novinky z radnice

Súčasťou bohatej histórie stredovekej Trnavy boli nepochybne mnohé mníšske rády, ktorých úlohou bolo aktívne pôsobiť proti heretickým učeniam a modliť sa za jednotu a pevnosť Uhorského kráľovstva. Jedným z nich bol kontemplatívny rád sestier svätej Kláry, ktorý založila Klára z Assisi. Ich poslaním bolo, podľa vzoru svätého Františka, žiť v chudobe, čistote a kázať pokánie. Napriek tomu, že tento rád pôsobil v Trnave takmer 550 rokov až do svojho zrušenia v roku 1782, v súčasnosti je pre bežného Trnavčana takmer neznámy. Kláštor klarisiek spolu s kostolom Nanebovzatia Panny Márie bol v dnešnej budove Západoslovenského múzea v Trnave.

V roku 1193 sa narodila v hornatom kraji Umbria, v mestečku Assisi Klára, zakladateľka rádu klarisiek. Jej matka šľachtičná svedomito dbala o náboženskú výchovu svojich detí, a tak aj Kláre vštepovala od malička kresťanské cnosti. Keď Klára dovŕšila šestnásť rokov, rozhodla sa nasledovať učenie svätého Františka z Assisi, zakladateľa rádu františkánov. Na Kvetnú nedeľu 18. marca 1212 zasvätila svoj život jedine Bohu a svätý František ju zaviedol k benediktínkam do kláštora Insula Romana (dnes Badia). František získal dom pri kostole sv. Damiána a tam umiestnil Kláru s ostatnými dievčatami, ktoré sa k nej pridružili. Žili život v chudobe, prísne podľa pravidiel, ktoré napísal svätý František. Nové pravidlá napísané už Klárou schválil pápež Inocent IV. Od Gregora IX. dostala „privilégium chudoby“, teda právo, aby nebola viazaná na žiadny hmotný majetok. V prvých rokoch sa volali „chudobné panie väznené u sv. Damiána“, alebo „zo spoletského údolia“ či „damiánky“. Až po Klárinej smrti (11. augusta 1253), keď ju v roku 1255 pápež Alexander IV. vyhlásil za svätú, sa začali nazývať „sestry svätej Kláry“ alebo „klarisky“.
Alžbeta Durínska, sestra uhorského panovníka Belu IV. a podporovateľka učenia svätého Františka z Assisi, zomrela v roku 1231, teda ešte počas života Kláry, neskôr bola vyhlásená za svätú. To malo iste veľký vplyv aj na trnavské ženy a dievčatá, ktoré koncom roka 1238 vytvorili skupinu sestier podľa vzoru Kláry. Potvrdenie založenia žobravej rehole získali v listine pápeža Gregora IX. z 20. mája 1239. Pápež v nej zobral pod ochranu trnavské mníšky rádu sv. Damiána (podľa kostola sv. Damiána v Assisi). Zároveň získali kostolík zasvätený svätej Alžbete. Rôzne historické zdroje však v tomto období spomínajú v Trnave mníšky rádu sv. Alžbety a aj damijánky. Je pravdepodobné, že mníšky rádu sv. Damiána a sv. Alžbety sídlili dočasne v spoločnom objekte, pričom alžbetínky sa starali o mestský špitál – xenodóchium, a teda nemuseli žiť v klauzúre. Belo IV. z úcty k svojej sestre daroval 11. mája 1240 sestrám rádu svätého Damiána dôchodky z dediny Boleráz a v roku 1247 vyňal Boleráz spod právomoci bratislavského župana aj trnavského richtára. Približne okolo roku 1255 bol postavený pôvodný kláštor a kostol zasvätený Blahoslavenej Panne Márii a Všetkým Svätým pri Lovčickej bráne, na mieste dnešnej budovy. No v listine z roku 1297 sa ešte spomína kláštor sv. Alžbety, ktorý získal pri Bolerázi tretinu zeme Močidľany s mlynom. Z historických dokumentov vieme, že názov rádu nebol koncom 13. storočia ešte jednotný, napriek tomu, že v roku 1263 ho pápež Urban IV. zjednotil na rád svätej Kláry.
Spočiatku tvorila kláštorný komplex budova kostola a iba jedna obytná stavba. Jednoloďový kostol mal presbytérium zaklenuté krížovou rebrovou klenbou a ukončené rovným uzáverom. V jeho južnej stene sa pri prieskume našla stredoveká sedília s kamennou obrubou a ornamentálnou freskou. Na kostol sa napájala mohutná obdĺžniková budova – dnešné stredné kláštorné krídlo. Stavba mala pravdepodobne dve podlažia. Jeho prvé podlažie bolo čiastočne zahĺbené do terénu. Vedľa kláštora stála jednoposchodová budova, v ktorej bývali kapláni slúžiaci omše.
Keďže klarisky žili v klauzúre a nemali povolené žobrať, prostriedky na živobytie získavali vďaka štedrej pomoci panovníkov a pápeža. V auguste 1251 ich zobral pod svoju ochranu pápež Inocent IV. a dovolil im vlastniť domy, pozemky, usadlosti získané darom. O mesiac neskôr im pápež zmiernil prísne rehoľné pravidlá a povolil im, aby v zimných mesiacoch mohli nosiť kožušinový odev. Panovník Štefan V. oslobodil majetky klarisiek v Bratislavskom komitáte od platenia daní a kolekty. Značný zisk plynul kláštoru po získaní odpustkovej právomoci pre kláštorný kostol v roku 1301. Každý, kto navštívil tento kostol na sviatky Panny Márie, sv. Kláry alebo sv. Alžbety, či v rámci milostivého roku, získal 40-dňové odpustky.
V rámci kláštorného života boli klarisky viazané prísnymi regulami, ktoré určovali ich povinnosti voči bohu i rádu. Prvá časť regule – poslušnosť –predpokladala oddanosť Bohu a cirkvi. Znamenalo to bezvýhradné rešpektovanie autority abatiše a rádových predstavených. Podľa druhej časti regule – chudoby – dievča nemohlo pri vstupe do rádu vlastniť žiadny majetok – sľub chudoby sa vzťahoval na samotnú mníšku, ktorá nemohla žiadnej veci hovoriť „to je moje“. Rodina však vstupným darom kláštoru zadovážila hmotné zabezpečenie mníšky. Dary od príbuzných mohli prijať len so súhlasom matky predstavenej. Ďalšia časť regule upravovala otázku prijímania nových členiek do rádu. Podmienkou na vstup do kláštora bol vek 15 rokov a dobrý zdravotný stav. Ak mala niektorá z kandidátok nemanželský pôvod, musela získať dišpenz od pápeža alebo kardinála. Každá z nich bola pri prijatí do rádu preskúšaná zo základov učenia katolíckej cirkvi. Za výchovu a formovanie dorastu zodpovedali majsterky noviciek. Po prijatí dievčine dookola ostrihali vlasy a od tej chvíle nesmela opustiť kláštor ani komunikovať s okolitým svetom – dodržiavala prísnu klauzúru. Prijať návštevu bolo povolené len so súhlasom abatiše a v prítomnosti sestier načúvajúcich, ktoré mali dohliadať na obsah rozhovoru. Mníšky prijímali návštevy v miestnosti na to určenej – v parlatóriu. Menšie dary sa podávali cez rotu – otočné zariadenie. Počet návštev v roku i čas ich trvania určovala regula rádu. Mníšky nesmeli pristupovať k oknám ani k bráne, aby nemohli viesť nekontrolované rozhovory s osobami zvonka. Každé z dievčat dostalo oblečenie, ktoré pozostávalo z habitu so škapuliarom. Podľa vzoru bratov františkánov bol habit prepásaný povrazom nazývaným cingulum. Na ňom mali tri uzly ako symbol čistoty, chudoby a poslušnosti. Na hlave nosili biele rúško so závojom a čepiec z rovnakej látky, ako bol habit.
Denne sa osemkrát modlili liturgické hodinky: začínali o polnoci Matutinom, pokračovali s hodinkami Laudes, Prima, Tertia, Sexta, Nona, Vespera a Kompletorium. Každý deň sa zúčastňovali bohoslužby. O ich duchovné potreby sa od roku 1296 starali františkánski mnísi. Regula ďalej stanovila aj spôsob voľby prestavenej a pracovné zadelenie členiek rádu. Funkčné obdobie predstavenej sa v priebehu čias menilo, zvyčajne to boli dva – tri roky. Predstavená kláštora – abatiša zodpovedala za náboženský život rehoľnej komunity a reprezentovala kláštor vo vzťahoch s vonkajším svetom. Funkcia sa spájala s významným spoločenským postavením a prestížou. Večnou matkou sa stala sestra, ktorá bola viackrát predstavenou kláštora. Zástupkyňou abatiše bola priorka, ktorá sa starala predovšetkým o majetkové a finančné záležitosti. Poradným zborom vedenia kláštora boli volené a večné diskrétky, ktoré spolurozhodovali najmä o prijatí noviciek a o spravovaní kláštorného majetku. Prestížne postavenie v rehoľnej komunite patrilo aj mníškam dozerajúcim na dodržiavanie klauzúry a učiteľkám, ktoré vychovávali rádový dorast. Uvedené posty zvyčajne získali staršie, skúsenejšie mníšky. Každodenný chod kláštora zabezpečovali šafárky, správkyne vínnych pivníc, nemecké a maďarské sekretárky, dirigentky, opatrovateľky chorých a kuchárky. Ďalšie funkcie boli napr.: horné strážkyne dverí, dolné strážkyne dverí, počúvačky (pri návštevách), almužníčky, majsterky chorých, strážkyňa octu, cukrárky, šičky, záhradníčky, opatrovateľky ohňa, opatrovateľky budovy, atď. Pochádzali zvyčajne z radov laických sestier, ktoré vstupovali do kláštora bez vena.
Regula ďalej nariaďovala dodržiavať ticho – silencium od Veľkej noci až po sviatok Narodenia Panny Márie. Cez deň dodržiavali ticho od zvonenia na vešpery po tretiu kanonickú hodinku. Všetky povinnosti, ktoré v tom čase vykonávali, museli robiť v tichosti. V tom čase nemohli prijímať návštevy. Regula upravovala spôsob zbierania a rozdávania almužny i opatrovanie chorých. Zaoberala sa aj otázkami previnení mníšok. Rovnako zakazovala spievať svetské pesničky, tancovať, pobehovať, ohovárať a holdovať jedlu či pitiu.
Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ, Západoslovenské múzeum v Trnave

Použitá literatúra:
KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Kláštory klarisiek v Uhorskualternatíva spoločenského uplatnenia šľachtických žien v ranom novoveku. In: Theatrum historiae 7, Pardubice 2010, s 127 – 146
MÉSZÁROSOVÁ, K.: Zrušenie klariského kláštora v Trnave. In: Novinky z radnice ročník XV/XVI, december 2004/január 2005
KARÁCSONY, J.: Szt. Ferencz rendjének története Magyarországon 1711 – ig U. Budapest, 1923, s. 472
ROHÁČ, J.: Stredoveká Trnava. In: Dejiny Trnavy I. zväzok, Trnava 2010, Tlačiarne BB, s.r.o. Banská Bystrica, s. 98 – 100, ISBN 978-80-970498-5-0
ČAMBÁL, P.: Stručný vývoj areálu. In: Reštaurátorský výskum fasád areálu Západoslovenského múzea – bývalého klariského kláštora v Trnave fasády A1 - A8,Trnava 05 2010, s. 101 - 2
VARSIK, B.: Vznik Trnavy a rozvoj mesta v stredoveku. In: Trnavský zborník I. Bratislava 1975, str. 122

Texty k fotografiám:
1. Rúcho klarisiek
2. Interiér pôvodnej budovy kláštora s osvetľovacími nikami
3. Časť deštruovanej, segmentovo ukončenej sedílie s dekoratívnou tapetovou maľbou v južnom múre presbytéria
4. Prvá fáza výstavby kostola s kláštorom na súčasnom pôdoryse

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (5x hodnotené)