novinky z radnice

Kultúrna verejnosť sa rozlúčila s významným výtvarným umelcom Ing arch. Štefanom Belohradským, akademickým sochárom (1930 – 2012). Rodák z Preselian vyrastal v Trnave od svojho 7. roku až po ukončenie vysokoškolského štúdia u starých rodičov a Trnava mu prirástla k srdcu. V Trnave chodil do gymnázia a úspešne maturoval. Na gymnáziu pôsobil v študentskom Samovzdelávacom krúžku Sv. Hurbana Vajanského a bol jeho posledným predsedom. V školských súťažiach dostal ocenenia za svoju maliarsku a fotografickú tvorbu. Pri výročí mesta v roku 1948 bola vypísaná umelecká súťaž pre študentov a Š. Belohradský získal prvú cenu v kategórii výtvarné umenie. Navštevoval ateliér Jána Koniarka, bol jedným z jeho najmladších žiakov. Pre ďalšiu profesijnú orientáciu mala Trnava významný vplyv svojimi pamiatkami i kultúrnym životom.

V Bratislave vyštudoval dve vysoké školy, Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej a po kratšej praxi absolvoval šesťročné štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Sochárstvo študoval u prof. Štefunku a prof. Pribiša. Takmer desať rokov pedagogicky pôsobil na Strednej škole umeleckého priemyslu, kde viedol keramickú triedu.
Vo svojej sochárskej tvorbe spájal myslenie architekta a sochára. Boli to najmä monumentálne plastiky dotvárajúce verejné priestranstvá i interiéry architektúry. V 60. rokoch sa v umení obnovil záujem o geometrickú abstrakciu a konštruktivizmus. Tento spôsob tvorby bol sochárovi a architektovi v jednej osobe mimoriadne blízky. V roku 1967 stál Štefan Belohradský pri založení Klubu konkretistov ako umelec využívajúci neokonštruktivistické tendencie. Vo svojej tvorbe využíval priestor, do ktorého dielo umiestnil, svetlá a tiene, kontrasty a zrkadlenia ktoré vznikali, ale aj charakter materiálu. Pracoval s kameňom, pohľadovým betónom, glazovanou keramikou, ale aj s duralom, antikorom, plexisklom. Ručné sochárske modelovanie nahradili technické výkresy, konštrukcie, strojové spracovanie.
Mnohé monumentálne diela vznikli najprv ako komorné sochárske štúdie a po rokoch sa stali podkladom pre rozmerné plastiky. Najznámejšia je realizácia sochárskeho objektu nazvaného Na počesť archeológie, ktorá vznikla z mramorového diela Kyvadlo času. Tento sochársky komplex Štefana Belohradského situovaný pri diaľnici už z diaľky upozorňuje na neolitickú osadu pri Bučanoch, datovanú do 4. tisícročia pred Kristom. Monument je vysoký trinásť a pol metra, a ryha tiahnuca sa v rozmernom kyvadle času je zobrazením momentu dôležitého pre sledovanie pohybu Slnka a jeho lúčov, použitého v kruhovej plošine osady, identifikovanej ako svätyňa Slnka. Nachádzajú sa tu paralely s anglickým Stonehengom, ktorý je historicky mladší. Belohradského objekt dopĺňa zväčšená socha Venuše v klobúčiku, ktorá sa na tomto mieste našla.
V sochárskej tvorbe menej tradičný betónový materiál využíval Š. Belohradský aj ako materiál vhodný na realizáciu opakovaných priestorových modulov s možnosťou ich opakovaného radenia – najmä rastlinných vzorov. Tieto princípy rozvinul pri tvorbe monumentálneho symbolu Klas pre vstup do Stálej poľnohospodárskej výstavy v Nitre.
Početné práce, ktoré počítajú s pohybom diváka a ťažia z kinetického prejavu sochárskeho diela, vystavoval doma i v cudzine. Vyvrcholením bol objekt pre náš pavilón na Svetovej výstave EXPO Osaka v roku 1970. Závesný otáčavý objekt Slnko nádeje tvorili dve sústavy rovnobežne uložených lamiel v kruhu. Väčší kruh bol z lešteného hliníka a menší z leštenej mosadze. Dielo v návštevníkoch evokovalo rozžiarenú slnečnú guľu a vzbudilo nevšedný záujem návštevníkov z celého sveta, najmä Japoncov.
Medzi figurálnymi plastikami mimoriadne miesto zaujíma socha spodobujúca Martina Luthera, ktorá je z neskoršieho tvorivého obdobia. Ako spomínal autor, najmä zahraniční teológovia spoznali originálne mäkké slovanské spodobenie – Luther drží na srdci bibliu a gestom odporúča pokračovať na ceste k Bohu.
Svoj obdiv k zakladateľskému dielu Jána Koniarka prejavoval po celý život. V Galérii Jána Koniarka je uložený mramorový kváder, ktorý sprostredkoval ako dar kamenárskej firmy a veľkosťou je predurčený na vyhotovenie kópie Koniarkovho diela Hlas povstania.
Belohradského vzťah k Trnave trval po celý život. Zúčastňoval sa kultúrnych akcií v našom meste, najmä s výtvarnou orientáciou. V trnavskej galérii debutoval v roku 1994 samostatnou výstavou, ďalšiu výstavu mu tu usporiadala Slovenská poisťovňa. Žiaľ, jeho tvorba je v zbierke Galérie J. Koniarka iba skromne zastúpená. Realizácie viacerých návrhov sa neuskutočnili, v návrhu zostala originálna medaila, gobelín pre sobášnu sieň radnice znázorňujúci trnavské historické pamiatky, ako aj pamätná doska s portrétom riaditeľa trnavského gymnázia. Celoživotný vzťah sochára Štefana Belohradského k Trnave možno naplniť umiestnením čo len jednej plastiky z umelcovej pozostalosti v našom meste a umelcovo úmrtie by malo urýchliť prípravu výstavy – prehliadky jeho celoživotnej tvorby.
Štefan Belohradský patrí k predstaviteľom generácie slovenských umelcov, ktorí vyšli z trnavského prostredia povojnových rokov, patrí k významným reprezentantom trnavskej sochárskej školy, ktorej základ svojim dielom položil Ján Koniarek.
Bohumil CHMELÍK, foto: archív autora

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)