slideshow 1 slideshow 2 slideshow 3 slideshow 4 slideshow 5 slideshow 6

Priestor srdca, skúsenosti a ľudskosti

Bezstarostný pohyb vpred zastavila realita. V hustnúcom lese sa javil každý strom rovnaký. Stál som na machu a lístí bez chodníka: stratený. Z úst mi v tiesni zaznel výkrik. Volal som na otca. Ako deväťročný som vedel, že pozná les i cestu von. Rodičia nás voviedli nielen do sveta, ale až do dospelosti nám vytvárali zázemie istoty a pokoja. Útočisko i základný tábor pre naše vstupovanie do spoločnosti. Spolu s rodičmi nás na ceste osamostatňovania sprevádzali aj učitelia. V obidvoch prípadoch okrem starosti o deti dodávala istotu ich radám prirodzená autorita. Pojem, ktorý sa v dnešnom svete vytráca.

Jas vyvierajúci z úcty k ľuďom i prírode

Začiatkom apríla sme spolu so švagrom pripravovali pôdu na sadenie. V dedine vinúcej sa popri Hrone, na svokrinej záhrade, ktorá už sama všetko nestíha. Motyky rýchlo zanechali stopy na mestských rukách a kríže nezvyknuté na ohnutie k zemi začali svojou bolesťou určovať hranice našich možností. Aj preto padlo vhod, keď slnko prestalo ohrievať ovzdušie a šero pokrylo okopanú zem, pobrať sa na pivo. Spláchnuť prach i ťažobu dňa. V krčme bolo plno. Sadli sme si na novo osadenú terasu a pustili sa do rozhovoru. Politizovanie a filozofovanie rýchlo uzemnil priateľ, ktorý si prisadol k nám.

Pravda sa odkrýva porovnaním skutkov a slov

Po marcových voľbách viacerí politici, analytici i mediálni experti neskrývali prekvapenie. Výsledky volieb odkryli nielen súčasný stav spoločnosti, ale predovšetkým rozpor medzi realitou a mediálnym svetom. Medzi tým, čo sa hovorí a tým, ako žijeme, medzi svetom politiky a myslením voličov. Bolo by populárne a jednoduché zvaliť vinu na politikov. Niežeby boli bez viny. No pre porozumenie zväčšujúceho sa rozčarovania z riadenia vecí verejných je dobré hľadať podstatu problému u všetkých zúčastnených. Tak u politikov, občanov, ako aj v nastavení priestoru, v ktorom sa diskutuje a prezentuje vec sama. Týmto priestorom sú najčastejšie médiá.

Strata sluchu

S nákupom v ruke som prechádzal domov popri bazilike. Rýchly krok pozastavil hlas bezdomovca: „Pán Tomašovič, nedáte mi euro?“ Prekvapený, že ma pozná po mene, som vytiahol z tašky rožok a podal som mu ho so slovami: „Nedávam peniaze na ulici, ale zoberte si niečo pod zub, aby ste neboli hladný.“ Odmietol ho a dodal: „Ďakujem, nie som hladný, ale tá vaša kniha sa mi páči.“ Veta ma odrovnala, čítal knihu. Vytiahol som teda stravný lístok. Neodmietol, no poznamenal: „Ja to nehovorím kvôli tomu, že mi musíte niečo dať. Len chcem, aby ste písali.“ Priznám sa, potešilo ma to. Nadšenie však netrvalo dlho. Bezdomovec si ma našiel každý deň a pokúšal sa dostať stravný lístok.

...a z víťazov budú porazení...?

Na začiatku bol sen. Sen o vyviaznutí z marazmu života, o rýchlosti, zázraku, novej ceste. Všetko bolo síce prítomné len v mysli ako v hmle. Nebolo vidieť cieľ, ale myšlienka sa stala prítomná, vedelo sa, že je. Začalo prevládať posadnutie, ktoré opantalo oči túžbou po víťazstve a úspechu.