novinky z radnice

Po prečítaní jedného z denníkov som si uvedomil rozporuplnosť doby a jej predstáv. V komentári sa autor zamýšľal nad národným povedomím, ktoré sa údajne potvrdilo i pri posledných majstrovstvách sveta v hokeji. Dve strany predtým krátka správa informovala o čínskom investorovi. Plánuje skúpiť na Slovensku hektáre poľnohospodárskej pôdy. Budú na nej pestovať plodiny pre svoju krajinu.
Pri pohľade do slovenských dejín stálo národné povedomie na úcte k tradícii, zemi a jazyku. Jazyk spolu s tradíciou boli nositeľmi kultúry, tmelom spoločenstva. Zem sa ťažko obrábala, no znamenala viac ako len materiálnu hodnotu. Bola zdrojom obživy. Vďaka nej obstála krajina i v zlých rokoch vojen. Pôda, jazyk a tradícia sa dedili z generácie na generáciu. V určitom zmysle nepatrili jednotlivcovi, ale boli spoločným vlastníctvom. Po roku 1992 sme získali samostatnosť, no podcenili sme spoločne budované zázemie, triádu – tradícia, jazyk a zem, na ktorej stál fundament spoločnosti. Podľahli sme predstave, že vlastniť peniaze je viac ako obrábať zem, rozvíjať tradíciu je prežitok a reč skôr vulgarizujeme, ako ňou upevňujeme väzby.
Bolo by naivné prehliadať globalizačné prepojenie ekonomiky a trápne sa biť do pŕs, že naše si nedáme. No nemali by sme zatvárať oči pred realitou. Dnes i v minulosti peniaze, ktorým tak bezhranične obetujeme čas, menia svoju hodnotu. Po ohraničených dobách prosperity a rastu nominálnej hodnoty dochádza k devalvácii. Meny peňazí za posledné desiatky rokov znamenali zníženie úspor. Súčasný vývoj eura tiež potvrdzuje, že viera v peniaze a neomylný trh je slepá.
Predkovia, ktorí si vážili zem i prácu, mali viac rozvahy a pokory ako my. Nejde pri tom len o predaj pôdy zahraničným firmám. Ide o celkový prístup k prostrediu, o ktorom tvrdíme, že je naše, slovenské. Vo víre civilizácie postavenej na rýchlosti a zmene, na viere v peniaze a neohraničený rozvoj, sa stávame účastníkmi straty hodnôt, zaberania plôch zelene, stromov a poľnohospodárskej pôdy. Raz v mene budovania ciest, parkovísk, bazénov a obchodných hangárov, inokedy v mene peňazí. Nestávame sa i sami nepozorovane produktom doby, predstavy šťastia, ktoré stráca úctu k živému okolo nás? Najprv stoja v ceste stromy, zeleň, neskôr pôda, potom iný názor a nakoniec i sám človek. V tej rýchlosti bez premýšľania ani nepostrehneme, že prichádzame na rad i my.
Pavol Tomašovič
 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (21x hodnotené)