novinky z radnice

„Som rád, že ťa vidím,“ – i tak znela anekdota s trpkou príchuťou spojená s tragickými udalosťami v Čechách, kde si otrava alkoholom vyžiadala skoro tri desiatky obetí. Pri povrchnom pohľade môžu tí, ktorí sa vyhli podobnému osudu, zaháňať podvedomý strach sarkazmom. No pri dôslednejšej analýze musíme priznať, že došlo k opätovnému potvrdeniu oveľa horšieho zlyhania. Zlyhania systému, ktorému sme ponechali osudy v rukách. Či už ide o systém demokracie alebo trhu. Netvrdím, že z ideálneho a teoretického pohľadu máme lepší spôsob spolunažívania, ktorý vieme racionálne uchopiť. Skôr sa pýtam, či sme opäť nepodľahli ilúzii samospasiteľnosti systémov?
Život i tradícia potvrdzujú, že nikto nie je ideálny a nikto nie je bez viny. Nebrať do úvahy túto realitu a nezapracovať ju do presadzovania spoločenských modelov je tragické. Ešte osudnejšie je stratiť ducha a s ním i podstatu ľudského snaženia.
Mám obavu, že práve duch demokracie a ekonomických systémov mizne spomedzi nás.
Duch spoločnosti, z ktorého čerpala demokracia i fungujúce ekonomické vzťahy, charakterizovala viera. Viera v život presahujúci jednotlivca a ľudí udržujúcich jeho najpodstatnejšie rozmery. V osobných spoločenstvách, tvárou v tvár udržiaval človek túto vieru vzájomnou dôverou. Potvrdzoval ju zodpovednosťou v každej svojej činnosti. V žijúcich komunitách nežil sused na úkor suseda, prírody ani budúcnosti. Priateľ nepodvádzal priateľa a spoluobčania dedín, miest a širších spoločenstiev vytvárali väzby dôvery i prirodzenej sebakontroly. Pre korekciu nedostatkov vytvárali vzťahy i formy spätnej reflexie. Cez kultúru a náboženstvá i rezervoár hodnôt overených časom. V takom prostredí živil duch spoločenstvo, v ktorom vyrastali veľkí i malí. Deti i starci patrili k pilierom spoločnosti, čím sa dotvárali roviny spolupatričnosti, solidarity a pomoci bezbranným.
Vo vízii slobody a individuálnej samostatnosti sme opustili cesty náročného preverovania nového. Uverili sme okamžiku a rýchlosti. Rýchlosti zbohatnutia, múdrosti, šťastia. Bez iných. Tí sú len prostriedkom, nie cieľom šťastia. Pôvodný duch slobody, demokracie a spolunažívania nahradila ilúzia bezstarostnosti.
Bez sarkazmu, som rád, že ešte vidím svetlo v očiach ľudí. Tých, čo porozumeli, že bez iných a na úkor iných nemá život zmysel.
Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (11x hodnotené)