novinky z radnice

Aj keď od jeho smrti uplynulo presne 30 rokov, dodnes nemá monografiu, ktorá by mapovala jeho významnú divadelnú kariéru. Tá mala svoje korene v našom meste, aj keď sa naplno rozvinula až v Bratislave. Herec a režisér Martin Gregor (vl. m. Guttmann *14. 6. 1906 Trnava †29. 6. 1982 Bratislava), čestný občan mesta Trnavy in memoriam.

Patril k významnej generácii Slovenského národného divadla, okrem komediálnych i závažných úloh bol aj rozhlasovým, televíznym a filmovým hercom. Ako režisér sa uplatnil v rozhlase, v divadle i v televízii, no patril aj k tým, ktorí sa podieľali na organizačnej práci v oblasti slovenského profesionálneho divadla. Mladá generácia si dodnes pamätá jeho nezameniteľný hlas v dabingu belgického kresleného seriálu Tip a Tap (1979), kde nahovoril postavu lietajúceho strýka Fedora, starší si z divadla či televízie spomínajú na jeho Wilieho Clarka v hre N. Simona Zlatí chlapci (1974). Martin Gregor vytváral i tragické, tragikomické postavy. Jedna z nich, postava holiča Katza v oscarovom filme Obchod na korze (1965) akoby pripomínala jeho vlastný život a pohnutý osud poznačený koncentračnými tábormi. Napriek životným peripetiám si Martin Gregor až do posledných dní života zachoval veselosť i optimistický pohľad na svet, ktorý akoby podčiarkoval aj jeho dobrácky výraz.
Okrem významného zástoja Martina Gregora pre slovenské divadelníctvo a dramatické umenie sa menej vie o jeho trnavských začiatkoch. Časť z nich publikovala jeho manželka, tanečnica a herečka Magda Gregorová v dvoch knihách Môj komediant (1986) a Môj komediant a ja (1997). Ako aj dnes spomína 91-ročná Magda Gregorová, na písanie spomienok sa odhodlala sama, pretože chcela priblížiť životné a herecké cestičky herca a režiséra obdivovateľom jeho umenia. Pri našej návšteve v bratislavskom byte, kde jej pomáha aj syn Peter, sa akoby zastavil čas. Od menovky na dverách, cez fotografie či obrazy odkazujúce na významné hercove postavy. Všetko zastalo tak, ako keby Martin Gregor pred pár chvíľami odišiel na skúšku, do mesta či do rozhlasu. A tak to dodnes zámerne Magda Gregorová uchováva. „Tu, v izbách, sa v posledných desaťročiach života učil väčšinu postáv. Neprekážalo mu, že je u nás vrava, že k nám chodí množstvo ľudí, že sa rozprávame, jednoducho sa vedel presne sústrediť na text,“ spomína Magda Gregorová a úsmev na jej tvári prezrádza, že si takéto situácie oživuje tak, ako by boli len nedávno. Charizma herca a režiséra dodnes z miest, kde sa pohyboval, nevyprchala. Podobne ako zážitok, ktorý dodnes prežívame pri stretnutí s ním, no už len cez film, televízne inscenácie či rozhlasovú tvorbu.
Keď Magde Gregorovej a jej synovi predstavíme náš zámer hovoriť o jej manželovi ako o našom rodákovi, obaja presne vedia, o ktorej stránke herca budú v súvislosti s Trnavou hovoriť. No predsa o futbale. „Martin svoju Trnavu miloval. Možno ešte viac, keď sa do nej vracal už ako významný umelec, keď mesto vnímal už aj s troškou sentimentality. Park, ulice, lavičky, to všetko mu pripomínalo detstvo. No, čo ho najviac držalo pri vzťahu k mestu, bol futbal. Bol jeho verným fanúšikom.

Ako neskorší Bratislavčan, musel trnavský Spartak obhajovať aj pred svojimi hereckými kolegami – slovanistami. Napríklad František Zvarík, Ferko Dibarbora, to boli slovanisti. Martin nevynechal ani jeden zápas, jedinou výnimkou bolo divadelné predstavenie,“ hovorí Magda Gregorová a napriek deväťdesiatke svižným krokom zájde k zásuvke a začne vyberať fotografie z rôznych zápasov trnavského Spartaka. Na nich môžeme vidieť Martina Gregora v hľadisku ako fanúšika, ako hráča pri príležitostných zápasoch hercov a novinárov, ale aj ako maskota trnavského futbalu. V zažltnutej obálke s označením Bílí andelé nájdeme aj starostlivo odložený notopis hymny trnavských futbalistov. Hudbu zložil František Bránsky a text Valentín Erben spolu s Martinom Gregorom. Nielen s hercami, ale najmä so synom Petrom sa často do Trnavy vracal. Hlavne kvôli spomínanému futbalu. Neraz si spomínal na časy, keď po skončení vojenčiny nemal prácu, a tak pomáhal raz mame v krčme, inokedy otcovi – klampiarovi pri práci. „So svojím otcom, teda mojím dedom, prešiel takmer všetky strechy trnavských kostolov. Keď sme čo i len prechádzali Trnavou, zaparkoval auto a s úsmevom na tvári nám prikázal pokloniť sa pred týmito strechami, na ktorých si musel dávať pozor, aby z nich nespadol. Neraz sa vraj stalo, že mu z ruky vypadlo náradie, klince a raz dokonca zub, ktorý si vyrazil dreveným kladivom. Vraj to takto bývalo, aj keď do Trnavy prichádzal so svojimi váženými hereckými kolegami,“ hovorí syn Peter Gregor, ktorý je od roku 1969 lekárom na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v Ústave patologickej anatómie.
Ponuku napísať spomienkovú knihu dostal Martin Gregor ešte v druhej polovici sedemdesiatych rokov, no na spomínanie sa ešte necítil, pretože bol stále aktívnym hercom. Podujala sa na to až po hercovej smrti jeho manželka. Žili spolu štyridsať rokov a spoločne pôsobili na divadelnej pôde, preto do detailov poznala okolnosti jeho trnavského detstva. „Martin ako dospievajúci mládenec účinkoval vo všetkých známych trnavských ochotníckych krúžkoch – s typografmi, v divadelnom súbore futbalového klubu Rapid, ale aj v nemeckom Kulturverbande. Práve tento nemecký spolok usporiadal pre mladého Martina benefičné predstavenie a celý zisk išiel na podporu jeho štúdií v Bratislave. S vtedy veľkou čiastkou tisícpäťsto korún sa vybral na štúdiá na Hudobnú a dramatickú akadémiu,“ hovorí Magda Gregorová. Bolo to v roku 1931. To sa jeho „trnavská“ etapa života už končila. Na začiatku však bolo krásne detstvo. Rodičia Martina Gregora boli Trnavčania, a keďže na prelome storočí nebolo práce, skúšali šťastie napríklad aj v Budapešti. Nakoniec sa rozhodli vrátiť sa do Trnavy a neďaleko železničnej stanice si otvorili krčmu. Tu strávil mladý Martin svoje detstvo. Pomáhal priamo v prevádzke, kde mu pripadla úloha umývať poháre. Atmosféra reštauračnej prevádzky bola pre Martina malým pomyselným divadlom. Starostlivosť o krčmu vraj bola viac matkina záležitosť, otec skôr obsluhoval, zabával hostí či rozprával vtipy. Príjemné prostredie a dobré jedlo vraj pravidelne prilákalo aj trnavskú mestskú honoráciu. Otec mal herecký talent, skúšal dokonca angažmán v cirkuse, a tak všetky cestičky svojho syna k divadlu kvitoval a veľmi ho v tom podporoval. A keďže komediantský chlebík bol neistý, mladý Martin absolvoval aj strednú priemyselnú školu v Bratislave so špecializáciou na sústruhy. Počas prázdnin si na vlakové cestovné zarábal ako praktikant vo firme Coburg. „Keď Martina prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu, jeho otec bol vraj najpyšnejším Trnavčanom. Dlho si však úspechy mladého Martina neužil, zomrel v tom istom roku,“ spomína Magda Gregorová.
Martinovi sa peniaze, ktoré mu venoval ochotnícky spolok, rýchlo rozkotúľali. A tak, aby mohol dochádzať do Bratislavy, v Trnave si zaobstaral nevšednú prácu. Robil podomového predavača kníh. Kníhkupec však onedlho skrachoval. Prijatím na divadelné štúdiá odchádza Martin Gregor z Trnavy a v tomto čase sa končí aj etapa života Guttmannovcov v našom meste. Po smrti otca sa rozhodol riešiť situáciu najstarší brat Oskár, ktorý už dlhšie pracoval v Bratislave. Navrhol všetko predať, vyrovnať dlhy a v Bratislave zriadil matke v priestrannom byte jedáleň pre kolegov – bankárov. A tak Martina od pokojného štúdia na Hudobnej a dramatickej akadémii už nič nevyrušovalo. Magda Gregorová si dnes presne pamätá, aj za akých okolností vzniklo neskoršie Martinovo priezvisko Gregor. „Bolo to ešte v 30. rokoch. Janko Borodáč hovorí Martinovi: To tvoje priezvisko znie tak nemecky. A tak mu navrhol Gregor.“
Dnes v Trnave už dom Guttmannovcov nenájdeme. Z troch bratov a jednej sestry zostal v meste bývať len Ernest, ktorý sa živil v rôznych povolaniach a začas pôsobil aj v Prahe. Viac sa o hercovi a režisérovi Martinovi Gregorovi dozvieme aj v encyklopédiách. Po absolutóriu akadémie sa stal naplno členom činohry Slovenského národného divadla, začas aj jej riaditeľom. Výnimkou boli dve smutné prestávky. Počas slovenského štátu bol v rokoch 1941 – 45 väznený v koncentračných táboroch Osvienčim, Rydłtowy, Mathausen a Gusen 2 a v rokoch 1952 – 54 musel opäť opustiť SND. Počas tohto obdobia ho prichýlil Československý rozhlas v Bratislave, kde pracoval ako režisér a založil Rozhlasový herecký súbor.
Okrem spomienkových strihových televíznych a rozhlasových relácií s Martinom Gregorom tesne pred smrťou nakrútil režisér Gejza Kendy televízny medailón Som herec. Jeho rodná Trnava mu splatila len časť dlhu v podobe spomínaného ocenenia. Aj preto by poslanci mestského zastupiteľstva mohli pri pomenovaní nových trnavských ulíc myslieť práve na trnavského rodáka Martina Gregora. Rovnako ako na jeho ďalších trnavských súputníkov, herečku Máriu Prechovskú a hudobného skladateľa Karola Elberta.
Martin JURČO, foto: autor a archív Magdy Gregorovej

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (9x hodnotené)