novinky z radnice

Medzi širokou verejnosťou mimo územia nášho mesta sú známi najmä tí trnavskí rodáci, ktorí svoj vzťah k Trnave pripomínajú cez rôzne formy a druhy umenia. No aj medzi technickými a prírodovednými odborníkmi je celý rad významných osobností, ktorých, žiaľ, pozná len úzky okruh odborníkov v danom odbore. Je to škoda, pretože mnohí môžu obohatiť širokú a pestrú paletu osobností Trnavy, ktoré sa preslávili aj za jej hranicami. Jednou z takýchto osobností, ktoré sa celý život venujú mapovaniu nášho prírodného bohatstva, a to nielen v okolí Trnavy a Malých Karpát, je zoológ, múzejný pracovník a publicista Branislav Matoušek (nar. 21. decembra 1933 v Trnave).
matousekŠtudentské roky prežil na Univerzite Karlovej v Prahe a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium zakončil diplomovou prácou Vtáctvo trnavskej nížiny. Najprv pracoval v Krajskom múzeu v Trnave, predchodcovi dnešného Západoslovenského múzea, kde sa zoznámil so známym muzeológom a historikom Ovídiom Faustom, známym znalcom starých jazykov, vďaka čomu zameral Branislav Matoušek svoju pozornosť na históriu zoológie. To sa odzrkadlilo aj v jeho ďalších aktivitách. Väčšiu časť profesionálneho života (v rokoch 1958 – 97) pôsobil v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, v prvej polovici deväťdesiatych rokov bol aj riaditeľom tejto významnej národnej inštitúcie. Okrem desiatok rôznych ocenení je napríklad aj čestným členom Slovenskej zoologickej spoločnosti. Okrem desiatok rôznych odborných publikácií a článkov je napríklad aj spoluautorom monografie Gymnázium Jána Hollého v Trnave v prvej polovici 20. storočia.
* Aké sú vaše trnavské korene a čo vás ako dieťa v našom meste formovalo?
- Som pravý Trnavčan, pretože som sa narodil v starej Trnave – na Halenárskej ulici. Ako vyzerala Trnava v čase môjho detstva, dnes už naživo vidieť nemožno. Všetko sa od základu zmenilo. Podnes si pamätám, ako som v detskom veku v starom centre zablúdil a moji rodičia ma našli pri Trnávke za kinom Apollo pri cukrovare. Tam bol potok rozšírený, kúpali sa tam kone a ja som tie kone obdivoval. To je môj obrázok z detstva. Dnešné ulice sa už sotva podobajú tým spred desaťročí. Ťažko znášam, keď sa vedľa krásnej starej budovy postaví nová, ktorá tam napohľad vôbec nepatrí a celkom sa zmení ráz a dobová atmosféra mesta. Ja som síce odišiel do Bratislavy na vysokú školu a strávil som tam väčšiu časť môjho profesionálneho života, nikdy som sa však neodsťahoval a zostal som Trnave verný.
* Tento vzťah k prírode Trnavy a jej okolia vás teda v živote nasmeroval na prírodné vedy, alebo to bola osobnosť otca, ktorý bol tiež ornitológom?
- Pôvodne som chcel študovať medicínu, môj otec však bol prírodovedec a môj učiteľ na gymnáziu prof. Kaluža bol tiež prírodovedec, neskorší riaditeľ zoologickej záhrady v Bratislave. Odporúčali mi, že by som mal ísť študovať prírodné vedy, špeciálne zoológiu alebo vtáky. Stáli teda pri mojom ďalšom smerovaní a som rád, že som si nechal poradiť. Otec ma brával už ako štvorročného na svoje exkurzie do terénu. Vedel som, ako to vyzeralo v okolí Trnavy, ten stav sa dnes veľmi zmenil. Ako sa menila Trnava, tak sa menilo aj jej okolie, napríklad z tých močiarov a hájov dnes už nič neexistuje. V Slovenskej akadémii vied som mal dvoch veľkých učiteľov, profesora Oskára Ferianca, ktorý bol vedúcim tzv. faunistického laboratória. Druhým bol Július Vachold, robil som mu asistenta a uskutočňoval vtedy výskum netopierov na Slovensku. S ním som poprechádzal všetky jaskyne na Slovensku. Môj otec bol ornitológ a už v 20. a 30. rokoch písal správy do rôznych časopisov, jeho záujem bol zameraný hlavne na vtáky, mali sme slušnú zbierku preparátov vtákov, azda jednu z najväčších na Slovensku. Neskôr sa dostala do Západoslovenského múzea v Trnave a bola základom zbierky, ktorú môžu návštevníci obdivovať aj dnes, samozrejme, už širšiu.
* Aj keď ste pôsobili vo viacerých inštitúciách, odborne ste sa ako prírodný vedec zamerali predovšetkým na ornitológiu.
- Prvou komplexnejšou prácou bolo zameranie nielen na súčasný stav, ale aj na to, ako vyzerali pomery, výskyt a rozšírenie vtáctva na Slovensku v minulosti. Bol to faunistický prehľad slovenského vtáctva, ktorý vyšiel v zborníku Slovenského národného múzea a bol aj neskôr mojou kandidátskou prácou. Takto som pokračoval dodnes a v súčasnosti pripravujem bibliografiu slovenskej ornitológie. Zaujímavosťou je to, že počet literárnych prameňov od najstarších čias až po rok 1990 prekračuje viac ako desaťtisíc citácií. To je skutočne vysoké číslo, ktoré dokumentuje, že sa v týchto aktivitách môžeme vyrovnať kolegom z okolitých štátov, najmä z Česka a Maďarska, ktoré majú veľmi dobre rozvinutú ornitológiu.
* Venujete sa výskumu ornitológie minulých storočí. V prípade iných disciplín si vieme predstaviť, ako výskumník postupuje, čo však v ornitológii, napríklad 19. storočia?
- Našťastie, máme literárne správy, ktoré sú, žiaľ, niekedy publikované len v lokálnych prameňoch. Mal som šťastie, že som pracoval v Bratislave a že som mal možnosť bádať priamo v centrálnych knižniciach, napríklad v Univerzitnej knižnici. Základom bolo zhromaždiť literárne práce. Okrem toho na Slovensku jestvovali niektoré zbierky vtákov, vtáčích vajec alebo kostier vtákov, ktoré som mal k dispozícii, a tieto poznatky som mohol využiť pri spracovaní príslušných tém. Pokiaľ ide o rozšírenie vtákov na Slovensku, ten rozdiel je skutočne veľký. Vždy sa hovorí, ako starí ľudia spomínajú na výskyt rôznych druhov vtákov, čo bolo kedysi, a čo dnes ubudlo. Napríklad, nebol problém vidieť v okolí Trnavy dropy, pri Bučanoch ich bola veľká kolónia, až šesťdesiat párov. Dnes nielen v okolí Trnavy, ale vôbec na Slovensku neexistujú. Podobne ustúpili aj iné druhy. Na druhej strane, mnohé si polepšili. V minulosti sa, napríklad, vo veľkom kántrili dravé vtáky, dnes je situácia iná, a tak sa ich stav začína zlepšovať. Napríklad to, aby hniezdil v Malých Karpatoch alebo na dolnom Považí orol kráľovský, sa v minulosti nestávalo.
* Ako je na tom výskyt vtákov v Trnave a okolí, pokiaľ ide o porovnanie minulých desaťročí a súčasnosti? Lokalita Kamenný mlyn sa spomína aj v kontexte chránených vtáčích území.
- V lokalite, ktorú spomínate, boli v minulosti močariny. Po druhej svetovej vojne trnavskí rybári začali svojpomocne stavať prvý rybník, ktorý bol na sever od Kamenného mlyna, a potom sa pokračovalo s ďalšími. Ten rozdiel pred vybudovaním rybníkov, a po ich vybudovaní bol mimoriadne veľký. Spomínam to v práci, kde som skúmal porovnávanie výskytu vtáctva v rozmedzí štyridsiatich rokov. Má to svoju výhodu, že tieto rybníky atrahujú vtáčie druhy pri ťahu – využíva ich vodné a bahenné vtáctvo. Objavili sa tu teda druhy, ktoré sme tu nemali šancu v minulosti vídať. Na počet druhov, ktoré boli zistené pred štyridsiatimi rokmi, a ktoré v nej evidujeme teraz, je situácia lepšia, vyskytuje sa tam oveľa viac druhov, z týchto bývalých močarísk ubudli však niektoré druhy drobných cicavcov a raky.
* Pracovali ste niekoľko desaťročí v Slovenskom národnom múzeu. Ako sa dnes pozeráte na najdlhšie obdobie svojho profesionálneho pôsobenia?
- Keď som prišiel do bývalého Slovenského múzea, neskôr Slovenského národného múzea – Prírodovedného múzea, boli tam drobné zbierky prírodnín. Pred štyridsiatimi rokmi bola výhoda, že boli voľné miesta a prišli tam nadaní ľudia, ktorí povzniesli prírodovedné zbierky na vysokú úroveň. Z vtedajších desiatok tisíc exponátov sa zbierky po štyroch desaťročiach začali počítať na milióny. Na vyrovnanie oproti iným svetovým múzeám to však nestačilo. Dodnes táto inštitúcia nemá priestory, čo je na škodu. Ďalším problémom sú samotné exponáty. Na Slovensku pracovalo množstvo preparátorov, ktorí ulovené zvieratá mohli spracovať na exponát. Preparovanie by som ani nenazval remeslo, ale umenie, ktoré, žiaľ, takmer vymizlo. V Čechách som mal priateľa Viléma Borůvku v Opavskom múzeu, ktorý patrí k tým posledným skutočne výborným preparátorom. Vďaka tomu som mohol do zbierky múzea získať cenné exponáty, ktoré patria k skvostom depozitárov.
* Pristavme sa pri ďalšej vašej aktivite. Popri mapovaní výskytu vtáctva na Slovensku ste sa venovali aj terminológii, ktorá súvisí s pomenúvaním vtákov. Mohlo by sa zdať, že vtáčia terminológia a pomenúvanie vtákov je už ustálená oblasť ornitológie.
- Vo väčšine prípadov už za prvej Československej republiky sa učebnice prekladali do slovenčiny a zoologické termíny sa väčšinou poslovenčovali. Jednoducho sa preniesli do nášho jazyka a pôvodné slovenské názvy sa postrácali. Veľkú zásluhu na tom, aby sa pôvodné pomenovania vtákov opäť dostali do terminológie, má môj profesor Oskár Ferianc. Ten zostavil menoslovie slovenských názvov, ktoré sa vyskytovali v niektorých regiónoch. Ja som sa takmer päťdesiat rokov venoval zhromažďovaniu historických názvov a zisťoval som, akým spôsobom boli vtáky pomenované pred sto a dvesto rokmi. K tejto téme pripravujem ďalšiu prácu, ktorá sa bude venovať historickému vývoju vtáčích mien na Slovensku. Napríklad, v Žilinskej knihe je spomínaný žeriav, ktorý sa vtedy tak nenazýval. Nazývali ho zorav. Neskôr sa vyskytlo viacero jeho ďalších pomenovaní, a to dnešné pomenovanie zorav je staré slovenské pomenovanie, ktoré sa tu vyskytovalo už pred takmer dvesto rokmi. To, čo sa včlenilo do slovenčiny, pomenovanie jeráb a žeriav, to je poslovenčené české pomenovanie jeřába. Vhodnejšie by bolo v praxi používať slovenské názvy, ako tie, ktoré boli do slovenčiny len pretransformované.
* Vy ste boli dlhé roky aj predsedom Slovenskej ornitologickej spoločnosti. Čo to znamenalo pre vývoj a vedeckú prácu v tomto odvetví prírodných vied?
- Kedysi bola Československá ornitologická spoločnosť, ktorá existovala po druhej svetovej vojne, a aj krúžkovacia stanica, ktorá existovala pri Národnom múzeu v Prahe. Vykonal sa kus práce, ale v deväťdesiatych rokoch sme sa rozhodli, že napriek tomu by bolo dobré, keby vzniklo podobné združenie aj na Slovensku. Spočiatku nemalo veľa členov, dnes je to člensky pomerne dobre fundovaná spoločnosť, ktorá má aj dva časopisy – jeden vedecký Tichodroma a populárny časopis Vtáky. Spoločnosť najmä popularizuje túto disciplínu a zverejňuje vedecké výsledky v týchto periodikách. Aj ochrana vtáctva na Slovensku postúpila mimoriadne dopredu. Na to, čo sa v minulosti v súvislosti s ornitológiou a vtákmi neraz ťažko presadzovalo, dnes sú na Slovensku vytvárané nové podmienky. Našťastie sa začalo so sankcionovaním tých, ktorí vtáky zabíjajú a ubližujú im rôznym spôsobom.
* Ste aj autorom svetového diela z roku 2010 s názvom Pôvod a význam vedeckých mien vtákov s podtitulom Prekladový, výkladový a etymologický slovník vedeckých mien vtákov. Vydanie tohto rozsiahleho diela je asi jeden z významných a dôležitých medzníkov vo vašom profesionálnom živote.
- Celý život som sa venoval menosloviu vtákov. Zistil som, že latinské mená boli často ťažko vysvetľované, začal som sústreďovať materiál na zostavenie tohto slovníka a po päťdesiatich rokoch sa mi podarilo dať dohromady veľké dielo, ktoré svojím rozsahom a počtom hesiel je jedno z najväčších na svete. Je, žiaľ, publikované len v slovenčine, väčší ohlas by iste malo, keby bolo v angličtine alebo nemčine.
Text a foto: Martin JURČO

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (5x hodnotené)