novinky z radnice

Začiatkom 14. storočia boli sestry rádu svätej Kláry často nútené riešiť mnohé sporné otázky ohľadom vyberania poplatkov na ich majetkoch. Už v roku 1303 si od kráľa Ladislava V. dali potvrdiť oslobodenie poddaných kláštora od platenia akýchkoľvek daní a poplatkov. O rok neskôr ich od platenia desiatkov z kláštorných majetkov oslobodil pápež Benedikt IX. Napriek tomu sa začal okolo roku 1309 spor, v ktorom sa klarisky sťažovali ostrihomskému arcibiskupovi na neoprávnené vyberanie poplatkov Ostrihomskou kapitulou. Spor definitívne vyriešil pápežský legát kardinál Gentilis v prospech klarisiek. V roku 1325 nepriaznivo poznačil život v Trnave veľký požiar, ktorý poškodil aj kláštor a kostol klarisiek. Klarisky nedisponovali dostatočnými prostriedkami na obnovu, preto žiadali finančnú pomoc od kráľa. Ďalšie prostriedky získali z pozemkov a majetkov, ktoré získali v obciach Hoste, Pavlice a Neštich.
Koncom 14. storočia dokončili rekonštrukciu kostola, počas ktorej sa zmenil tvar presbytéria z rovného na polygonálny, do interiéru kostola vložili novú krížovú klenbu s kamennými rebrami a s výraznými konzolami figurálneho charakteru, s reliéfmi „divého muža“ a Agnus dei. Vytvorili novú sedíliu s kamennou obrubou a na severnú stenu lode osadili profilovaný kamenný portál. Lektórium (letner) bolo umiestnené vo východnej časti kostolnej lode, kde boli nad oltármi po oboch stranách víťazného oblúka baldachýny. Tento typ lektória býval členený priechodmi smerom do hlavnej lode a bol figurálne zdobený. Skladal sa z viacerých polí rebrovo podklenutých baldachýnov. Kostol zvnútra aj zvonka omietli a interiér vyzdobili figurálnymi nástennými maľbami.
Spolu s prestavbou kostola bol pôdorysne rozšírený aj kláštor dovtedy pozostávajúci iba z jedného murovaného krídla. Zväčšili ho na typickú trojkrídlovú dispozíciu pristavanú k južnej stene kostola s otvorenou arkádovou chodbou – ambitom lemujúcim rajský dvor. Je to dnešné východné nádvorie.
Počas husitských vojen obsadili majetky klarisiek bohatí mešťania a vidiecka šľachta a poberali z nich príjmy. V tejto nepokojnej situácii boli klarisky nútené žiadať o pomoc pápeža. Pápež Urban VI. poveril trnavských františkánov z kláštora sv. Jakuba, aby vyriešili vrátenie obsadených majetkov. V júni 1432, keď sa husiti pod vedením Blažeka z Borotína dostali do mesta, trnavské klarisky museli utiecť k sestrám klariskám do Bratislavy. Vrátili sa až v roku 1435 na príkaz kráľa Žigmunda. Pri požiari a rabovaní Trnavy husitami bolo zničených a stratených veľa listín a privilégií, ktoré klariskám patrili, preto vydal kráľ Matej Korvín privilégium, v ktorom dosvedčuje právoplatnosť nárokov na dedinu Boleráz.
Majetok klarisiek sa postupne zväčšoval vďaka štedrým darom od rôznych významných mecenášov, napríklad v roku 1479 odkázal klariskám dediny Biely Kostol a Fančal vážený pán Elefant Benedik. V roku 1524 im ostrihomský arcibiskup Ladislav Sálkaj podaroval desiatok z viníc v obci Smolenice. Po bitke pri Moháči sa mnohí feudáli zmocnili majetkov klarisiek a neprávom si nárokovali na desiatok z viníc v obciach Neštich a Boleráz. V tejto nepriaznivej situácii žiadali klarisky o pomoc mestskú radu. Na žiadosť mesta prikázal Ferdinand I. v roku 1544 Františkovi Ňárymu, aby vrátil klariskám les v Bolerázi a poveril ho spravovaním ich majetku. Ďalšie výhody získali v rokoch 1528, 1548 a 1549, kedy kráľ Ferdinand zakázal mestu, aby poddaní pracujúci na majetkoch mníšok boli nútení k verejným prácam.
Mesto podporovalo vzrast kláštorných pozemkov v rámci mestských hraníc. V roku 1555 získali klarisky dedičstvo rodiny Salcer – záhrady pozdĺž Dolnej brány. V roku 1627 im mesto darovalo vedľa ležiaci pozemok. Daniel Lancer daroval klariskám záhradu a v roku 1668 Štefan Réčej dom so záhradou, ktorý stál oproti kláštoru.
Nemalý vplyv na tieto donačné aktivity mala skutočnosť, že medzi mníškami sa nachádzali členky významných uhorských šľachtických rodín. Svoje zastúpenie v kláštore mali rody Aponi, Erdody, Forgáč, Révaj, Čáky, Barkóci, Beréni. Bežným javom bolo, že v kláštore žili blízke príbuzné, tety so svojimi neterami, sesternice i sestry. Rodiny, ktoré mali v kláštore príbuzné, boli štedrými mecenášmi a donátormi kláštora. Jednou z takých rodín boli Forgáčovci. Isté je, že budova klarisiek bola začiatkom 17. storočia v dezolátnom stave, lebo z roku 1607 sú známe žiadosti mníšok kráľovskej komore o podporu na jej reštaurovanie. Už v roku 1608 bol postavený a vysvätený nový oltár ostrihomským arcibiskupom grófom Františkom Forgáčom a do oltára boli vložené relikvie svätých Lörinca, Antala a Gála. Katarína Pálfiová, vdova po jeho bratovi Žigmundovi, palatínovi Uhorska (1618 – 21), povolila v r. 1649, aby na časti jej majetku v Trnave viedla nová cesta a pozemok pod pôvodnou cestou darovala klariskám. Zväčšili sa tak kláštorné záhrady s ovocnými stromami, ktoré klarisky využívali na oddych a zábavu. V roku 1661 sa stala abatišou kláštora Mária Klára (1620 – 1685), dcéra Žigmunda Forgáča.
V roku 1715 však ďalšia Forgáčová – klariska Agneša požiadala o zrušenie svojich večných sľubov, lebo ich zložila z donútenia a pod nátlakom. Agnešu totiž ukryli v kláštore jej príbuzní za protihabsburských vojen zo strachu pred cisárskymi vojskami, lebo jej otec Šimon Forgáč (bol pravnukom spomínaného Žigmunda), pôvodne cisársky vojenský veliteľ, prešiel k povstalcom. Matka využila príležitosť a po istom čase ju spolu s vedením kláštora donútila zložiť večné sľuby. Údajne jej však prisľúbila, že po upokojení situácie ju z kláštora vezme a dobre vydá. Sľub nedodržala, a preto Agneša požiadala o zrušenie večných sľubov a prepustenie do svetského života. Svojím rozhodnutím sa vystavila tvrdému prenasledovaniu, ktoré vyvrcholilo jej tajným prevezením do kláštora v Bratislave, kde údajne zomrela v kláštornom väzení.
V tom istom čase žila v kláštore i klariska Katarína Margarita Forgáčová (1726 – 50), blízka príbuzná spomínanej Agneše. Jej otec bol Ján Forgáč, pravnuk Žigmunda Forgáča, bol kráľovským radcom a novohradským županom. V roku 1750 namaľoval jej posmrtný portrét pôvodom nizozemský maliar Karol Wilhelm Brandt žijúci v Trnave. Portrét sa dnes nachádza v hradnom múzeu Červený Kameň.
Prelom 16. a 17. storočia bol na našom území poznačený stavovskými povstaniami, tureckou vojnou, rýchlym nástupom reformácie, ako aj úpadkom rehoľných inštitúcií spojených so sekularizáciou ich majetku. Nepokojom odolali len kláštory klarisiek v Bratislave a Trnave, pretože sa nachádzali ďaleko od osmanskej línie. Preto sa v roku 1556 uchýlili ku klariskám do Trnavy begánky a klarisky z mesta Sarospatak (dnes v Maďarsku), ktoré obsadili protestantskí povstalci. Kláštor a kostol v Trnave sa však nachádzali v zlom stave, svedčia o tom záznamy z roku 1615 a 1619, kedy boli klariskám odpustené poplatky “adstructuram ruinosi sui claustri“. Na obnovu budov získali klarisky prostriedky vďaka donačným aktivitám arcibiskupa Petra Pazmáňa, no už 7. septembra 1619 boli nútené utiecť pred vojskami Gabriela Bethlena do mesta Bécs új hely, v súčasnosti Wiener Neustadt v Dolnom Rakúsku. Žili tu v ustavičnom strachu, pokiaľ sa nad nimi nezľutovala vdova po Žigmundovi Ratkayovi Fruzina Pálfiová a poskytla im vlastný dom v Záhrebe. Počas troch rokov strávených v Chorvátsku sa ich mecenášom stal ctihodný Peter Gál. 7. marca 1621 sa presťahovali bližšie, do mestečka Bruck. Do Trnavy sa vrátili až v roku 1622 a pokračovali v prestavbe.
Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ, Západoslovenské múzeum v Trnave

Fotografie:
1. Konzoly klenby sú kombináciou rastlinných prvkov s figurálnymi motívmi – maskou „divého muža“
2. Rekonštrukcia stredovekého lektória (letnera) – baldachýnového typu oltára (podľa Š. Oriška), ktorý oddeľoval loď kostola od chóru mníšok
3. Posmrtný portrét klarisky Kataríny Margarity Forgáčovej (1726 – 50), olejomaľba, K. W. Brandt 1750, Múzeum hrad Červený Kameň

Použitá literatúra:
RUPP, J.: Magyarország helyrajzi története. Budapešť 1870, s. 98 – 103 KARÁCSONY, J.: Szt. Ferencz rendjének története Magyarországon 1711 – ig U. Budapest, 1923, s. 460 – 473
ORIŠKO, Š.: Trnava – bývalý kostol klarisiek. Pamiatkový výskum. Bratislava 1978
ROHÁČ, J.: Stredoveká Trnava. In: Dejiny Trnavy I. zväzok, Trnava 2010, Tlačiarne BB, s.r.o. Banská Bystrica, s. 98 – 100, ISBN 978-80-970498-5-0
ČAMBÁL, P.: Stručný vývoj areálu. In: Reštaurátorský výskum fasád areálu Západoslovenského múzea – bývalého klariského kláštora v Trnave fasády A1 - A8,Trnava 05 2010, s. 101 - 2
VARSIK, B.: Vznik Trnavy a rozvoj mesta v stredoveku. In: Trnavský zborník I. Bratislava 1975, str. 122
KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Kláštory klarisiek v Uhorsku – alternatíva spoločenského uplatnenia šľachtických žien v ranom novoveku. In: Theatrum historiae 7, Pardubice 2010, s 127 – 146

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)