novinky z radnice

Slováci, hovorte a píšte po trnafsky. Tu máte moje slovo moje o reči vašéj

Je prekvapivé, že tvorca spisovnej slovenčiny Anton Bernolák, ktorý pochádzal z hornooravskej dediny Slanica, si za spisovný jazyk všetkých Slovákov vybral práve západoslovenské nárečie a tvrdú trnafčinu. Možno aj preto, že v Trnave prežil časť svojho plodného života, a tak mohol dospieť k názoru, že len a len trnafčina dokáže jazykovo zveľadiť celé Slovensko. Som ortodoxný Trnafčan, ale tiež Slaničan, po mojej žene, ktorá sa v Slanici narodila v drevenici neďaleko kostola, preto mi je tento názor dosť blízky.
Keď bola začiatkom deväťdesiatych rokov oravská priehrada vypustená, zašiel som so ženou Oľgou, za slobodna Vrlákovou, s mikrobusom na jej dno, na miesta, kde voľakedy stála Slanica. Boli sme aj pri základoch drevenice, kde moja polovička prežila ranné detstvo. Ukázala mi, kde mali predtým pitvor, kuchyňu a izbu. Povodila ma po bývalom dvore, kde pred desaťročiami šantili domáce zvieratá a ukázala na kruh, v ktorom bývala studňa.
Pýtal som sa, či vie, kde stál dom, v ktorom žil Anton Bernolák. Ukázala neurčito na druhú stranu imaginárnej ulice, že asi niekde tam... Kým mi rozprávala, ako musela v Slanici behať za kravami, keď jej ušli, strhla sa búrka. Cestička, ktorá nás priviedla na priehradné dno, sa rýchlo začala zalievať prúdmi vody. Napadlo mi, že práve začali znova napúšťať priehradu a na nás zabudli. Otázku, kde býval Bernolák, mi z hlavy vyhnala predstava, ako po ďalšom vypustení priehrady nájdu moje auto s mojou kostrou a kostrami mojej ženy, svokry, môjho otca, psa a skladacieho bicykla, ktorý som mal so sebou pre prípad stroskotania...
Búrka sa však čoskoro skončila a my sme z dna priehrady vyviazli živí, zdraví a zablatení. Moja dramatická predstava zániku našej rodiny v blízkosti bydliska Antona Bernoláka sa neuskutočnila. Aj vďaka tomu som sa koncom tohtoročného augusta mohol zúčastniť už na dvadsiatom stretnutí Slaničanov a ich rodín v Slanickej Osade pri Námestove. To by ste neverili, koľko nás tam z Trnavy a okolia bolo. Pri našom stole sedeli trnavský právnik Michal Bugala prezývaný „Tetano“ s manželkou Itou, Jožko Čajka s rodinou, Zlatka Kanovičová, rod. Vanglová s manželom a bratom, Božena Ryšavá – rod. Miklušičáková, novinár Jozef Polešenský (jeho mama sa za slobodna volala Gogoľáková) a pani Anna Michalcová z Cífera, ktorá napísala o Slanici knihu. Stretol som tam aj „Josita“ Kaščáka s dcérou, pani Letovancovú, rod. Gogošľákovú z Bieleho Kostola. Takmer každého, kto sa ocitol v mojej blízkosti, som otravoval otázkou, či nevie, kde stál Bernolákov dom. Nevedel nik. Moja žena zatiaľ objavila bratranca svojho otca, Milana Liššáka z regiónu Dunajskej Stredy, s ktorým sa doteraz nevidela. Ja som neskôr podľa dobovej mapy Slanice objavil, že vedľa drevenice s menom Vrľak – otec mojej ženy, mal hostinec a kolkáreň pán Bugala – Tetanov predok. Pri dôkladnejšom prezeraní som na pravej strany mapy konečne našiel dom s menami Bernolák, Galas, Drozd – obchod.
Či to bol skutočne rodný dom Antona Bernoláka, som nezistil, no teší ma, že som tam stretol veľa starých známych Trnafčanov, o ktorých som netušil, že majú s Bernolákom spoločné korene v zatopenej Slanici. A potom, na Slanickom ostrove, keď som kreslil sochu Bernoláka a zistil, že sa podobá na Tetana Bugalu, mi napadla kacírska myšlienka: Nemohol už pred vyše štvrť tisícročím génius Bernolák tušiť, že z kopy Slaničanov sa časom stanú význační Trnafčania? Nepovedal vtedy náhodou tú slávnu vetu takto: „Slováci, hovorte a píšte po trnafsky. Tu máte moje slovo o reči vašej...“???
Marián MRVA

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)