novinky z radnice

Je autorkou piatich básnických zbierok. Ich názvy naznačujú príbeh: Všetky blízke bytosti (2001) sú V krajine chodidiel (2002), kde ich čakajú Nečakané veci (2007), napríklad Kytica za dverami (2008) alebo Rozopnutá duša (2009). To všetko je Nepoznaná (2010), Zlata Matláková.

Nadpis tohto článku je veršom zo zbierky Rozopnutá duša, plnej čarovných slov a krásnych metafor. Jej poézia bola preložená do taliančiny a publikovaná v periodiku Cultura. Rozhovor s autorkou a ukážku z jej tvorby uverejnil aj mesačník pre literatúru a kultúru Nový život, časopis našich krajanov v Srbsku. Je však nielen poetkou, ale aj učiteľkou chémie. Pre lepšie zvládnutie učiva žiakmi napísala prácu Tvorivé metódy pri učení názvoslovia chemických prvkov na základných školách. Keď CEFIC, Európska rada chemického priemyslu, v Bruseli sídliaca organizácia reprezentujúca národné zväzy chemického priemyslu a chemické spoločnosti v Európe, vypísala v roku 1997 súťaž o CENU CEFIC za prírodné vzdelávanie, Matlákovej práca v povinnej anglickej verzii získala ocenenie. Odborníkov zaujalo využitie tohto netradičného metodického postupu použiteľného v základných školách ktoréhokoľvek štátu, ktorého úradný jazyk má základ v latinke.
Napísala aj stoosemstránkový bulletin Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti. Mala spoluúčasť na vydávaní mnohých kníh a televíznych programoch pre deti. Ako učiteľka na Základnej škole v Špačinciach viedla žiakov k tvorivému mysleniu a písaniu. Vydávala školský časopis Ozvena. Jej žiaci získali veľa ocenení na celoslovenských literárnych súťažiach.
Je členkou mnohých literárnych porôt celoslovenských literárnych súťaží, v Kežmarku predsedníčkou. Je tiež držiteľkou medaily sv. Gorazda za aktívnu tvorivú, pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť a v máji prevzala Pamätnú medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja za svoje pôsobenie v oblasti kultúry. Pri tejto príležitosti vznikol náš rozhovor.

Malí chlapci obyčajne chcú byť smetiarmi, neskôr rušňovodičmi či pilotmi. Dievčatká herečkami alebo modelkami. Čím chcelo byť dievčatko Zlatka?
Najskôr som chcela byť laborantkou, pracovať vo výskumnej oblasti, byť súčasťou bádania, robiť pokusy a pozorovania, ktoré by mohli pomôcť ľuďom v medicíne alebo iných oblastiach. Rozhodla som sa pre genetiku a po skončení strednej školy pokračovať na Prírodovedeckej fakulte UK Bratislava. Tento odbor však otvárali až o rok neskôr. V tom období, keď som maturovala, nemohla som zostať doma rok bez zamestnania. Preto som si vybrala príbuzné predmety, chémiu a prírodopis. Vzhľadom na isté okolnosti, ktoré sa odohrali v našej rodine, po riadnom ukončení prvého ročníka musela som odísť z Bratislavy domov a prestúpila som na Pedagogickú fakultu UK v Trnave. A tak sa rozhodlo, že budem učiteľkou.
Druhá túžba bola nejasná, zvláštna a tajomná, spájala sa so slovom a rytmom. Vymýšľala som texty, ktoré som si spievala. Samozrejme, že to nebola poézia, ale sama som mala pocit, že sa odlišujú od hovorenej reči a sú aj iné ako veršovačky z čítaniek, šlabikárov a detských časopisov. Vedela som, že dokážem vymyslieť text, ktorý má inú melódiu, iný energetický kmitočet. Netušila som, že sú to začiatky poézie.
Kedy si po prvý raz priznala navonok, čo znelo v tvojom vnútri?
Ako vysokoškoláčka som prinášala svoje texty do literárnych súťaží. Zainteresovaní zdvíhali obočie nad mojou, podľa nich nerozhodnosťou, pretože študujem prírodné vedy a zároveň nám záujem o literatúru. Nechápala som to, lebo v mojom vnútri sa to vôbec nevylučovalo. Táto skúsenosť čiastočne poznačila moju tvorbu. Aby som „utajila“ presné názvy rastlín, živočíchov, používala som v texte všeobecné pomenovania: strom, kvet, rastlina, vták... Až neskôr som si uvedomila, že táto zdanlivá nevýhoda môže byť prioritou. A tak v mojej poézii môžete čítať rezedu, lastovičník, jesienku, snežnú sovu...
Básnik sa na Slovensku poéziou neuživí. Aj ty máš, alebo lepšie povedané mala si iné povolanie, bola si učiteľkou. A dobrou učiteľkou, tvoji žiaci sa k tebe hlásia aj po rokoch. Ale ak by bola možnosť, dala by si prednosť poézii pred učiteľským povolaním?
Viem, na čo sa pýtaš, ale sú to dva paralelné prúdy, ako dve rieky, každá odlišná svojimi požiadavkami. Podľa mňa sa to nedá. Ja som to vo svojom živote vždy odlišovala. Práve teraz prežívam obdobie, keď je poézia mojou filozofiou, spôsobom mojej existencie, záchrannou brzdou, ktorá ma jednoducho pridržiava, aby som sa nezrútila sama v sebe. Je to jednoznačne poézia a tvorba. Pedagogická práca je úplne inde, akoby to bolo v inom priestore. Nechcem, aby to vyzeralo schizofrenicky, ale ja to vo svojom vnútri skutočne vnímam veľmi, veľmi oddelene.
Chceš tým povedať, že si nedokážeš predstaviť svoj život bez poézie, ani bez práce učiteľky?
Áno, myslím, že som to dokázala vhodne skĺbiť, pretože moja povaha mi predurčila taký osud, že čo robím, chcem robiť čo najlepšie. Nie pre prestíž alebo spoločenské ocenenia, ale pre vlastné uspokojenie. Chcela som byť dobrou učiteľkou nie kvôli oceneniu, ale kvôli deťom. Zároveň chcem písať poéziu, ktorá vyviera z podstaty človeka.
Myslíš, že by pre tvoju tvorbu bolo vhodnejšie, keby si žila v centre kultúrneho diania, napríklad v Bratislave alebo v Trnave? Alebo súhlasíš s naším obľúbeným spisovateľom Maxencem Ferminem, že „báseň je voda, ktorá plynie do neznáma“, a preto dobrá báseň si svojho čitateľa nájde?
Nebolo by na škodu žiť vo veľkom meste, ale jednoznačne som spokojná tam, kde som, lebo v Špačinciach som si vytvorila svoj vnútorný svet, spolu aj s vonkajším koloritom, kde pokojne plynú dni a ja si v nich nachádzam poéziu, akoby mi jednotlivé predmety, farby, vône ponúkali verše. Cítim, že je to pravé tvorivé prostredie, ale dôležité sú aj kontakty. Ako predplatiteľka rôznych periodík sa dozviem o rôznych podujatiach, ktoré môžem navštíviť. Veď do Bratislavy je to päťdesiat kilometrov a do Trnavy len päť. V poslednom čase píšem aj recenzie básní a aforizmov, a to je dôvod na zoznámenie s ich autormi. Potom sú to rôzne literárne súťaže, kde členmi porôt sú profesionálni literáti.
Na Slovensku je azda viac básnikov ako čitateľov poézie. Nie je príčinou tohto nezáujmu „ nevýchova“ poéziou na našich školách a v masmédiách?
Poézia má v kníhkupectvách a knižniciach počtom výtlačkov minoritné zastúpenie. Nie som kompetentná hodnotiť výber a rozvrh poézie v učebniciach literatúry. Tvorivý učiteľ však dokáže priblížiť žiakom a študentom poetiku autora a vytvoriť priestor pre obrazotvornosť, dôvtip mladých ľudí, ktorí potom môžu nachádzať analógiu so svojím prežívaním, dokážu sformulovať i svoje predstavy a túžby. Najdôležitejšie je, aby žiaci vyslovili svoj názor a svoje pociťovanie textu, ktoré sa vôbec nemusí zhodovať s oficiálnou verziou „výkladu“.
A masmédiá? K televíznej a rozhlasovej programovej štruktúre sa nevyjadrím. Trápi ma posunutá hranica medzi umením a komerciou... Nedávno som čítala zbierku zostavenú z možných textov esemesiek, pribúdajú knihy a knižné prílohy v elektronickej forme. (aj Rozopnutá duša má DVD prílohu). Na knižnom trhu sa začínajú objavovať i audioknihy, a nielen pre nevidiacich. Všetko, čo čítam, si predstavujem ako nejaký videoklip a som pevne presvedčená, že onedlho, lebo technika ide prudko dopredu, budú básne v médiách prezentované tak ako piesne. Namiesto spievaného textu bude hovorený a my budeme môcť vidieť zhmotnené básnické obrazy. Nie statické metafory, ale rozpohybované, nádherné, krásne i zimomriavkové, plné živlov, podľa toho, čo bude recitátor interpretovať.
Ale kniha v klasickej podobe zostane čímsi neobyčajným a nevšedným. Dotyk papiera, jeho vôňa, ilustrácie, listovanie umožňujúce šuchotavé návraty k prozaickým pasážam a veršom majú nezastupiteľné čaro.
Zhovárala sa Margita KÁNIKOVÁ, foto: B. Vittek

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)