slideshow 1 slideshow 2 slideshow 3 slideshow 4 slideshow 5 slideshow 6

Oči básnika

Životné jubileum básnika a prekladateľa Viliama Turčányho bolo vhodnou príležitosťou nielen na návštevu autora, ale aj na krátky rozhovor o jeho tvorbe. S kolegom novinárom sme sa vybrali za majstrom slova do neďalekej obce. Po prekročení prahu izby a pohľade do prekvapených, no pokojných očí, sa spojila v mojej mysli táto chvíľa stretnutia s inou skúsenosťou spred roka. Vtedy, schádzajúc z končiaru Tatier, sme narazili na horský potok, ktorého prudký tok vytváral nad kameňmi, ktoré mu bránili v rýchlej ceste dolu, vodnú hmlu z jemných kvapiek. Pri dotyku so skalami sa kvapky trieštili do nespočítateľného množstva nepatrných častíc.

Obstáť v čase

Ikarov sen o prekonávaní diaľok pomocou lietania je dnes už realitou. Používanie lietadla pri väčších vzdialenostiach berieme ako samozrejmosť. No odpútanie sa od zeme vyžaduje isté predpoklady. Pri odlete alebo prílete potrebujeme rozbehové či pristávacie plochy, pričom treba rešpektovať zákonitosti pohybu i zemskej príťažlivosti. Podobne je to aj s naším myslením. Radi opúšťame realitu a vzlietame do výšok fantázie, túžob a očakávaní. Pre život človeka je to, samozrejme, dôležité a obohacujúce. Opustiť limitujúci priestor seba v prítomnosti a hľadať nové možnosti realizácie či vízie v budúcnosti.

Všimnúť si hviezdu

Rok je ako niť, na ktorú nám striedanie svetla a tmy prináša možnosť navliekať korále rôznych odtieňov. Je ako doska plná zárezov z dní, ktoré nám boli darované na úrok a na dlh. Voči tým, ktorí prichádzajú s nami i po nás. V rýchlosti si mnohí nevšímame odlesk perál ani hĺbku zárezov vo vlastnej duši. Plávame v čoraz rýchlejšom toku podnetov bez reflexie vlastných krokov. Často sme ponorení do iných obrazov, ktoré nám sprostredkoval mediálny svet. Každodenne nás presviedča o tom, že problémy a podstata spočívajú kdesi inde: v politike, ekonomike, biznise či trhu. Pokúša sa nás doň vtiahnuť.

Obnovenie nádeje

Keď slnko zapadne za obzor a na sietnicu oka už nemá aký lúč dopadnúť, zlejú sa pred zrakom kontúry sveta: do tmy. Keď tma prenikne krajinou a zhasne sa v oknách duší, prepadne spoločenstvo beznádej a úzkosť sa dotkne každého z nás. V posledných rokoch sa viacerým zdá, akoby za obzor zašli naše nádeje, akoby dôveru prekryli chmáry rezignácie. Je ľahké im podľahnúť, tak ako pocitu ukrivdenia. Veď, kto z nás nepocítil v živote nedocenenie, chlad či urážku? Paradoxne v týchto novembrových dňoch, keď svetla a tepla ubúda, rozjasňuje zatemnenú myseľ nádej zo žiary cintorínov. Pri pohľade na plamienky sviečok sa inak smutné a pietne prostredie mení na miesto svetla.

Krok z bezradnosti

Počas leta som sa viackrát stretol s priateľmi, s ktorými sa cez rok vídavam len zriedka. Čas spoločne strávený v prírode a pri grilovaní nám umožnil viesť dlhšie rozhovory. Uvedomil som si pri nich, ako sme pri niektorých témach bezradní. Pred rokmi nás napríklad naše rozhovory o politike jasne rozdeľovali na sympatizantov tej či onej politickej strany. Dnes už, zdá sa, nikto neverí nielen im, ale takmer nikomu. Keď vnímam túto navôkol prítomnú spoločenskú skepsu, snažím sa hľadať isté porozumenie doby aj prostredníctvom literatúry.