novinky z radnice

Nepokojná politická a sociálna situácia v prvej polovici 16. storočia spôsobila vznik nových náboženských združení žien, ktoré sa venovali charitatívnym aktivitám – vzdelávaniu chudobných dievčat a sirôt, starostlivosti o chorých. Niektoré z nich sa postupne pretransformovali do rehoľných komunít. Tridentský koncil, ktorý sa konal v roku 1563, reagoval na úpadok stredovekých rádov a na rýchlo rastúci počet náboženských združení. Konciloví otcovia sa rozhodli týmto trendom čeliť v podobe návratu k tradičnej podobe rehoľného života. Všetkým ženským stredovekým rádom bolo nariadené prísne dodržiavanie observancie, ktorá zahŕňala klauzúru, pevnú väzbu k jednému kláštoru, spoločný majetok a stravovanie, jednotný odev, seba umŕtvovanie a striktné dodržiavanie kanonických hodiniek. Prísne dodržiavanie klauzúry malo vytvoriť ochranný štít pred nežiaducim vplyvom vonkajšieho sveta, ochrániť nevinnosť a česť rehoľníčok. Trnavské klarisky sa s týmito reformnými myšlienkami zoznámili počas svojho úteku do mesta Wiener Neustadt pred vojskami Gabriela Bethlena v roku 1619. Pre trnavský kláštor novú regulu vypracoval v roku 1635 generálny komisár Mariánskej provincie františkánov Michael Chmuer.
V duchu týchto reformných myšlienok sa po návrate z mesta Wiener Neustadt pustili do prestavby kostola a celého kláštorného komplexu, ktorú finančne podporil kardinála Peter Pázmáň. Hlavným cieľom prestavby bolo zabezpečiť prísnejšie dodržiavanie klauzúry. Za tým účelom sa predelil i kláštorný kostol. Gotická loď klariského kostola bola zaklenutá a predĺžená na západ dvojpodlažnou prístavbou s predstúpenou vežou. Na prízemí prístavby vznikli priestory na komunikáciu smerom z kostola – vnútorné parlatórium, na poschodí zasa chór mníšok – oratórium. Oratórium, kde sa mníšky stretávali kvôli bohoslužbám a pobožnostiam, bolo súčasťou klauzúry a od kostola ho delila stena so zamrežovaným oknom, cez ktoré obyvateľky kláštora, zvonka nevidené, počúvali celebrujúceho kňaza.
V roku 1628 žiadali podporu na úplné dokončenie stavby kostola a obnovu kláštora. V lodi kostola s vtiahnutými opornými piliermi klenby vytvorili niky, v ktorých bol priestor pre bočné oltáre. Biskup Ján Pyber vysvätil v roku 1629 bočný oltár Svätej Alžbety, do ktorého vložili lebku svätého Hypolita a svätej Ľudmily, a tiež bočný oltár svätej Anny, do ktorého vložili pozostatky svätej Uršuly a svätého Sebastiána. Keď boli v roku 1635 zabití traja košickí mučeníci, klarisky boli poverené strážením ich pozostatkov v rakvách. V kostole Nanebovzatia Panny Márie boli uložené až do roku 1784, kedy ich dal ostrihomský arcibiskup previesť do kostola uršulínok. Situácia sa opäť vyhrotila v roku 1644 počas vojnového ťaženia Juraja I. Rákociho, keď klarisky mesto znovu opustili a utiekli do mesta Kismarton v Rakúsku. V tom istom roku sa 8. októbra vrátili a pod vedením abatiše Františky Anny Jakušicovej dali obnoviť budovu kláštora a vytiahnuť jeho múry na úroveň druhého poschodia. K pôvodnej budove dali postaviť nové krídlo, ktoré vtiahlo predĺženú loď kostola s vežou a vytvorilo základ pre nové západné nádvorie kláštora. Stavba bola uskutočnená za finančnej pomoci jej príbuzného Jána Drugeta z Humenného, kráľovského radcu a zemplínskeho župana. No v roku 1645 boli klarisky opäť nútené uchýliť sa do Rohožníka. Po návrate našli kláštor a kostol značne poškodený, preto žiadali v roku 1650 finančnú dotáciu od panovníka „pro restaurando templi choro modo in dies ruinam minante“. V roku 1655 bolo pristavené ďalšie krídlo západného nádvoria, ktoré pohltilo pôvodne samostatný gotický dom. Vnútorné priestory kláštora museli tiež zodpovedať regule rádu. V prízemnej časti boli skladové priestory, sýpky, vínne pivnice, ale aj miestnosti na pečenie chleba, nakladanie kyslej kapusty, výrobu masla a syra. Miestnosti boli priechodné a nachádzal sa tu aj sklad dreva. Vľavo od hlavného vchodu do kláštora boli v osobitnom krídle za sebou umiestnené dolné parlatórium s rotou, horné parlatórium s rotou, vnútorná sakristia a kostol. Sakristiu oddeľovala od kostola stena s oltárom Najsvätejšej Trojice. Napravo bolo kovové okienko, cez ktoré mníšky prijímali eucharistiu. Chodbu, ktorá spájala dolnú rotu a sakristiu, zdobilo päť oltárov s obrazmi. V zadnej časti traktu sa nachádzala kaplnka Sv. Františka z Assisi. V trakte oproti bola umiestnená práčovňa a kuchyňa. Centrálnu časť tejto časti kláštora tvoril refektár – jedáleň. Vieme, že sa v ňom okrem iného nachádzala veľká zelená pec, dvanásť stolov s lavicami a pultom na predčítanie kníh počas jedla. Oproti refektáru bolo dormitórium – zimná spálňa pre laické sestry, ktoré nemali vo svojich celách pece. Od refektára sa prechádzalo do infirmária – priestoru slúžiaceho ako nemocnica. Viedli odtiaľ veľké dvere do kaplnky s oltárom Svätého Kríža. Na poschodiach sa nachádzali cely a kaplnky na domáce pobožnosti. Cely vytvárali bloky; osobitne boli umiestnené izby pre mníšky, ktoré mali v rehoľnej komunite privilegované postavenie, inde sa nachádzali cely ostatných obyvateliek kláštora. Cely sa od seba líšili veľkosťou a počtom okien. Regula rádu predpisovala klariskám skromnú výbavu interiéru. Abatiša bola povinná pravidelne kontrolovať cely a odstrániť z nich všetko, čo by odporovalo chudobnému spôsobu života. Napriek tomu niektoré príbytky trnavských klarisiek zariadením a výzdobou pripomínali šľachtické salóny. Z dobových prameňov vieme, že mníšky z popredných šľachtických rodín, ako napr. Terézia Forgáčová, Viktória Festičová, Barbara Matiašovská, Katarína Čapodiová a Klára Klobušická si dali vybudovať na vlastné náklady elegantné pece. Na hornom poschodí sa okrem ciel mníšok nachádzala miestnosť pre spovedníka a dve kaplnky zasvätené Sv. Antonovi Paduánskemu a Márii Magdaléne. Jedna z miestností sa používala ako kláštorné väzenie.
Ďalší stavebný vývoj kláštora bol pozastavený, pretože v roku 1683 vošiel do mesta so svojim vojskom Imrich Tököly a klarisky boli znovu nútené opustiť kláštor. Odišli do Brna a v Trnave zostali len choré sestry so svojimi opatrovateľkami. 8. augusta 1683 zasiahol kláštor rozsiahly požiar. Kráľ Leopold oslobodil majetky mníšok a ich poddaných od platenia daní a iných poplatkov, aby mohli financovať opravy. Klarisky sa vrátili naspäť do budovy až v roku 1685. Vďaka finančnej podpore arcibiskupa Juraja Séčéniho dali v roku 1694 opraviť kláštor a obnovili výzdobu kostola. Štuková výzdoba oratória s motívom ikonografie Arma Christi (nástroje mučenia Krista) datovaná rokom 1690 a signovaná CAN je dielom talianskeho majstra Carla Antonia Neurone. V roku 1717 bolo zrenovované najstaršie pôvodné krídlo západného nádvoria a v roku 1718 bolo postavené frontálne krídlo, ktorým bolo západné nádvorie uzavreté. V 18. storočí bol zmenený aj interiér kostola. V roku 1721 dala rodina Beréniová zhotoviť nový hlavný oltár zasvätený Nanebovstúpeniu Panny Márie. V tom istom roku sa františkáni vzdali duchovnej ochrany rádu a nástrojom na dodržiavanie klauzúry sa stali vizitácie kontrolované ostrihomským arcibiskupom. V rokoch 1740 – 1741 dala abatiša Klára Beréniová opraviť barokové zaklenutie kostola a do ník boli osadené štyri bočné oltáre: oltár svätej Anny, oltár svätej Alžbety, oltár Bolestnej Panny Márie – alebo oltár Piety, oltár svätého Jozefa. Pôvodne sa v kostole nachádzal aj oltár sv. Petra z Alkantary – po pravej strane presbytéria, kde boli uložené pozostatky sv. Januária a Celestína. Menší, sarkofágový oltár sv. Jána Nepomuckého bol osadený na južnej stene lode medzi oltármi sv. Piety a sv. Anny. V roku 1740 sa spomína vznik krypty v suteréne pod hlavnou loďou kostola. Do vstupného gotického portálu bola osadená kovová brána. Budova kláštora bola zrenovovaná a zo západu bolo pristavané nové krídlo, tzv. šľachtický trakt (tractus nobiliores). Kláštor tak získal obdĺžnikový pôdorys.
Po Tridentskom koncile sa postupne rozširuje aj zvýšená úcta k svätým obrázkom a relikviám. V kláštornej hierarchii získali väčšiu úctu sestry agnus dei, ktoré sa venovali vyšívaniu kláštorných prác. Ako ústredný prvok používali maľbu, tlač, koláž, odliatky z vosku (Agnus dei), relikvie v podobe kostí alebo klinca z kríža. Devocionálne práce boli zdobené polionovou výzdobou, ktorá pozostávala zo strieborných alebo zlatých kovových nití, textilných, papierových či kovových kvetiniek, plieškov a pod. Uplatnili sa ako dekorácie oltárov a zvyšovali účinok oltárnej architektúry. Z roku 1633 pochádza nariadenie pápeža Urbana IV. vydané pre trnavský kláštor o vykonávaní liturgických hodiniek. Rukopis liturgických piesní, ktoré spieval svätý František a učebnica zborovej hudby obsahovali základy najstaršej formy chórového spevu. Chórové sestry sa venovali spevu liturgických piesní v sprievode hudobných nástrojov. Podľa archívnych dokumentov sa v kláštore už v roku 1715 nachádzal jeden organ, ale aj päť trombónov, 2 medené tympany a klavichord. Okrem toho tu pôsobili majsterky ako učiteľky hudby, spevu, hry na organ pre dievčatká od 4 až 6 rokov, ktoré dávali do kláštora na výchovu rodiny zo vznešených rodov. Dievčatá sa naučili pokore, hre na hudobné nástroje a chórovému spevu. Časť chovankýň sa mohla neskôr vrátiť do svetského života a vydať sa, no väčšina zostala a stala sa mníškami.

Nariadenie Jozefa II. o zrušení kláštorov vyšlo 12. januára 1782. Trnavským klariskám ho prečítal podžupan Michal Ambro 18. apríla 1782. Komisári Kráľovskej komory následne spísali podrobné inventárne zoznamy zariadenia kostola, kláštora a ciel. Na súpise boli všetky bohoslužobné predmety, kláštorné knihy, textílie, oltáre, sochy, obrazy, hudobné nástroje, riad v kuchyni a nábytok v celách. Svoj súkromný majetok: knihy, obrazy, malé kusy nábytku a súkromné oltáre si rehoľníčky mohli zobrať so sebou. Spoločný majetok kláštora, jeho zariadenie a umelecké diela pripravili na dražbu. Jedinú výnimku tvorili rakvy košických martýrov pôvodne umiestnené od r. 1635 v oratóriu kostola, ktoré previezli a umiestnili do kostola uršulínok v Trnave.
Trnavské klarisky navždy opustili kláštor 18. septembra 1782. Cez bránu kláštora odišlo 34 sestier, 10 laických sestier a 3 novicky. Mnohé vstúpili do iných rádov, iné sa vrátili do civilu. Budovu adaptovali pre potreby vojenskej nemocnice.
Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ

Použitá literatúra:
RUPP, J.: Magyarország helyrajzi története. Budapešť 1870, s. 98 – 103
KARÁCSONY, J.: Szt. Ferencz rendjének története Magyarországon 1711 – ig U. Budapest, 1923, s. 460 – 473
ORIŠKO, Š.: Trnava – bývalý kostol klarisiek. Pamiatkový výskum. Bratislava 1978
ROHÁČ, J.: Stredoveká Trnava. In: Dejiny Trnavy I. zväzok, Trnava 2010, Tlačiarne BB, s.r.o. Banská Bystrica, s. 98 – 100, ISBN 978-80-970498-5-0
ČAMBÁL, P.: Stručný vývoj areálu. In: Reštaurátorský výskum fasád areálu Západoslovenského múzea – bývalého klariského kláštora v Trnave fasády A1 - A8,Trnava 05 2010, s. 101 - 2
KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Trnavské klarisky v druhej polovici 18. storočia. Bratislava 2011. Pamiatky a múzeá 4/2011, Slovenské národné múzeum a Pamiatkový úrad SR, s. 28 - 32
MÉSZÁROSOVÁ, K.: Zrušenie klariského kláštora v Trnave. In: Novinky z radnice ročník XV/XVI, december 2004/január 2005
MÉSZÁROSOVÁ, K.: Klarissen und Musik nach historischen Quellen aus dem Pressburger und Tyrnauer Kloster. Bratislava 2005. Konferenzbericht Bratislava, 4. – 5. október 2004. Slavistický ústav Jána Stanislava SAV Bratislava 2005, s. 163 - 175

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)