekrát. Predovšetkým nezabudnuteľnou kanonádou na bratislavskom Tehelnom poli v júni 1968. To keď chýrnym brazílskym kanárikom fúkol pred beznádejne vypredaným šesťdesiattisícovým hľadiskom pamätný hetrik (5., 58. a 70. min). Podobný kúsok počas deväťdesiatich minút vyparatili tomuto slávnemu juhoamerickému orchestru v žlto-zelenom výstroji už iba dvaja velikáni, Ernest Willimovski (1938) a Paolo Rossi (1982). Všetky tri nechytateľné petardy zavesil pri nástupe vypískaný Trnavčan i do kvalifikačného sita írskeho gólmana Fitzpatricka v pražskom októbri 1969. Vtedy stihol celý hetrikový úlovok ešte do prestávky.
V štyridsiatich štyroch oficiálnych medzištátnych zápasoch A-mužstva ČSSR (1960 – 1974) mal Adamec sedemdesiatdeväť spoluhráčov. Futbalový samorast z rodiska chýrneho svetobežníka Mórica Beňovského najčastejšie nastúpil za Československo so stredopoliarom Ladislavom Kunom (30 štartov), brankárom Dukly Praha Ivom Viktorom (28) a obrancom Karolom »Patinom« Dobiašom (23).
Ostrostrelec s desiatkou na chrbte sám najlepšie vie, že reprezentačných duelov mohol dosiahnuť oveľa viac. Lenže počas hráčskej kariéry nezriedka pripomínal Vezuv pred výbuchom. Páni zo všakových disciplinárok si na jeho extempore neraz pôžitkársky zgustli. Občas mu strach nedovolil nastúpiť do lietadla.
Adamcove najpamätnejšie zápasy? Určite všetky tri súboje v základnej skupine MS 1962 v Čile s nečakanou striebornou koncovkou úspešného výberu Rudolfa Vytlačila. Trnavská ľavá spojka, v tom čase povinne vojenčiaca v Dukle Praha, však vzácny kov zo zámoria nepriniesla. Medaily vtedy udelili iba základným zostavám finálového súboja ČSSR – Brazília (1:3) a trénerom oboch kolektívov. Striedania hráčov neboli povolené. Rovnaký počet skupinových meraní síl si Adamec zaknihoval aj o osem rokov neskôr, pri mexických MS. Pravda, z krajiny Aztékov sa Markov výber porúčal hneď po skončení bojov v základnej časti, s nulou na bodovom konte. Na oboch vrcholných šampionátoch planéty hral proti Pelému. Teraz, pri oslave sedemdesiatin, mu kráľ svetového futbalu poslal spoza veľkej mláky pozdravný vinš. Adamec si Brazílčanovu poctu veľmi váži.
Inak, nemožno nechať bez povšimnutia výnimočnú vec. Iba traja slovenskí futbalisti majú na svojom konte dvojnásobnú aktívnu účasť v záverečnom turnaji MS: Popluhár (1958, 1962), Kvašňák (1962, 1970), Adamec (1962, 1970).
Za povšimnutie stoja reprezentačné míľniky jubilanta: ČSSR – Holandsko (ouvertúra, 1960), ČSSR – Švédsko (rozlúčka, 1974). Svoju dráhu v najcennejšom drese dospelých začal i skončil v októbri. Obe konfrontácie priniesli rovnakú výhru chlapcov s levom na hrudi (4:0).
„Pri mojej reprezentačnej premiére v Prahe, proti Holanďanom, som v záverečných trinástich minútach vystriedal na ľavej spojke Ladislava Kačániho, ktorý bol odo mňa starší o jedenásť rokov. Dolfi Scherer dosiahol hetrik a štvrtý gól vsietil Pepo Kadraba,“ vrátil sa J. Adamec na začiatok cesty. Mimochodom, v A-mužstve ČSSR debutoval veľmi mladý. Mal iba 18 rokov, 8 mesiacov a 4 dni. Pre zaujímavosť, naši nastúpili v zostave: Schrojf – Šafránek, Popluhár, L. Novák – Pluskal, Masopust – Štibrányi, Scherer, Kadraba, Kačáni (Adamec), Mašek.
Prestrih na samý koniec. Exvrbovčanovu rozlúčku s reprezentačným dresom videlo bratislavské Tehelné pole. Aj Tri korunky zo Škandinávie, podobne ako štrnásť rokov predtým futbalisti z krajiny tulipánov a veterných mlynov, vyfasovali štyri banány. Dva im na cestu pribalil Ján Švehlík, po jednom Přemysl Bičovský a Marián Masný. Menoslov ČSSR pri ostatnom Adamcovom vystúpení, hoci krátkom, proti Severanom: Vencel (Viktor) – Dobiaš, Ondruš, Jozef Čapkovič, Varadin – Bičovský, Pekárik, Adamec (Gajdůšek) – M. Masný, Švehlík (Kroupa), Stratil.
Trnavský bombardér, vedno s tuctom ďalších úspešných zakončovateľov spod Tatier, sa prestrieľal do Klubu ligových kanonierov. Elitný zoznam z obdobia 1925 – 1993 tvorí šesťdesiat mien českých, moravských a slovenských futbalistov (vrátane ich účinkovania v zahraničných ligách). Na Adamcovom konte svieti 170 gólov: 138 za Trnavu, 17 za Duklu Praha a 15 za bratislavský Slovan. Súťaž prvoligových strelcov vyhral štyrikrát. Víťazný dúšok si dal z cenného pohára pre streleckého premianta po záverečnom kole v roku 1967 (21 gólov), 1968 (18), 1970 (16) a 1971 (16 – rovnaký počet mal na konte aj Zdeněk Nehoda z TJ Gottwaldov). „Najviac mi to sypalo v zápase Slovan – Třinec, keď z ôsmich gólov som vsietil šesť,“ uviedol výnimočný zásah.
Popri všetkých piatich tituloch „bílích andelov“ sa Adamec podpísal aj pod ďalšie dve majstrovské pocty počas základnej vojenskej služby v Dukle Praha (1962, 1963). Jeho návrat do zeleného súkna v krátkej spomienke? „Bolo fajn, keď v jednom z najlepších klubových mužstiev sveta som, obrazne povedané, mohol vyštudovať futbalovú univerzitu po boku Masopusta, Pluskala, Láďu Nováka a ďalších velikánov. Pravda, čas zostal i na huncútstva, najmä s Rudlom Kučerom. Škoda, že brutálny zákrok Poliaka Oslizla ukončil sľubnú kariéru výnimočného útočníka.“
• • •
O Jozefovi Adamcovi už boli poohýbané ďalšie faktografické údaje zo všetkých zorných uhlov. Preto radšej načriem do iného súdka.
Pri mojom 44-ročnom motaní sa okolo vrcholového futbalu pribudlo v novinárskom notese veľa epizód. Vytiahnem jednu, ktorá odznela pred necelými tromi rokmi počas spomienkového trnavského víkendu slávnych „bílích andelov“. Stalo sa tak v rámci 40. výročia ich pamätných semifinálových súbojov v najvyššej klubovej súťaži na európskej scéne s Ajaxom Amsterdam (0:3, 2:0). Terajší jubilant z Vrbového vtedy vytiahol jednu originálnu príhodu:
„V septembri 1971 sme doma hrali odvetu 1. kola Pohára európskych majstrov s Dinamom Bukurešť. Po polhodine sa strhla mela. Samozrejme, v jej ohnisku som nemohol chýbať. Z Rumunov sa najviac štorcoval Satmareanu, a tak som mu poriadnu vyťal. Už-už sa zdalo, že zápas nedohrám. Rozhodca vletel medzi nás, klbčiacich sa kohútov. Po krátkej chvíli, spolu s rumunským vinníkom, prekvapujúco vylúčil Lacka Kunu, známeho futbalového džentlmena. Tuším iba on sa z nás nebil. Táto červená karta bola vôbec jeho jediná v celej kariére.“
Jaroslav LIESKOVSKÝ

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (4 hlasovali)